Cudzie šťastie Anna sa v tomto roku skorého jari hrabala na svojom pozemku – bolo ešte len koniec marca a všetok sneh už zmizol. Vedela, že chlad sa ešte vráti, no slniečko zohrievalo tak príjemne, že Anna vyšla von a chcela niečo urobiť: oprieť popadaný plot, opraviť drevárničku. Mala v pláne kúpiť si kuričky aj prasiatko, možno aj psíka a mačku. Dostala chuť čo najskôr zorať záhradu, pustiť sa do hriadok, nadýchať sa vône rodnej zeme, ako za detstva – vyzúvať sa a bosými nohami utekať po čerstvo skyprenej pôde, ktorá je ešte vlhká a hebká ako perina. „Ešte si užijem,“ prehovorila Anna nahlas k neznámemu. „Dobrý deň!“ Anna sa strhla – pri bránke stála dievčina, tínedžerka v šedom kabátiku, ktorý poznala z miestneho učilišťa: slabé topánky, telové nylónky – ešte bolo priskoro na také pančušky, pomyslela si Anna – dievčinka, prechladne jej, tie topánky sú bieda… Dievčina nesmelo prešľapovala. „Dobrý deň,“ odvetila Anna sucho. „Prepáčte, môžem si odskočiť k vám na záchod?“ „No, dobre, choď. Tam rovno, a potom za roh.“ Anna so záujmom sledovala, ako dievča beží. „Ďakujem, zachránili ste ma. Hľadám bývanie, neprenajímate náhodou izbu?“ „Ani som nemala v pláne, načo ti to je?“ „Chcela by som bývať sama. Internát nechcem, tam pijú, fajčia, chlapci sa tam túlajú.“ „A koľko by si platila?“ „Päť rublí… viac nemám.“ „No poď teda dnu, poď.“ „Môžem ešte na záchod?“ „Choď… Ako sa voláš?“ opýtala sa Anna, keď voviedla dievča do domu. „Oľga,“ pipla ticho. „Oľga, no… Tak Oľa, čo ťa sem priviedlo?“ „Ja… chcem izbu…“ „Neklam… Oľga, načo si prišla?“ „Môžem ešte na záchod…?“ „Čože? Čo ti je, dievča?“ „Neviem,“ so slzami šepla, „už nevládzem vydržať.“ „No bež…” Anna šla za dievčaťom. „Bojíš sa alebo si chorá?“ „Nie, len čúranie… všetko páli…“ „To sa vyrieši. A teraz po pravde, prečo si ma hľadala?“ Pomlčala, snažiac sa nabrať sily. „Tak čo? No povedz… Ak chceš niečo ukradnúť, tu nie je čo. Kto ťa poslal?“ „Nikto, sama som… Ste vy Anna Pavlovna Samoilová?“ „Ja, no a?“ „…Ty ma nespoznávaš, mama? To som ja, Oľa… Tvoja dcéra.“ Anna sedela s rovným chrbtom, na vetrom a mrazmi ošľahanom tvári jej ani sval nehrkol. „Oľa…“ zašumela žena, „dcérka… Oľuška…“ „Áno, maminka… To som ja… V detskom domove mi nedali tvoj adres, vraj sa nesmie, mamka… Ale ja som uprosla učiteľku, v škole, Anastáziu Sergejevnu, ona mi pomohla, spravili sme žiadosť a tak sme našli tvoje meno, priezvisko a potom už aj adresu… A tak som tu…“ Anna ani nedýchala. Po lícach jej tiekli slzy. „Oľa, Oľuška… dcérenka…“ „Maminka, moja…“ dievča jej skočilo do náručia, „kohoľko som ťa hľadala, maminka! Písala som listy, smiali sa mi, že si sa ma vzdala, že si ma dala, ako vec… Ale ja som verila, maminka, verila som…“ Anna nesmelo objala uplakanú dievčinu, jej drsné ruky s mozoľmi sa zachytili za vlnu Oľkinho svetra. Objímali sa v tichu, bez slov, všetko bolo jasné. A potom, potom už, podľa toho, čo ju kedysi naučila babička, a z vlastnej skúsenosti – lietala po dome, ohrievala vodu, namáčala kôpor, starala sa o Oľušku, svoje šťastie, svoj zmysel života. Je pre koho žiť… Dala jej ho sama Prozreteľnosť… Zasa má dôvod žiť. Záhrada, prasiatko, kabátik treba spraviť – je na to úspora. Už pomaly aj umierať oľutovala, keď tu dcérka, Oľuška… *** „Mami!“ „No čo je, dieťa?“ „Maminka…“ „No povedz, podlízka.“ Oľga si vzala z taniera pirožtek, čo jej mama upiekla, líčka mala už zaoblené, mama jej kúpila všetko nové, Oľka ako bábika a mama tiež akoby omladla. „Mamiíí!“ „No čo zas? Miláčik, ja som sa zaľúbila!“ „No teda…“ „Mami, on je taký dobrý! Ivan sa volá a chcel by sa s tebou zoznámiť…“ „No… neviem…“ Ale v duchu si pomyslela, že krásne dni končia, čo jej bolo dané, bude vzaté späť. „Maminka, prečo si taká…?“ „To nič, dcérenka, to nič… Rýchlo si vyrástla. Ani som sa nestihla tešiť… prepáč, Oľuška.“ „Mami, čo to hovoríš… Ako by si mi mohla niečo vyčítať? S Ivanom ti privedieme vnúčatká. Veď vieš, ako ťa milujem, ako dlho som ťa hľadala…“ Zo stretnutia s Ivanom mala Anna dobrý pocit, bol šikovný, pracovitý chlapec, presne takého zaťa by si želala. Časy boli chudobné, niekto nemal čo jesť, iní kŕmili psy lepšie než ľudí. No Anna s Oľkou a Ivanom netreli biedu – Anna skvele šila, keď zavreli fabriku, začala v družstve, mala dobrý plat, Oľku aj zaťa obliekla, ako sa patrí. Ivan bol pracant, postavil nový plot, s bratmi vymenili zhnité trámy, opravili kúpeľňu a postavili domček pekný, kde bolo miesto pre všetkých. Srdce Anny sa roztopilo, chcela žiť trojnásobne – za všetky prežité utrpenia, za minulé hanby, ktoré by najradšej zabudla… Iba v noci, keď ju smútok premohol, tíško nariekala… „Maminka, spíš?“ „Áno, dcérenka, spi, spi…“ „Mami, môžem k tebe?“ „Samozrejme,“ pohla sa Anna, aby si mohla Oľka k nej líhať. Moja malá, dcérka, srdce mi puká láskou. Taká je materinská láska. Vďaka Ti, Bože, za to šťastie… Svadbu oslávili, mladí zostali bývať s Annou, tá kvitla ako mak. Aj v práci si všimli, že strohá Anna Pavlovna už nevie skryť úsmev, líca jej rozkvitli. „Budem babkou, dievčatá, aj chlapca, aj dievča… Ach, som v napätí.“ Šťastná je tá Anna Pavlovna so svojou dcérou, všetci jej to závidia. Narodil sa vnúčik, Antoško! Po maminej mame, prísnej, ale spravodlivej – hovorí veselá Anna – celý deň sa nemôže nabažiť. Oľku nikdy k výchove malého nepúšťali, iba keď s Antoškou. To je to pravé šťastie, hovorí si, keď ho drží v náručí… Všetky myšlienky teraz patrili Antoškovi. A on, babkin miláčik, ani na krok od nej. Ivan zobral ďalšiu stavbu, postavil veľký dom, aj pre Annu sa našlo miesto. Ako by mohli žiť bez mamy? Ivan s bratmi založili stavebnú firmu, obchod so stavebninami… Žili spokojne… Zrazu ďalšia krásna novina – vnučka, dievčatko. Aké šaty len tej vnučke Anna nenadšívala, aké všetko pekné jej nepripravila. Detský smiech sa z domu neprestajne ozýval… Annine zdravie však začalo haprovať, stále ju pálilo na hrudi. „Mama, prečo si nič nepovedala? Kde ťa bolí?“ „Všetko je v poriadku, dcérenka…“ *** „… Je neskoro. Nemôžeme nič urobiť.“ „Doktor, prosím… to je moja mama…“ „Chápem, je mi to ľúto.“ *** „Dcéra moja… Oľuška… Mne už je čas, prepáč, žila som dlhšie ako som mala. Dávno ma už mali odpísanú, len ty si ma zachránila, keď si prišla… moja…“ „Mami, nehovor tak…“ „Dcéra, chcem ti povedať… ťažko sa dýcha… ja nie som tvoja mama, Oľa. Prepáč…“ „Mama! Maminka, nikdy to nikomu nehovor, počuješ? Ty si moja, nechcem počuť nič iné, moja mama, maminka. Rozumieš?“ „Áno… dcérenka… tam je zošit, môj denník… Odpusť mi, Oľa. Ľúbim ťa, detička…“ „Aj ja teba, mami… Maminka… Mama…“ *** „Oľa, najedz sa…“ „Áno, Ivan… idem… Ty choď.“ Oľa sedela v izbe, čítala matkine zápisky, jej život – ťažký, neľahký, zábavný i smutný. Prísna matka, Antonína, otec padol vo vojne. Anna – Anička, Anka, kvietok. Zamilovala sa do lotra… Radosť, nebezpečenstvo, krv v žilách. Šla s ním… A išlo to… Všetko skončilo zlomenou mladosťou, stratila dieťa, stratila šancu na inú rodinu… Lekári povedali, že už len čakať… Ale Boh jej doprial – Oľku… Nie je si istá, či je správou dcérou, alebo sa niečo pomýlilo, no upustila od strachu, začala žiť… „Prepáč mi, dcérka, prepáč, že som ti ukradla šťastie tvojej pravej mamy. Také je moje ukradnuté šťastie.“ „Maminka,“ plače Oľuška, „milovaná maminka, dúfam, že ma počuješ. Vedela som, skoro hneď som spoznala, že tvoja pravá adresa nesedí. Našla som svoju biologickú matku, ale ona… nevšímala si ma, srdečne ma neprijala, bála sa, že nás niekto uvidí, dala mi peniaze… Ja som ušla… Bola som chorá, si pamätáš… Ďakujem Bohu, že som našla práve teba, moje šťastie bolo pri tebe, ty si moja mama… Neviem, ako žiť bez teba…“ „Oľa, Oľka…“ „Ivan, nechaj ma… nech si poplačem… Mama mi zomrela…“ *** „Babka, bola babka Aňa dobrá?“ „Veľmi, dieťa.“ „A bola krásna?“ „Najkrajšia, Anička…“ „A kto jej dal to meno?“ „Neviem, asi jej otec alebo mama…“ „Tvoj dedko alebo babka…“ „Áno, môj dedko alebo babka…“ „A mňa si nazvala po prababičke – po tvojej mame?“ „Áno, spolu s tvojim otcom, lebo veľmi ľúbil svoju babku.“ „A vidí ma moja prababka?“ „Samozrejme, sleduje ťa a vždy ti bude pomáhať.“ „Ľúbim ťa, prababka Anička,“ dievčatko kladie venček z púpav na hrob prababičky. „Aj ja teba, dieťa moje,“ zašumí breza, „aj my všetci ťa máme radi,“ pridáva sa vietor.

Cudzie šťastie

Jarný opar tancuje nad záhradou. Anna sa prehrabovala vo vlastnom dvore na kraji malej dediny pod Tatrami toť koniec marca, všetok sneh už stiekol do potokov. Slnečné lúče sa váľali po rozbahnenej zemi, ako by bola už máj a nie začiatok jari. Anna venčila myšlienky opraviť prevrátený plot, napíliť staré drevo. Príde čas zaobstarať si sliepky, prasiatko, psíka, mačku. Toľko túžob, no zatiaľ stačí. Obúvala sa v duchu do minulosti, ako by sa bosá rozbehla po vlhkej, napukanej zemi na hriadkach, presne ako kedysi až po členky v mäkkej pôde.

Ešte sa bude žiť, zašepkala Anna niekomu neviditeľnému medzi stromami.

Skôr, než dozrelo ticho, zahrkotalo bráničkou.

Prišla dievčina dieťa ešte, srdce neobuté, nohy tenké, v pršiplášti, aké dávajú na učilišti v Poprade, v lacných topánkach a telových pančuchách, čo sa trasú zimou.

Pointa je je ešte chladno na také veci, pomyslela Anna. Mladé to, nachladne.

Dievča kŕčovito stepovalo na mieste.

Dobrý deň, odpovedala Anna nasucho.

Prepáčte, môžem si odbehnúť na záchod?

Nuž bež rovno tam, potom za roh.

Pozerala za dievčaťom, ktoré už skôr bolo žienkou.

Ďakujem, zachránili ste mi život. Hľadám podnájom. Prenajímate izbu?

Nespomínala, prečo, dievča? prisahala by, že jej znie neznámo každé slovo.

Nechcem bývať v internáte v Ružomberku, tam pijú, fajčia, chlapci v noci…

A koľko by si platila?

Päť euro… Viac nemám.

No tak poď dnu, veď poď už, neváhaj.

Môžem ešte na záchod?

Bež…

Ako sa voláš? spýtala sa, keď pridusene vošla za ňou.

Vierka, vypískla myšička, Vierka… No a vieš… prečo si prišla? Anna skúmala dievčinu pohľadom.

Ja… prenájom…

Nezavádzaj ma, Vierka. Povedz pravdu!

Môžem ešte raz na záchod?

Ty si čudná… dievča…

Nevládzem, fakt, so slzami v očiach. Nedá sa vydržať.

Tak bež…

Anna vykročila za ňou na dvór.

Stále na záchod chodíš? Alebo čo je to s tebou?

Len na malú, všetko páli, kývla, ale povedzte mi, načo ste sem prišli?

Dievčina ticho zberala odvahu.

No? Počujem, ak ste ma prišli okradnúť, niet čo…

Nikoho nebolo, ja sama. Ste… Ty si Anna Jurková?

Jaže? Áno…

Nevidíš ma? Mama… To som ja, Vierka… tvoja dcéra.

Anna sedela vzpriamene, tvár šľahaná severom, ani sval neuhol pohyb.

Vierka, zavzdychala žena, dcéra… moja Vieročka…

Áno, mami! To som ja. V detskom domove mi vašu adresu nedali, vraj sa nesmie, mami! Ale pani učiteľka Ágnesa Blažková mi pomohla, vyhľadali vaše meno, adresu… a ja prišla sem!

Anna stŕpnuto ostávala na stoličke, po lícach jej tiahli slzy.

Vieročka, moja

Mamka! vykríkla dievčina, vrhla sa matke na hruď. Ako dlho som ťa hľadala! Písala som listy, smiali sa, že si sa ma vzdala ako veci… No verila som, mama. Verila!

Anna nesmelo objala zhĺbene dieťa, suché, pracovité ruky zachytili veľkú pletenú vestu Vierky svojej dcéry, svojej Vieročky…

Sedeli obopäté v tichu. Všetko dôležité už vedeli.

Neskôr, ako podľa detských spomienok a babičkiných rituálov, Anna nachystala vodu, namočila kôpor, posedela s Vieročkou, naparila ju.

Vierka, dieťa, dcéra, zmysel života.

Zasa bolo prečo žiť. Boh poslal, že ešte nie je všetko stratené

Chystala pokorne záhradku, premýšľala o kurčati, o palte pre dievča. Peniaze ešte mala bokom, už sa takmer lúčila so životom kým Vierka…

***

Mami,
Áno?
Mamička
Hovor, moja mazná!
Viere sa líca zaoblili, od maminej kuchyne narástla do dievčenských tvarov. Anna ju obliekala, oživla pri nej.

Mamkaaaaaa…
Čože, dieťa?
Mama, ja som sa zaľúbila
Ó, ty svete

Áno, je to Samo. Je dobrý. Chce ťa spoznať…

Ja neviem

Anna zacítila, že šťastné dni sú narátané, Boh dal a berie.

Mami, čo je s tebou, mamička

Nič, dieťa moje, len si tak vyrástla Rýchlo. Ani sa nenadýchnem, už si preč. Prepáč…

Ako by som mohla, maminka! Čo si namýšľaš? Ja ti ešte vnúčatká prinesiem, veď vieš, ako ťa ľúbim, ako som ťa hľadala

Stretli sa Samo bol chlapec zo Štrby, šikovný, priateľský, Anninu dcéru chrániť vedel. Anna spoznala na také ruky dcéru vydať, to nie je hriech.

Mali časy biedne v dedine niektorí hladovali, iní psy kŕmili masom.

Anna, Vierka a Samo hlad nepoznali. Anna šila, aj keď štrbská fabrika zavrela v družstve bolo dobre, dobre platili, krmila všetkých svojich vyparádených.

Samo urobil nový plot, s bratmi vymenili podmurovky, opravili saunu pre prasiatko. V domčeku bolo veselo, ešte veselšie, než keď sa Vierka našla.

Anna mala srdce ako roztopený med. Chcelo sa jej žiť za tie všetky zimy, za stratené roky, za hanbu. Iba občas v noci sa jej plazilo po hrudi dávne, s čím nie je pokojná…

Mami, bolí ťa?
Nie, dieťa, spi, spi už, moja…

Môžem spať s tebou?
No jasné, Anna sa pritúlila bližšie k stene, nech malá môže za matkou.

Moja malá, devka moja, rozpadá sa mi srdce láskou. Taká je tá materinská láska. Vďaka ti, Bože.

Svadbička bola, mladí ostali pri Anne. Rozkvitla v záhrade ako mak. V práci z nej červené líca ulovili aj tie najvážnejšie ženy.

Vnúčik asi bude, šepkala cez prestávku, joj, už mi bije srdce.

Šťastná dcéra každý v dedine vravel, akú lásku Anna k Vieročke chová.

Vnuk! Narodil sa! Antonko meno po Aninej mame, Vierkinej babke, bola prísna, ale spravodlivá.

Anna nikdy nebola praclíkom ale keď držala v náručí bábätko (naposledy Vierku dávno), srdce v hlave bilo: toto je, toto je šťastie.

Život už bol len Antonko. Najkrajší, najmúdrejší, jedine babičkin.

Samo začal stavať, vyrástol dom väčší než v snoch, miesto pre Annu, veď bez nej ani nemohli byť.

Chlapci si založili stavebnú firmu, obchod so stavebninami, žili pokojne…

Znova prišla dobrá novina ešte dievčatko, vnučka. Anna šila šatočky, pripravovala bábiky, Máriu, krásna deva.

Detský smiech nikdy nedoznieval.

Mal by sa človek tešiť, no hrudník Anny začalo páliť. Každý deň viac.

Mamka, prečo si nič nehovorila? Kde ťa bolí?

Všetko je v poriadku, deti moje…

***

…Neskoro. Už nič nezmôžeme.

Pán doktor, veď to… je moja mama…

Mrzí ma to, prepáčte…

***

Vierka, prišiel už čas. Ty mi odpustíš, že som tu tak dlho, že ťa oklamala? Zachránila si mi život vtedy Ale… Vieš, ja nie som tvoja mama. Odpusť…

Mama! Nikdy nikomu nehovor, že nie si moja! Si. Len moja. Aj počuť to nechcem. Navždy.

Áno, dieťa… Tam v šuflíku je zápisník… prepáč mi, Vieročka. Ľúbim ťa, moje.

Aj ja teba, maminka… mama… mama…

***

Pojedla by si si

Áno, Samo hneď Počkaj.

Vierka sedí v maminej izbe, číta zápisník plný pokrkvaných strán. Tam je celý Ankin život drsný, poskrúcaný, tŕnistý i veselý.

Matka prísna, Antonína Bartovičová, otec padol vo vojne.

Annka, Anička rozbesnená mladosť, šibalský život, krv bublá v žilách.

Zaláskovala sa do zlodeja Všetko sa roztočilo

Sebestredná vášeň, odvaha, pobláznenie. Potom závrat, strata všetkého ženského Aj bábätko stratila, vlastným hlúpostiam vďačí. Dom po mame, sama

Doktori povedali: počkajte na smrť, alebo skúste kostol teda prosila o odpustenie. Prišla nečakaná radosť, a skúšala byť aspoň chvíľu mama, cítiť tie veci.

Vierka, dcéra života, nečakala Anna, že toľko rokov prežije písala si v tretej osobe: šťastie, robota, všetko normálne. Dcéra, srdce moje, choroba zmizla.

Bála sa, že raz zistí pravdu, že je len menovkyňa, že niečo zmotali.

Potom sa báť prestala. Prijala obyčajný život, uverila, že aj ona si zaslúži…

Prepáč, Vierka, že som ťa ukradla tvojej pravej mame. Také je moje šťastie cudzie, požičané

Mamička, plaká Vierka, mamička moja jediná. Viem, že ma počuješ.

Vedela som to, skoro od začiatku. Keď som s tebou bývala, povedali mi, že Anna bola Ivanovna. Našla som ju.

Ona sa ma vzdala, vydala sa. Bála sa, že jej naruším nový život, peniaze mi tlačila, mama

Utiekla som. Bolo mi zle, mala som horúčku, pamätáš? Ja ďakujem Bohu, že nás dal dokopy. Ty si moja mama.

Ako dobre, že sa pomýlili, alebo to možno nebolo náhodou. Tam hore vedia, kam koho poslať.

Ako mám teraz žiť bez teba?

Vierka, Vieročka…

Samo, nechaj ju, veď pochovala mamu

***

Babi, bola babka Anna dobrá?

Veľmi, zlatko.

A bola pekná?

Najkrajšia, Anička moja…

Kto jej dal také meno?

Asi jej otec, alebo mama…

Tvoj dedko, alebo babka?

Áno, niekto z nich.

A mňa si pomenovala po prababke? Po tvojej mame?

Áno, ja a tvoj otec, on ju mal veľmi rád.

A ona ma vidí?

Jasné, že vidí, zhora dáva pozor a vždy ti bude pomáhať.

Ľúbim ťa, prababka Anička, dievčatko kladie venček z púpav na hrob prababky.

Aj ja teba, zlatko, šepká brezový stromček, aj my ťa ľúbime, pridáva vietorZafúkal vetrík a púpavy na venčeku rozvírili žlté chumáčiky do ovzdušia. Dievčatko sa usmialo, akoby zacítilo teplú, neviditeľnú dlaň, čo ho pohladí po vlasoch. Vierka stála vedľa, v očiach sa jej zaleskla pokora teraz tu stála so svojimi, a nielen krv rozhoduje, kto je komu rodina.

Samo položil ruku Vierke na rameno. Spoločne sa zadívali do dialky, kde sa ponad polia preháňali široké tiene oblakov a krajina ticho dýchala. Deti sa rozbehli po tráve, smiech im zvonil; Anna žila v každom odtieni zelenej, v jarných prísľuboch, v láske, ktorú rozdala do posledného zrnká.

Vidíš? šepla Vierka, keď si v dlani obtrela kvetinu a nechala maličké semiačka odletieť s vetrom. Život si vždy nájde cestu. Aj medzi cudzími.

Antonko nadvihol dlaň, akoby chcel zachytiť rozprávku prababičky, no všetko mu práve stačilo mama, otec, smiech, zem pod nohami. Anna stále bola doma, v príbehoch, v nocích i v najtichšom pohľade na hory.

A tak sa rodili nové jar a nové šťastie, vždy trochu požičané, vždy trochu cudzie a predsa najspravodlivejšie. Pretože domov je tam, kde srdce niekedy omylom, no navždy, zapustí korene.