Môj syn nie je rozvedený, žije so svojou priateľkou, ale nemá absolútne žiadne slovo vo vzťahu. Vždy, keď prídem k nim domov, nevesta ma núti sľúbiť, koľko peňazí mám doniesť, inak ma nepustí za vnukom.
Vzali sa pred dvoma rokmi. Tá mladá žena mi od začiatku nesadla. Mala závistlivé oči a nepokojné ruky. Len čo dali pečiatku do občianskeho preukazu, už začala narážať na to, že trojizbový byt by sa mal predať a polku získať na ich vlastné bývanie, lebo vraj je hanba, že môj syn nemá vlastný byt.
Kvôli tomu sme sa vážne pohádali, veď mám aj dcéru, a prečo by som mala meniť byt len preto, aby sa nevesta mala lepšie? Deti som vychovala, dala im základy do života, zvyšok si už musia vybojovať sami, tak ako som sa s manželom musela obracať aj ja.
Moja dcéra je stále slobodná, pracuje a má hypotekárny úver. Kedysi chvíľu bývala u mňa a svoj byt prenajímala, aby mala na splátky, ale teraz býva sama. Syn je však úbohý. Nepotrebuje nič pre seba, len počúva ženu. Nechce bývať so mnou, pre jeho partnerku by to nebolo vyhovujúce, ani si nechce prenajať svoj byt.
Pre mňa nebolo ideálne predstaviť si život s nimi v jednom byte, ale bola by som to vydržala, aby mohli šetriť na prvú splátku. No byt predať alebo darovať im nechcem. Keď zomriem, deti zdedia po polke a nech si s tým robia, čo chcú.
Neveste som to priamo povedala, už som sa so slovami nebabrala. Prečo by jej nemalo byť hanba? Hovorila mi dosť drzo: Mami, nie je to zbytočné, že žiješ sama v trojizbáku? Je toto správny postoj? Požiadala som syna, nech ju uzemní, ale on len čosi zamrmlal pod nos.
Neviem, po kom to je môj syn. Ja aj jeho otec sme tvrdí, sestra je tiež ráznou ženou, ale syn je akoby z vaty. Vlastne nechápem, ako sa oženil. Tipujem, že jeho nevesta sa už začala ponáhľať a on bol po ruke.
Od tej hádky o byt sme sa s nevestou dlho nebavili. Sem-tam mi syn zavolal, ale na návštevu nikdy neprišiel, zjavne mu to manželka zakázala. Potom mi už len do telefónu oznámil, že budem babkou. Mala som z toho veľkú radosť, prvý vnuk! Chcela som sa s nevestou udobriť, doniesla som jej darček, zákusok, bola som na návšteve, ale ona len utrúsila, že jej vnuk príde na svet v cudzom byte ako nejaký tulák. Zase začala s témou bytu.
Udobrenie nevyšlo. Nehádala som sa s tehotnou ženou, radšej som odišla. Ak je človek hlúpy, tak to už ostane navždy. Tak som ju do konca tehotenstva nevidela. Ja sama som na tom nebola dobre, behala som po lekároch zdravie ma úplne opustilo. O pôrode som sa dozvedela až o týždeň neskôr, keď ma konečne syn zavolal.
Pozval ma s darom, ale svokra už v telefóne povedala, že peniaze radšej ako darček. Tak som to nekomentovala, peniaze sú peniaze, rodičia vedia najlepšie. Vzala som si úspory, veď vnúča sa nerodí každý deň. Pripravená som šla v určený deň.
Nevesta mi už pri dverách strčila nos do obálky a zakrútila tvárou. Zjavne jej desaťtisíc eur nestačilo. Nahlas nič nepovedala, ale jej výraz vravel všetko. Vnuka som videla, nádherný bol, ani nie bábätko, a nos mal po otcovi. Dlho som neostala, vrátila som sa domov. Na ďalšiu návštevu ma už nepozvali. Ani som sa neponúkala, rodina potrebuje pokoj s novým členom. Ale po troch mesiacoch som pochopila, že sa nik neozve, tak som syna zavolala ja a požiadala, nech prídu.
Kúpila som vnukovi niečo milé, k zákuskom som upiekla aj bábovku, pobrala som sa k nim. Nevesta ma foromne privítala, prijala darčeky, pozrela na mňa a už stiahla tvár.
Myslela som, že už ste pochopili, minule bola posledná šanca. Nepotrebujeme vaše dary, chceme peniaze na dieťa.
Takže zakaždým, keď prídem pozrieť vnuka, musím so sebou doniesť obálku?
Čo myslíte? Kvôli vám bývame v podnájme, môj muž to všetko platí sám. Pre vnuka ste nič neurobili, aspoň na jeho živobytie prispievajte.
V hrdle som mala hrču od rozčarovania. Syn to všetko počul, no nič nepovedal, len stál pri dieťati a mlčky žmurkal.
Otočila som sa a odišla. Nebudem sa ponižovať pred chamtivou ženou! Svoje vnúča si kupovať nebudem.
Takmer rok sme nič neprebrali. Nepíšu, ani ja im nie. Pred týždňom sa však syn konečne ozval a pripomenul, že je narodeniny vnuka môžem prísť, ale nezabudnúť na dar. Nevesta okamžite zobrala telefón a vykríkla, koľko je adekvátna suma ako darček. Požiadala o toľko, čo je moja mesačná mzda.
Nešla som, jednoducho som na to nemala. Musela som si priznať, že vnuka už vlastne nemám, ba ani syna. Keby bol skutočne môj syn, nedovolil by žene, aby ma cez vnuka vydierala. Nech si vo svojej mláke robia, čo chcú. Za stretnutie s vlastným vnukom odmietam platiť vždy.
Aj s bytom si to ešte premyslím, aby ani po mojej smrti ten mäkký syn ani pažravá dáma nedostali z neho ani centimeter.
