Nemôže tu zostať, sme pre ňu cudzí, počujem, ako dcéra môjho manžela hlasno vykladá bratovi, že ma treba vyhnať z domu, v ktorom som bývala posledných pätnásť rokov.
Počkaj, Anno. Nie je to tak jednoduché. Kam pôjde teta Terézia? spýta sa Juraj, syn môjho manžela, ktorého som vždy považovala za ľudskejšieho a čestnejšieho než jeho sestru. Po pätnástich rokoch spoločného života s manželom som teda už niečo zasvietila.
Nedávno môj manžel už nebol. Príjazdili jeho deti z prvého manželstva a okamžite sa pustili do rozdelenia dedičstva. V podstate nebolo málo: dom, záhradka, garáž, auto.
Nič som si nárokovať nečakala, ale úprimne povedané, nečakala som, že ma tak rýchlo vyhodia z domu.
Stretli sme sa s Pavlom už v dospelom veku, keď sme obaja mali za sebou neúspešné manželstvá a vyrástli nám deti. Mala som dve dcéry, Pavol mal dceru a syna.
Práve som oslávila päťdesiatku a vydala som staršiu dcéru za muža. Priniesla si svojho ženícha domov, a k tomu ešte nevestu mladšiu, ešte slobodnú. Nevedela som, ako to všetko udrží, pretože náš byt bol malý.
Skoro hneď po tom som stretla Pavla, ktorý mal o päť rokov viac a dlho žil sám. Pavlove deti už boli dospelé a ženaté; syna aj dcéru zabezpečil bývaním, pretože kedysi zastával vedúce pozície a dobre zarábal.
Jedným slovom, Pavol nečakal a rovno mi ponúkol presťahovať sa k nemu. Rozmýšľala som a rozhodla: prečo nie? Bol to dobrý človek a úprimný muž, vždy ku mne láskavý.
Presťahovala som sa do jeho vidieckeho domu pri Banskej Štiavnici. Vedieme sa tam výborne, muž má záhradku, sliepky, zajace, raz sme dokonca chovali kravu a ošte.
Deti k nám často vlekli, moje i Pavlove, a vždy ich s radosťou vítali, nikdy ich neodosielali s prázdnymi rukami, vždy im dali plné košíky domáceho.
S Pavlom sme sa oficiálne nezozvláštnili, spočiatku sme o tom ešte hovorili, ale potom sme si povedali, že pečiatka v pase v našom veku už nie je až taká dôležitá.
Tie pätnásť úžasných rokov sme spolu prežili a nič neľutujem.
Počas toho sa aj moja mladšia dcéra vydala; medzi ňou a staršou sa skoro pobúrali, kto má nárok na byt. Staršia dcéra, ktorá už v dome bývala, nechcela zdieľať ani povoliť vstup sestry s manželom, a tak so starším ženíchom zaplatili mladšej finančnú náhradu a zdalo sa, že je to vyriešené.
Pred rokom sa však mladšia dcéra rozviedla a s dieťaťom sa vrátila domov. Staršia dcéra to neberie s nadšením, opäť sú hádky a roztržky.
Čakala som, že sa s manželom zmieria a znovu sa spoja, ale zatiaľ sa tak nestalo.
Teraz, keď môj manžel už neexistuje, musím sa vrátiť domov. Ale viem, že aj bez mňa je tam tesne.
Teta Terézia, ak chcete, môžete tu zostať, kým nenájdeme kupcov, navrhol mi druhý ráno Juraj.
Som potešená jeho štedrou ponukou, no prišla aj Mária a spresnila podmienky, na ktorých môžem zostať musím ďalej viesť hospodárstvo, ale už len sama.
Znamená to, že sa stanem pre nich zadarmo pracovnou silou a to výmenou len za to, že nebudem platiť nájom?
Neviem, nepáči sa mi ten nápad, veď na vidieku sa treba dobre prejsť okolo polí a zvierat, a ja už nie som mladá, mám šesťdesiatpäť rokov.
Som v ťažkej situácii, neviem, čo robiť. Zostať tu a byť zamestnanou pre cudzie deti, ktoré ma vyhodia, keď sa nájdu kupci, alebo sa vrátiť do bytu, ktorý podľa dokumentov ešte patrí mne, hoci aj tam som zbytočná.
Čo robiť? Poradte, prosím, možno vidíte jasnejšie.
Život nás učí, že skutočná hodnota nespočíva v majetku ani v zamestnaní, ale v tom, ako si navzájom vážime a pomáhame si v ťažkých chvíľach.
