Dnes bolo v paneláku opäť veselo alebo skôr humorne, keby som to nemala priamo pod nosom. Už niekoľko týždňov mi pred dverami sedáva Magdaléna, dvadsaťročná dcéra susedky Oľgy, so svojimi kamarátmi. Tentokrát rozvalení na parapete medzi poschodiami, hulákali a smiali sa, všade okolo samé špaky, prázdne plechovky od Kofoly a šupky od slnečnicových semiačok.
A kde je napísané, že je to tvoj vzduch? Chodba je spoločná! Keď chcem, fajčím, keď chcem, pľujem. Nauč sa zákony, žena! vykríkla Magdaléna a vypustila hustý sladkastý dym z elektronickej cigarety rovno mi do tváre. Dvaja chalani, rozvalení vedľa nej, sa rehocú ako o život.
Len som si posunula okuliare na nose a pozrela na ňu tým pohľadom, čo donúti aj vedúcich dielní potíť sa pri inventúre. Toto je spoločné miesto, Magdaléna, povedala som pokojne, ale tak, že by to zamrazilo aj kuriča v Žiline. Čiže tu sa nefajčí, nepľuje a nerobí sa bordel. Máš päť minút, aby si si po sebe upratala, inak to vyriešim inak.
Magdaléna sa uškrnula, teatrálne striasla popol na čerstvo umytú podlahu. Ale, ale, aby ti nevyskočil tlak, teta. Čo, sťažuješ sa mame? Tá mi dovolila tu sedieť, aby som doma nesmradila!
Chalani sa ešte hlasnejšie rozosmiali. Zavrela som dvere, nech nemám tú hlučnú symfóniu v ušiach.
Vo vzduchu v chodbe sa miešala vôňa vyprážaných zemiakov so starým drevom útulná vôňa domova, dnes však spestrená lacným zápachom cigariet, ktorý sa ťahal kľúčovou dierkou. Pri stole na kuchyni sedel skleslo Pavol.
Pavol, bratranec môjho zosnulého manžela, má 32, ale kvôli rýchlo rednúcim vlasom a miernej hrbovitosti vyzerá staršie. Žije so mnou už desať rokov, robí v hodinárskom servise, je tichý a hanblivý, s miernym zajakávaním. Pre susedov je to čudák, často cieľ posmechu.
E-Elenka, zas tam sú? spýtal sa bojazlivo, keď začul ďalší treskot za dverami.
Jedz, Pavol. Nerob si starosti, odbila som ho, keď som mu nabrala zemiaky. Ale vo vnútri to vo mne vrelo.
Večer som sa vybrala za Oľgou. Otvorila v župane s telefónom pri uchu a pleťovou maskou na tvári.
Oľga, tvoja dcéra má pred dverami staničku, ťahá mi dym k nám, do noci tam vykrikujú. Žiadam, aby si zasiahla.
Oľga pretočila oči, telefón ani neodložila: Elenka, no veď to sú mladí, kde by inde išli? Vonku kosa. Aspoň nesedia na intráku a nefetujú. Buď rozumnejšia vieš, keď nemáš vlastné deti, tak sa ti to ťažko chápe. A tvoj Palko je aj tak svojský, tomu je jedno, nie?
Presne a zákerne zasiahla. Pomaly som vydýchla. Takže, vec mladých? Dobre, Oľga. Počula som.
Sadla som si k papierom a začala skladať potrebné dokumenty. Emócie patria slabým, ale silní poznajú zákon, občiansky poriadok a správne orgány.
Po nasledujúci týždeň som mlčala ticho ako myška. Magdaléna si myslela, že som sa vzdala, a užívajú si na chodbe ešte viac doniesla si dokonca staré kreslo niekde z kontajnera, do noci tam hrala mobilná hudba.
Zlom nastal v piatok.
Pavol sa vracal z práce, v ruke igelitku s potravinami a malú krabicu s hodinovým strojčekom, objednávka pre zákazníka. Keď prechádzal okolo skupinky, jeden z chalanov, Magdalénin dvorný, prezývaný Kvasničko, mu podrazil nohu. Nákup sa rozkotúľal medzi špaky a špinavú podlahu, strojček so štrngotom odletel do kúta.
No jasné, už aj strapatý letí! ozval sa výsmech. Magdaléna len odpichla dym ďalším smerom: Pozeraj, kde chodíš, čudák! Zbieraj tie jablká, kým som dobrá!
Pavol, celý červený od hanby, so slzami v očiach, okamžite začal zbierať jabĺčka. Bol už na to zvyknutý, každý pohŕdal, každý si mohol kopnúť.
Otvorila som dvere a postavila som sa na prah. V ruke som mala nie varechu, ale mobil, zapnutú kameru namierenú na Kvasnička.
Prečin, urážka, škoda na veciach, povedala som veľmi zreteľne. Mám to všetko natočené. Hneď volám políciu a zajtra dávam všetko na úrad.
Dajte ten mobil preč, teta! zvreskol Kvasničko, ale ku mne sa neodvážil môj pohľad bol vážnejší ako prítomnosť policajta.
Pavol, poď dnu, prikázala som mu, ani som naňho nepozrela.
A-ale jabĺčka…
Nechaj ich. Je to smetie. Ako všetko, čo sa tu teraz nachádza.
Keď sa za Pavlom zatvorili dvere, obrátila som sa k Magdaléne: A teraz dobre počúvaj, Magdaléna. Čakala si, že som týždeň ticho? Ja som si robila spis.
Aký spis? uškrnula sa, no hlas jej mierne zlyhával.
Spojila som sa s vlastníkom vášho bytu. Vaša mama Oľga nie je majiteľ, však? Byt patrí tvojmu otcovi, ktorý žije v Bratislave a myslí si, že má vzornú dcéru študentku medicíny, nie výstrednicu, ktorá vodí po nociach kamošov do chodby.
Tvár Magdalény zbledla ako stena. Jej otec je desivý typ, všetko platí len pod podmienkou dokonalého správania.
Neodvážiš sa zahabkala.
Už som sa odvážila. Dostal fotky a video tvojich zábav pred desiatimi minútami. Aj podnet na polícii, aj na správu domu, aj s vytlačenými dôkazmi: dátumy, neporiadok, hluk, fajčenie na spoločných priestoroch. Nech už to riešia kompetentní. Polícia príde o chvíľu. A tvoj otec sľúbil, že príde ráno.
V sobotu ráno prekvital vchody mohutný mužský hlas. Popíjala som čaj, keď zazvonil zvonček. Pred dverami stál vysoký, solídne oblečený muž v drahom kabáte Magdalénin otec, pán Dušan. Pri ňom stála uplakaná Oľga, Magdalénu som nevidela nikde.
Pani Elena? prehovoril slušne, ale pevne. Ospravedlňujem sa za správanie dcéry aj bývalej manželky. Všetko už upratala upratovačka, vymaľovanie chodby uhradím ja. Magdaléna dnes odchádza na internát. Príspevky na domácnosť som im stopol.
Prikývla som prijatie ospravedlnenia bolo samozrejmé.
Spravodlivé. Ale ešte niečo.
Zavolala som Pavla. Ten vyšiel z izby, bojazlivo, pripravený na ďalšiu potupu.
Váš kamarát včera urazil môjho príbuzného, poškodil mu prácu. Pavol je výnimočný hodinár. Opravuje kúsky, na ktoré sa v Švajčiarsku ani nepozrú.
Dušan si Pavla so záujmom premeral.
Hodinár?
R-restaurátor…, šepol Pavol, trochu sa ešte zajakával.
Tak to potrebujem práve ja, zasmial sa Dušan. Mám doma staré vreckové Primky, jeden strojček už rok nejde, trikrát mi ho v opravovni odmietli spraviť. Skúsiš?
Pavol prvý raz za dlhé roky uvidel pohľad uznania, nie pohŕdania.
M-môžem skúsiť. Ak je pružina celá, pôjde to.
Dohodnuté, stisla mu ruku Dušan. Ospravedlňujem sa za dcéru. Máš u mňa odškodné a zákazku.
Keď sa za nimi zavreli dvere, Pavol dlhšie pozeral na dlaň. Vytiahol sa, vyrovnal plecia.
Teta Elenka, asi tie jabĺčka ešte pozbieram. Bolo by škoda nechávať jedlo zhniť.
Obrátila som sa k oknu, nech nevidí, že mi zvlhli oči.
Zbieraj, Pavol. A postav čajník. Dnes máme dôvod na oslavu.
Na chodbe zavládlo ticho a čistota. Vzduch voňal chlórom a čerstvou farbou. A z našej kuchyne sa šíril pach štrúdle a istý, kľudný Pavlov hlas, keď mi opisoval prekladanie turbijónu.
Fajčiarsky kútik pred dverami skončil. Navždy.
