Je veľa dojímavých príbehov o stretnutiach po rokoch. Toto je jeden z nich. Môj otec, Milan, nás opustil, keď som mala štyri roky. Mama, pani Jolana, ma vychovávala sama. Odcudzenie úplnej rodiny vo mne zanechalo stopy. Od mala som sa snažila jej pomáhať, kde sa dalo. Hľadala som si brigády, lebo doma nebol nikto, kto by zarábal. Preto som mala málo kamarátok, do mesta som nechodila a bola som skôr uzavretá.
Až keď mamina odišla do dôchodku, mohla som si dovoliť venovať čas konečne sebe. Vtedy som stretla Mareka. Po čase som spoznala aj jeho rodičov. A potom ma Marek požiadal o ruku. Plánovali sme svadbu, o akej som snívala už ako dievča. Keď sme písali zoznam hostí, napadlo mi, že by som mohla pozvať aj svojho otca.
Nemala som naňho ale žiadny kontakt, ani adresu, ani číslo. Marek mi poradil, aby som pozvánku dala jeho bratovi, strýkovi Pavlovi. Ten vraj presne vie, kde ho nájsť. No kvôli mojej vlastnej hlúpej roztržitosti som v deň svadby meškala na matriku. Vonku lialo, na svadobné šaty som si prehodila kabát a utekala z bytu. Vtom som si všimla auta, pri ktorom stál otec. Bez váhania som si sadla dnu. Celú cestu som preplakala. Na tento okamih som čakala celé roky… Mali sme si toho toľko čo povedať.
