Počkajme chvíľu, chlapci, rybolov si počká, rozhodol Viktor Novák a chytil rybársky podúškač. Musíme zachrániť toho chudáka.
Viktor riadil motorový čln na pokojnej hladine Liptovskej Márie, a jeho pasažieri turistickí návštevníci z Bratislavy nadšene hádzali svoje udice. Deň bol skvelý: slnko svietilo jasne, vánok jemne šumel a ryby ochotne čapali.
Viktor a on tam niečo pláva? náhle zakričal jeden z dovolenkárov, ukazujúc do diaľky.
Kapitán si prešštil oči a pozeral do vodnej hmly:
Vyzerá to ako vták Nie, niečo podivné.
Keď člnik priblížil, všetci sa prekvapene pozreli na seba. Vody sa len tak dvíhalo úbohý, mokrý, červený kocúr sa vymáhal o pomoc.
No teda! zavrtal hlavou Viktor. Ako sa sem dostal? K pobrežiu je to necelých dva kilometre!
Možno spadol z člnu? navrhol jeden turista.
Alebo ho odvliekla prúd, doplnil druhý.
Kocúr skučal, snažil sa doplávať k člnu, ale sily mu pomaly odznievali.
Počkajme chvíľu, chlapci, rybolov si počká, opäť povedal Viktor a chytil rybársky podúškač. Musíme toho chudáka zachrániť.
Vytiahnuť mačku nebolo jednoduché škrátil sa, drámal a švihal sa sem a tam. Nakoniec však položili podúškač pod neho a opatrne ho zdvihli na palubu.
To je naozaj vyčerpaný, povzdychol Viktor, zakrivujúc trasúceho sa kocúra do starého kabátu. Ako dlho už bol vo vode?
Kocúr sa skučne zaklonil do rohu lodnej paluby, vlasy mu trčali všade, fúzy sa trasli.
Aký krásny, rozplakala sa manželka jedného z turistov, Jarmila. A ešte taký mladý.
Musíme ho ukázať veterinárovi, znepokojil sa Viktor. Kto vie, koľko vody prehltol.
Veterinár ho prešiel a upokojil prítomných:
Zdravý, hoci vyčerpaný. Dehydratovaný a vystrašený ale prežije. Odesie si desať dní a bude ako nový.
A čo hľadanie majiteľa? spýtal sa Viktor.
Môžeme vyhláška dať, ale zdá sa, že je to bezdomovček. Vyzerá ako pouličný.
Viktor si mačiatko odniesol domov. Jeho žena Jana ho privítala s nadšením:
Ó, aký slabý! Hneď ti ho nakŕmim!
Prvé dni sa kocúr schovával pod pohovkou, vyhrabal sa len na jedlo. Pomaly začal objavovať svoje nové útočisko. O týždeň neskôr už vrčal, keď ho Jana láskyplne hladila po chrbte.
Vieš čo, povedal Viktor Janke, možno si ho necháme? Majitelia sa asi neobjavia.
Nesťažujem sa, usmiala sa Jana. Už dlho som chcela mačiatko. A ako ho nazveme?
Šťastný, odpovedal Viktor ihneď. Nie každému sa podarí prežiť v otvorenej vode.
Keď počul nové meno, pozdvihol hlavu a hlasno zamňaukal, akoby schvaľoval výber.
O mesiac neskôr bol Šťastný úplnou súčasťou rodiny. Čakal Viktora pri dverách, spieval si na Janniných kolenách a šikovne žiadal rybku v kuchyni. Vodu však stále obchádzal ako keby mala traumatickú spomienku.
Asi má psychologický úder, rozprávala Jana susedom. Nie je prekvapivé po takom.
Možno to bola osudová hra, zamyslela sa susedka Martina. Práve k vám dorazil.
Viktor jemne pohladil mačku za uškom:
Možno to bol naozaj osud. Dobre, že sme v ten deň išli na rybárčenie, inak
Červený kocúr sa pretrhl o jeho ruku a spokojne zamňaukal, akoby říkal: Všetko bude v poriadku. Som s vami.
A Viktor s Janou na to ticho prikývli.
Niekedy pomôcť v pravý okamih prináša najnečakanejšie šťastie. Niekedy záchrana prichádza tam, kde ju nehľadáš, a skutočný zázrak sa plaví ti proti. Hlavné je nenechať si ujsť ten moment, keď niekto potrebuje tvoju ruku.
Práve v takých chvíľach vstupuje do života niečo nové, nečakané láska. A hoci začiatok môže byť nepokojný, najpevnejšie putá sa často zakladajú v najťažších časoch.
