ÚŽASNÝ ŽIVOT
Na svadbe mojej kamarátky Evky sme oslavovali dva dni veselo, sýto, bohaté pohostenie a všade samý smiech. Ženích bol čarovný ako herec zo slovenského filmu a neuveriteľne skromný na svoju šialenú krásu. Všetci hostia sme potajme skúmali Ľuboša: modré oči ako ruže, nehanebne husté a dlhé čierne riasy (načo to chlapovi treba, pani príroda?!), vytrénovanú bradu, rovný nos a dokonalú, zamatovo hladkú pokožku s jemným nádychom tmavosti. K tomu skoro dva metre na výšku a obrovské plecia. Keby sme nemali Evku radi, hádali by sme sa oňho na svadobnom stole. Ľuboš bol neskutočne švárny, veru.
No teda, akého krásavca si si ulovila! skúšali sme Evku podpichovať. Každá z nás urobila čo najsmutnejšiu a najopustenejšiu tvár, keďže, možno by pri Ľubošovi boli ďalší takí pekní slobodní príbuzní.
Dievčatá, čo vám šibe! Ja som si Ľuboša zamilovala hlavne pre jeho jednoduchosť. Je z dediny, vyrastal s babkou, má gazdovstvo, veľmi zručný chalan. Spoznali sme sa, keď moji rodičia kúpili chatu v jeho dedine. Je vnímavý, dobrý a spoľahlivý. Sadol aj mestu, gazdovstvo udržiaval ako kráľ. Skutočný muž, dievčatá! Len s ťažkosťami som ho prehovorila presťahovať sa do mesta nejednu noc o tom padlo slovo.
Ľuboš bol úspešný v práci, dobre vychádzal s rodinou, v priebehu niekoľkých rokov sa naučil rozumieť kvalitnému vínu, parfémom, politike, umeniu, cestovaniu aj športu, zbavil sa prízvuku z okolia Levoče. Sadol za volant auta, čo im daroval svokor, a získal aj veľmi slušné miesto v otcovej firme. Byt mladomanželom podaroval ktosi hádate spravne, že svokor.
V druhom roku manželstva začal Ľuboš nosiť biele ponožky s posadnutosťou. Len v žiarivo bielych ponožkách chodieval doma aj na návštevy, v čižmách aj naboso po špinavej zemi. Evke sa ten biely fetiš nepozdával, ale poslušne umývala dlážku dvakrát do dňa a kupovala bielidlo. Odvtedy Ľubošovi všetci hovorili Ponožka.
To, že má Ľuboš milenku, sa Evka dozvedela v ôsmom mesiaci tehotenstva. Milenka bola približne v rovnakom stave. Ponožka bol okamžite vyhodený z domu, vyhodený z práce, prekliaty a oplakaný v priebehu dvadsiatich štyroch hodín. Potom začali pomaly tie lepivé, ťaživé dni jesene. Evka zvykla celé dni ležat na svojom na pohľad teraz strašidelne veľkom manželskom lôžku, hľadela so suchými očami do stropu:
Poplačem si neskôr. Teraz to dieťa nepotrebuje.
Evka ležala v tichu ako Lenin v mauzóleu, a naša partia kamarátok sa pri nej striedala ako stráže, aby sme ju podopreli, aj keď mlčaním.
Bolo by sa nám žiadalo vyplakať sa, škrabať osud a vytrhať nelojálne stránky z knihy života. Ale trebalo mlčať a čakať.
Pri prepustení z pôrodnice sme vrešťali, triasli sme balónikmi, prosili sestričky, nech si s nami dajú pohár čaju a idú oslavovať k cigánskemu vozňu v podvečer, všetkým želajúc zdravie a šťastie. Sviežo pečený dedo sa snažil najviac: v predvečer prepustenia, rozcítený, sľúbil sanitárkam, že všetko po ňom vyčistí, a obrovskou kriedou napísal na chodník pod oknom Evkinej izby: Ďakujem za vnúča!. Potom sa pokúsil spievať, no zastavila ho ochranka. Ochranka ho nakoniec poznamenala a dohodli sa, že ochutná dedov koňak vo vrátnici, bez škody na verejnom poriadku.
V deň prepustenia bol dedo svieži, ba doslova žiaril. Plakal od šťastia a pýchy, z duše, nielen zo zvyku. My sme plakali tiež, celá oslavná partia, smiali sa, vybozkávali Evku, nesmelo kukali do modrej obálky a mlčali o otcovej gréckej nose, ktorý sa rysoval v malom Mišovi. Len Evka ani na radosť neplakala:
Neskôr. Ešte by sa mlieko pokazilo.
Evka mlčala s nami ešte dva mesiace a potom šla navštíviť Ľuboša. Bez zápaliek či kyseliny, ale s obrovskou túžbou vyrátať všetko a vyplakať sa. Vyriekla, mala chuť trieskať päsťou do stien, hanbiť, zahanbovať a vykričať v sebe tú bolesť, ktorá ju priklincovala k posteli. Tú bolesť nahromadenú, ktorú chcela zhodiť na toho zradcu, na rozbíjača jej sveta a ich malého syna, v ktorom si predstavovala, ako si spolu s Ľubošom na staré kolená štrikujú ponožky pre oboch, malý Mišo ich drží za ruky v parku a Ľuboš taký potrebný, taký svoj. Bohužiaľ, ten obraz sa stal nenávratným.
Okrem toho Evka túžila stretnúť sa so ženou, ktorá jej zobral muža. Tie oči musia byť bezočivé, možno aj pekné. Do tých očí chcela vypľuť. A ak treba, tak ich aj doškriabať.
Adresu získala náhodou staré babky pred panelákom jej popísali trasu a možnosti pomsty. Evka dostala chuť utiecť, ale neodišla.
A tak tam stála, Evka, pred rozbitým vchodom paneláka, stačilo už len vyjsť na piaty poschodie, a mohla vypľúvať či kričať.
Na prvom poschodí si myslela, že pri jej šťastí nebude doma nikto a zbytočne stratila čas. Na druhom sa jej zdalo, že by bolo lepšie, keby nik nebol. Na treťom počula zhora zúfalý detský plač.
Otvoriť prišla vychudnutá a uplakaná dievčina, ktorej vzhľad ani trochu nesedel k obrazu sokyne.
Kým Evka ohromene skúmala tú šuchtavú veveričku, ktorá bola jej konkurencia, z útrob bola počuť nepretržitý detský plač.
Dobrý deň, Evka. Ľuboš tu nie je, opustil nás pred dvoma týždňami. A kde je, netuším zašepkala dievčina a sadla si na zem, rozplakala sa.
Evka hneď stratila chuť na hádku. Najradšej by vošla dnu, upokojila toho malého chlapca a tej neschopnej mame vypálila: Kto sa hrá, musí aj niesť dôsledky, Ty hlupaňa! Musí jej to povedať, a pri tom pozerať pohŕdavo, veď má na to právo.
Dieťa bolo suché, viečka napuchnuté, na čele žilka, hlas zachrípnutý. Chlapec jednoducho kričal od hladu. Jeho čudná, bezradná mama ležala bezmocne na chodbe.
Ako táto otvárala prázdne kuchynské skrinky a márne hľadala niečo v chladničke, si Evka pamätala len matne. Ako našla na stole lístoček so strašnou, nedopísanou vetou: Prosím, prepáč za mňa, hrôza.
Dievča na zemi nariekalo, dohováralo Evke ako blízkej, že nemá kam ísť z podnájmu, a musia odísť doslova do pár dní. Mlieko zmizlo, Ľuboš zmizol, peniaze neboli, hanba bola, neskoro bolo a prosí o odpustenie. Ak treba, nech ju Evka aj udrie. Malému sa hovorilo Paľko a Evka si má to meno zapamätať pre istotu, lebo Paľko bol starší než Miško len o 9 dní.
Evka utekala domov o dvadsať minút bude malý Miško chcieť papať. Bežať bolo ťažké: dve plné tašky Oľgy ťahali ruky, Oľga, celá zadýchaná, bežala vedľa s pašiacom Paľkom. Evka rozmýšľala, kam ešte umiestniť dve postele.
Po troch rokoch sme tancovali na Oľginej svadbe, za štyri roky na Evkinej. Evkin manžel neznáša biele ponožky, tvrdí, že život treba prefarbiť, a zbožňuje manželku, syna aj dve dcérky. Oľga je mamou štyroch šuhajov a jej muž stále sníva o malej Katke…
