Komora a stupnice
V ten zvláštny deň sa Jolana vydala do komory v byte paneláku v Petržalke nie kvôli spomienkam, ale kvôli poháru zaváraných uhoriek do šalátu. Nad hlavou, za krabicou z rozobratých vianočných svetiel, sa leskol roh obalu, ktorý podľa všetkého už nemal na tomto mieste čo robiť. Tkanina bola vyblednutá, zips odolával. Jolana ťahala za roh, až z hlbín komory vyklzol dlhý, úzky tvar, trochu ako miznúci tieň husľový futrál.
Pohár s uhorkami štuchla na stoličku pri dverách, aby ho nezabudla, zavesila sa do drepu, akoby sa rozhodnutia v tom postoji prijímali ľahšie. Na tretí pokus zips povolil. Vnútri spočívali husle, lak sa vytratil, struny povolené, sláčik pripomínal rozstrapatené metly. Forma však bola jasná a niekde v hrudi cvaklo, ako vypínač v lampičke.
Na chvíľu sa ako cez okno v čase dívala na seba v deviatom ročníku, ako sa hanbila prebrať tieto husle cez sídlisko, že vyzerá smiešne. Potom prišla stredná, práca, svadba, a jedného dňa prestala chodiť do hudobky, lebo bolo treba žiť dospelý život. Husle skončili u rodičov, potom putovali s ňou aj s kufrom späť a zrazu boli tu, v komore, medzi igelitkami a krabicami. Nie urazené, len zabudnuté.
Zodvihla ich ako niečo veľmi krehké, pod prstami v chlade komory drevo zvláštne zohrievalo. Prsty bez slova našli hmatník, zaraz sa cítila nepatrične ruka nevedela držať, akoby ten nástroj nepatril jej.
V kuchyni vrela voda. Jolana vstala, komoru zatvorila, ale futrál nechala stáť v chodbe opretý o stenu. Šla vypnúť sporák. Šalát sa dal spraviť aj bez uhoriek. Pristihla sa, že si už hľadá ospravedlnenia.
Večer, keď riad už dávno uschol a na stole zostali len omrvinky z chleba, doniesla husle do izby. Manžel, Viktor, sedel pri televízii, klikal medzi kanálmi. Zdvihol oči.
Čo to tam máš?
Husle, odvetila pokojne, len divné, že jej to šlo tak hladko.
Ešte žijú? pochmúrne sa uchechtol, nie zle, len domácka irónia.
Neviem. Idem zistiť.
Futráľ položila na gauč, podložila starým uterákom, aby nepoškriabala čalúnenie. Vytiahla husle, sláčik, krabičku s kolofóniou. Kolofónia popukaná ako januárový ľad na zmrznutom jazierku. Prikladala sláčik, jeho chlpy len zľahka zachytili povrch.
Ladenie ju pokorilo: kolíky išli na tuho, struny škrípali, jedna sa hneď pretrhla a šľahla ju cez prsty. Ticho zanadávala, aby ju v susedných bytoch nepočuli. Viktor len hmkol.
Možno to daj radšej odborníkovi? navrhol.
Možno, pritakala, hoci v nej už vznikal jemný hnev: nie na Viktora, len na sebe samu, že už nevie ani naladiť.
Na mobile si stiahla aplikáciu ladičku a položila ho na stolík. Displej skákal, ukazoval písmenká, ona točila kolíkmi, počúvala, ako zvuk klesá hlboko alebo prudko stúpa. Rameno jej tŕplo, prsty slabli.
Keď už struny nezneli ako elektrické vedenie vo vetre, zdvihla husle k brade. Podbradník bol chladný, ako by jej koža razom zjemnela a zbledla. Snažila sa vypnúť chrbát, ako to učili v hudobke, ale zebrať sa nedalo. Usmiala sa tomu, ako je sama sebe smiešna.
Koncert? poznamenal Viktor s okom v telke.
Pre teba, zasiakla. Priprav sa.
Prvý tón ju až roztriasol: neznela nota, len sťažnosť. Sláčik tancoval, ruka sa chvela. Zastala, nadýchla, skúsila znova. O niečo lepšie, ale stále hanba.
Tá hanba bola iná, dospelácka. Nie tá tínedžerská, keď si myslíš, že celý vesmír ťa sleduje. Tu nesledoval nik, len miestnosť, Viktor a jej ruky.
Zahrala otvorené struny, pomaly, počítala v duchu. Potom skúsila stupnicu D dur, prsty sa miatli druhý, tretí prst už si nevedela vybrať. Prsty hrubšie, než si pamätala, brušká netrafili presne. Žiadna bolesť, len pocit, že koža je príliš jemná.
Veď to nič, nečakane Viktor pokrčil ramenami. No, hneď to nejde.
Prikývla, ale netušila, komu patrí nič. Jemu? Sebe? Husliam?
Na druhý deň kráčala do dielne pod bratislavským metrom. Nič romantické: presklené dvere, pult, na stene visia gitary a husle, vo vzduchu to voňalo lakmi a prachom. Majster, mladý chalan s náušnicou, uchopil jej nástroj presne, akoby držal skrutkovač.
Určite vymeniť struny, skonštatoval. Kolíky premastiť, stolček nastaviť. Sláčik lepšie natiahnuť, ale to stojí viac.
Jolana stuhla pri slove viac. V hlave jej vyskočili poplatky za elektrinu, lieky, darček vnučke k narodeninám. Chcela povedať: To nevadí, netreba. Namiesto toho sa spýtala:
Tak len struny a stolček?
Jasné. To už bude hrať.
Husle nechala, prevzala potvrdenku, schovala ju do peňaženky. Vonku cez park sa cítila, akoby dala opraviť nie vec, ale kúsok seba, čo jej majster vráti funkčný.
Doma otvorila notebook, do vyhľadávača napísala husľové lekcie pre dospelých Bratislava. Pobavila ju tá formulácia. Pre dospelých. Ako keby existoval špeciálny druh ľudí, ktorých treba učiť pomalšie.
Našla pár inzerátov, jeden sľuboval výsledok za mesiac, iný individuálny prístup. Zatvorila okno, slová ju znervózňovali. Potom opäť klikla a napísala stručne pani učiteľke zo susedného Ružinova: Dobrý deň. Mám 52 rokov. Chcem obnoviť zručnosti. Je to možné?
Odoslala, okamžite ľutovala. Pripadala si, ako by priznala slabosť, no už to nemohla vziať späť.
Večer dobehol syn Marek. Vošiel do kuchyne, pobozkal ju na líce, zaujímal sa o prácu. Jolana zapla kanvicu, podala keksíky. Marek zazrel futrál v kúte izby.
To je husle? úprimne sa začudoval.
Áno, našla som. Chcem skúsiť.
Mamka, vážne? zasmial sa, úsmev mal v sebe zmätok. Veď ty už no, dávno.
Dávno, prehodila. Asi o to ide.
Sadol si, točil keksom v dlani.
Načo ti to je? Veď sa len uštveš.
Vnútri sa začal dvíhať obranný inštinkt: vysvetliť, obhájiť, dokázať, že má nárok. Ale slová znejú vždy bezmocne.
Neviem, skúsila poctivo. Proste chcem.
Syn na ňu pozrel akosi inak videl nie mamu, čo všetko zvládne, ale ženu, ktorá niečo túži pre seba.
No tak dobre, usmial sa. Len neprekračuj sily. Aj susedia budú trpieť.
Zasmiala sa.
Susedia prežijú. Budem hrať cez deň.
Keď Marek odišiel, necítila úľavu preto, že jej dovolil. Skôr preto, lebo sa nevysvetľovala.
O dva dni si išla vyzdvihnúť husle. Struny svietili, stolček rovno stál. Majster ukázal, ako napínať, ako skladovať.
Len nie pri radiátore, radil. A vždy v futrále.
Prikývla jak školáčka. Doma uložila futrál na stoličku, otvorila, dlho pozerala na husle, akoby sa bála znova niečo pokaziť.
Na prvé cvičenie si zvolila obyčajné: dlhé ťahy sláčikom na prázdnych strunách. Kedysi najväčšia nuda, dnes spása. Žiadne hodnotenie, len zvuk a snaha vyladiť ho rovno.
Po desiatich minútach ju bolelo rameno. Po pätnástich krk. Prestala, položila husle do futrálu, zatiahla zips. Vzplanul v nej hnev: na telo, vek, že je všetko náročnejšie.
Šla do kuchyne, naliala si vodu, sadla k oknu. Na ihrisku pod oknami tínedžeri jazdili na kolobežkách, smiali sa nahlas. Závidela nie mladosť, ale bezstarostnosť. Padali, vstávali, šli ďalej. Nikto im nepovedal, že je neskoro naučiť sa balansovať.
Vrátila sa do izby, znovu otvorila futrál. Nie preto, že musí, ale preto, že nechcela končiť hnevom.
Odpoveď od pani učiteľky prišla večer: Dobrý deň. Samozrejme je to možné. Príďte, začneme od základu a jednoduchých cvičení. Vek nevadí, treba len trpezlivosť. Prečítala dvakrát. Trpezlivosť znelo úprimne, v tom bola nádej.
Na prvú hodinu cestovala s futrálom v rukách, krehká ako drahý dar. V električke si ju všímali, niektorí sa usmiali. Vnímala pohľady a hovorila v duchu: nech. Nech vidia.
Učiteľka bola nižšia žena okolo štyridsiatky, krátke vlasy, sústredený pohľad. Miestnosť: piáno, na poličke noty, na stoličke detské husle.
Poďte, pozvala. Skúsime zobrať husle.
Jolana ich zobrala, hneď poznala, že drží zle. Rameno vystrelila, brada tlačila, ľavá ruka skrivená.
To nevadí, usmiala sa učiteľka. Sama ste nehrali. Zatiaľ len postojte. Cíťte, že husle nie sú nepriateľ.
Bolo jej smiešne a trochu trápne: v päťdesiatich dvoch znovu stáť, učiť sa držať husle. Ale bola v tom sloboda. Žiadne výkony, len byť tu.
Po hodine sa jej triasli ruky ako po gymnastike. Učiteľka napísala plán: každý deň desať minút prázdne struny, potom stupnica, nič viac. Radšej menej, ale pravidelne, povedala.
Doma Viktor hneď:
Ako?
Ťažké, priznala. Ale dá sa.
Si spokojná?
Zamyslela sa. Spokojná nie je presné. Bola nervózna, smiala sa, hanbila a pritom akosi svietila.
Áno, odvetila. Ako by som mala znovu ruky na niečo iné, nielen práca a varenie.
Po týždni si trúfla skúsiť krátku melódiu z detstva. Noty našla online, vytlačila v práci, schovala medzi papiere, aby sa nikto nepýtal. Doma ich podoprela knihou a krabicou improvizovaný stojan.
Zvuk bol hrboľatý, sláčik zachytil vedľajšiu strunu, prsty blúdili. Zastavovala, začínala znova. Viktor sa objavil vo dverách.
To je pekné, povedal opatrne.
Neluhaj, zasmiala sa.
Neluhám. Len počuť, že je to ono.
Usmiala sa. Počuť, že je to ono skoro kompliment.
Cez víkend prišla vnučka Katka. Šesťročná, futrál si hneď všimla.
Babi, čo je to?
Husle.
Vieš na ne hrať?
Chcela odpovedať: Kedysi. Ale pre Katku existuje len teraz.
Učím sa, priznala.
Katka si sadla, ruky na kolená, ako na jasličkovom vystúpení.
Zahraj.
Všetko sa v nej stiahlo. Hrať pred dieťaťom je strašnejšie než pred dospelými. Katka počuje naozaj.
Dobre, vydýchla a vzala husle.
Zahrala melódiu z posledného týždňa. V treťom takte ju sláčik zradil, zaznel ostrý tón. Katka sa nezatvárila. Len naklonila hlavu.
Prečo to tak píska?
Lebo babka vedie sláčik krivo, povedala, až sa sama zasmiala.
Katka sa rozosmiala tiež.
Skús ešte raz, žiadala.
A Jolana zahrala znova. Nebolo to lepšie, ale neprestala z hanby. Dala melódiu až do konca.
Večer, keď dom zasa stíchol, ostala v izbe sama. Noty rozložené, vedľa ceruzka na poznámky. Husle v futrále, futrál zatvorený, no nie schovaný do komory. Stál opretý o stenu pripomienka jej nového dňa.
Na mobile nastavila časovač na desať minút. Nie aby sa nútila, ale aby nevyhorela. Otvorila futrál, podchladila husle, skontrolovala kolofóniu, natiahla sláčik. Priložila nástroj k brade, vydýchla.
Zvuk vyletel jemnejšie ako ráno. Potom znova pokrivkal. Nerúhala sa. Len opravila ruku a pokračovala, ako sa nota chvela a držala.
Keď timer zazvonil, neprestala hneď. Dotáhla sláčik do konca, pomaly uložila husle, zatiahla futrál. Postavila ho opäť k stene, nie do komory.
Vedela, že zajtra to bude také isté: trochu hanby, trochu únavy, pár čistých sekúnd, pre ktoré stojí za to futrál otvoriť. A to jej stačilo na ďalší deň.
