Andrej nepoznával svoju manželku. Už netušil, čo sa s ňou deje. Vždy bola tá, ktorá všetko upratala, navarila, oprala, všetko rozžehlila a zrazu sa na domácnosť akosi vykašľala. Andrej sa jej opatrne spýtal, či je všetko v poriadku, no Vierka len utrúsila: Toľko rokov vám všetkým slúžim, nemôžem si trošku oddýchnuť?
Andrejovi hneď napadlo, že si azda niekoho našla. Začal si všímať, čo robí, pozorne sledoval aj jej veci. V jednej taške si všimol zvláštny list.
Andrej už svoju ženu nepoznával čím to je, že bola zrazu taká iná? Žili spolu sedemnásť rokov, a nikdy predtým nič podobné nezažil. Vierka bola otvorená, laskavá, pokojná, nikdy nič neskrývala, hádky obchádzala veľkým oblúkom pre toto všetko si ju pred rokmi vybral.
Na raňajky varila buď ovsennú kašu alebo praženicu, z práce sa vracala v zhone, no vždy stihla pripraviť večeru. V nedeľu žehila presne pätnásť košieľ na celý týždeň pre Andreja i ich dvoch synov, hoci chalanom často stačili len dve-tri. Prímäť ich k takej precíznosti, ako mal Andrej, nebolo jednoduché.
A teraz už druhý týždeň na stole len vločky alebo chlieb so šunkou, a to si ich majú ešte pripraviť sami. Na večeru už takmer len zvyšky z predchádzajúceho dňa, sem-tam lístoček: Budúca po deviatej, zohrejte si halušky.
Prvé dni si Andrej myslel, že je to konferencia na jej fakulte, z ktorej sa vrátila unavená. Ale aj keď už konferencia skončila, bežný rytmus sa nevrátil.
Opýtal sa teda Vierky priamo, či je všetko v poriadku. Usmiala sa a povedala: Nemôžem mať aj ja svoj život? Celý čas som obsluhovala vás troch, aspoň trošku by som si chcela oddýchnuť.
Samozrejme, veď to je jasné, súhlasil Andrej.
Chcel sa ešte spýtať, ako dlho to trošku potrvá, ale radšej sa zdržal.
Čas plynul a Vierka stále chodila po kinách, divadlách, výstavách soch. Andrejovi však začali vadiť nové šaty v jej skrini, niektoré dosť odvážne, a každé ráno si namiesto varenia raňajok riešila makeup a líčenie. Začal mať obavy naozaj má niekoho iného?
Prepadla ho nespokojnosť, začal ju sledovať, kontrolovať telefón, pohyby na účte, prehrabávať kabelku. A tam, v postrannom vrecku, objavil ošúchaný a veľakrát prečítaný list. Bolo jasné, že je od muža, ktorý je jej veľmi blízky: Vierka, tak veľmi mi chýbaš, neviem nájsť slová, ktoré by vyjadrili, ako veľmi čakám na chvíľu, keď ťa zas uvidím. Počujem tvoj smiech v každej vetre, hľadám tvoju tvár a niet ju nikde
Bolelo ho to čítať. Z toho, že bol list taký ošúchaný, usúdil, že ten milenecky vzťah trvá už dlho. Vedel by ešte ako-tak prijať krátku avantúru, no toto bola zrada bol im ich život klamstvom?
Andrej mlčal tri dni, uzavretý do seba, preberal si v mysli, koľkokrát on sám odolal pokušeniu, koľkokrát by mohol zradiť, a neurobil to. Na tretí deň to už nevydržal.
Ja viem všetko, povedal zachmúrene.
Čo všetko? spýtala sa jeho manželka.
Pôsobila pokojne, iba trochu prekvapene. No Andreja to neupokojilo, veď čítal ten list, nemýlil sa.
Máš niekoho! vyhlásil.
Vierka sa rozosmiala.
To myslíš vážne, Andrej? To je blbosť!
Keby sa aspoň priznala alebo sa rozplakala, ľahšie by sa mu žilo ale takto
Čítal som jeho list! Také slová mi nevysvetlíš. Neviem sa dočkať na deň, keď budeme opäť spolu, naše duše patria k sebe až na koniec tohto sveta Fuu,” zamrmlal znechutene.
No Vierka sa nečakane rozosmiala, čo mu len zvýšilo nervozitu.
Andrej, ty to myslíš vážne?
A ty?
Zúrivo sa na ňu pozeral.
Takže si sa hrabal v mojej kabelke?
Áno.
A čítal ten list?
Áno.
A nepamätáš si, že si mi ho písal ty sám?
Čože? Bezradne na ňu hľadel.
Ten list si mi napísal z Trnavy, keď si bol na stavbe a ja som ešte bola tehotná so Slávkom pamätáš sa?
Veď ja by som svoj rukopis okamžite spoznal! A niečo také by som nikdy nepísal!
Vierka si povzdychla, vzala stoličku a zo skrine vytiahla krabicu. Podala mu obálku.
Pozri, vtedy si mal zranenú pravú ruku, písal si ľavou.
Andrej zbadal na obálke svoj podpis a adresu. Odkiaľsi v diaľke si spomenul na to, ako raz na stavbe zle skočil a mal dlažbou pomliaždenú ruku. Žeby to teda bolo vtedy?
A na čo nosíš ten list stále so sebou? mračil sa.
Povedala mi to psychologička, pokojne odvetila.
Psychologička?
Áno. Vieš Andrej, som vyčerpaná. Robím pre vás troch mužov celý život. Odkedy sa narodil Slávko, vlastný život nemám. Niekedy nedostanem ani poďakovanie. Kvety mi dáš raz za rok na ôsmeho marca. Povedz, kedy si mi naposledy povedal, že ma ľúbiš? Som ešte stále žena, nie taká stará, ako si myslíš. Priznám sa, napadlo mi, že by som od teba odišla. Máme však dobrú rodinu, cením si ju. Preto som zašla za odborníčkou a plním jej rady.
Andrej ostal prekvapený. Rozvod? Chcela by odísť?
A pomáha ti to?
Niekedy hej, usmiala sa.
A tie listy?
Aby som si pripomenula, že sme sa kedysi ľúbili.
Andrej prikývol. Musel si to premyslieť. Postavil sa a vyšiel na balkón. Viac to už nespomínali.
***
Na druhý deň ráno bolo v byte nezvyčajne rušno a celým bytom sa šírila vôňa vanilky. Vierka nevedela, čo sa deje, kým nevošla do kuchyne.
Starší syn miešal praženicu, mladší rozkladal na taniere tvarohové guľky. Na stole stáli jej obľúbené tulipány.
Čo sa deje? spýtala sa prekvapene.
Dobré ráno, mamka, zahlásil mladší. Dáš si čaj alebo kávu?
Vierka neverila vlastným očiam ani ušiam.
Kávu
A praženicu, alebo tvarohové guľky?
Tvarohové guľky
Manžel nikde, ale Vierka ihneď zbadala, že za tým stojí on. Keď dojedla, Andrej vstúpil s poskladaným lístkom v ruke.
Dobré ráno, moja láska!
Čo je toto? spýtala sa.
Nový list, usmial sa Andrej. Aby to tentoraz zaručene pomohlo.
Vierka sa usmiala späť. Od toho dňa sa veci obrátili k lepšiemu. Nie, každé ráno nečakala na takýto servis zázraky sa vždy nedejú. Ale občas áno. A aj do kina už nechodila sama, Andrej ju s radosťou sprevádzal. Ich manželstvo bolo zachránené.
