Pani domu.
Zuzanka, zas si zabudla prikryť maslo, Alžbeta Štefanová si vzdychne a hlučne si prisúva stoličku. Teraz celú noc nasávalo pachy z chladničky. Miško, synček, radšej si natri čerstvý tvaroh, včera som ho kupovala.
Zuzana cíti, ako sa jej prsty sťahujú na rúčke noža. Bez slova pokračuje v krájaní chleba, snaží sa krájať rovno, aj keď sa jej ruky trochu trasú. Za oknom neprestáva mrholiť októbrový dážď, po skle stekajú zvlnené stopy a kuchyňa sa zdá stiesnená pre troch dospelých.
Mama, s tým maslom je to v pohode, Michal ani neodvihne oči od telefónu a žuje sendvič.
Veď jasné, jasné. To len tak hovorím. Vy mladí ani netušíte, že pri nesprávnom skladovaní sa potraviny kazia. A potom vás bolí žalúdok a kto vás lieči?
Zuzana položí tanier s chlebom na stôl a sadne si. Od rána jej je mdlo, v ústach má horkú príchuť. Naleje si čaj s menovkou Dobré ráno, dúfa, že horúci nápoj utíši jej nevoľnosť.
Zuzka, ty vôbec neješ, pokračuje svokra, skúmavo sa na ňu pozerá ponad okuliare. Pozri sa, ako chudneš. Míško, ako s takou ženou chceš mať deti? Dieťaťu treba zdravú mamu.
Niečo sa v nej bolestivo stiahne. Zuzana si odpije čaju, poriadne si popáli jazyk a núti sa usmiať.
Pani Alžbeta, ráno jedlo nevládzem. Bola som taká vždy.
Vždy, vždy… Ja som chodila do práce aj s teplotou a nikto sa nesťažoval. Teraz si mladí berú PN-ku za každý kýchnutie. V tvojom veku som už Michala sama vychovávala, do práce chodila a domácnosť zvládala.
Konečne sa Michal odtrhne od mobilu.
Mama, o čo ti zase ide? Zuzka včera sedela do ôsmej v kancelárii, uzávierku riešili.
Veď nehovorím, nehovorím. Len sa bojím. Mladá rodina, mali by ste myslieť na prírastok, a ona takto slabá…
Zuzana sa postaví a odniesie svoju nedotknutú šálku k drezu. V odlesku na okne vidí, ako Alžbeta pridáva synovi ďalší tvaroh a láskavo ho pohladí po ramene. Za ňou znie jej mäkký, starostlivý hlas, adresovaný Michalovi.
Synček, nezabudni, že dnes máš dôležité stretnutie. Modrú košeľu som ti vyžehlila, visí na stoličke.
Zuzana stojí pri dreze, zovretá rukou na šálke s chladnúcim čajom, a cíti, ako v nej vyviera tiché, ťažké niečo. Niečo medzi únavou a hlbokou krivdou.
Zaujímavé, že pred tromi mesiacmi sa príchodu svokry naozaj úprimne tešila.
***
Alžbeta Štefanová k nim prišla koncom júla. Zavolala neskoro večer, hlas mala rozrušený, skoro uplakaný. Susedia jej vytopili byt, parkety a časť nábytku sú zničené, potrebuje generálnu rekonštrukciu. Majstri sľubujú, že budú hotoví do týždňa, najviac desať dní.
Miško, mohla by som u vás byť túto jednu – dve noci? Hotel je drahý a bola by som tam sama, prosila do telefónu a Michal, bez rozmýšľania, samozrejme súhlasil.
Zuzane to bolo vtedy naozaj milé. Svokra žila v Žiline, videli sa málokedy, zväčša len cez sviatky, vzťahy mali neutrálne, bez konfliktov. Alžbeta vyzerala aktívne, mierne ukecane, ale dobrej povahy. Po smrti muža pred piatimi rokmi ostala sama, robila v archíve, pestovala fialky.
Veď to prejde rýchlo, povedala Zuzana Michalovi a v duchu plánovala, ako pripraví hostinskú izbu. Už sme sa dávno nerozprávali normálne.
Michal ju objal, pobozkal na čelo.
Ty si poklad. Viem, je to nepohodlné, ale som pokojnejší, keď nie je v tom byte sama.
Alžbeta prišla s dvoma veľkými kuframi a kartónovou škatuľou previazanou špagátom. Zuzana ju čakala s Michalom na stanici a pomáhala s kuframi. Svokra vyzerala unavene, oči mala červené, pery stisnuté.
Zuzanka, ďakujem, že ste prijali starú ženskú, povedala a objala nevestu vo dverách. Len na chvíľku, sľubujem. Len kým tam majstri skončia, hneď pôjdem, nechcem prekážať.
Prvé dni boli skoro idylické. Alžbeta varila, upratovala, kým boli Zuzana a Michal v práci. Večer sedeli pri čaji, jedli keksíky Kávenky, ktoré svokra priniesla celé balenie, a rozprávali sa. Michal ožíval, vtipkoval viac ako obyčajne, bolo vidieť, že sa potešil matke.
Lenže na konci druhého týždňa sa čosi začalo meniť.
Najprv len maličkosti. Alžbeta premiestnila koreničky v kuchyni, vraj je to praktickejšie. Potom preložila bielizeň v skrini podľa svojho systému. Zuzana nachádzala svoje veci inde a hneď nevedela, či má niečo povedať. Veď je to len detail, nie?
Zuzanka, všimla som si, že je prach na garnižiach, poznamenala pri polievaní polievky. Asi si to dlho nečistila, však? Je to nezdravé, môžeš dostať alergiu. Dnes som prešla všetko so špongiou, už je čisto.
Ďakujem, pani Alžbeta, zamrmle Zuzana, celá červená. Ani naozaj nestíhala každý týždeň čistiť garniže. Práca jej brala energiu, večer si radšej oddýchla s knihou alebo seriálom.
To nie je výčitka, dcérenka, usmiala sa svokra. Pomáham rada, aspoň vám odľahčím.
Po troch týždňoch volali majstri zo Žiliny, že opravy sa naťahujú. Objavili sa problémy s elektroinštaláciou, museli vymieňať káble, zaberie to minimálne ďalších desať dní. Alžbeta smútila, no nedala to najavo.
Nezavadziam vám? Ešte chvíľu vydržte s mamou.
Mamka, samozrejme, že nie, Michal ju objal.
Zuzana len ticho stála. V nej začínalo bublotať nepokoj, ktorý sa snažila zahnať. Veď ešte týždeň, nič sa nedeje.
Lenže potom prešiel mesiac. Potom mesiac a pol. Svokra sa nenápadne zabývala v ich malej dvojizbovej bytovke v Petržalke. Spávala v izbe, kde mala Zuzana pôvodne pracovňu bol tam gauč a starý počítačový stôl. Zuzana pracovala s notebookom v kuchyni alebo v spálni, a to bolo nepohodlné, no neodvážila sa žiadať izbu späť.
Každý večer varila svokra. Treba uznať, že výborne, ale vždy len to, čo má rád Michal. Zemiaky s mäsom, kapustnicu, fašírky. Zuzana mala rada ľahšie jedlá, ryby, zeleninu, ale necítila sa, že by to mohla povedať.
Zuzanka, zas nič neješ, pokyvovala hlavou Alžbeta. Michal, pozri na ženu, samá kosť. Treba ísť na kontrolu žalúdka.
Zuzi, fakt máš nižšiu váhu, Michal sa začína báť.
Nie som hladná, zakaždým opakuje Zuzana, a je to pravda. Nemá chuť jesť. Ráno ju napína na zvracanie, cez deň je slabá. Ale k lekárovi nejde. Bojí sa, že jej povedia, že je to stresom. Lebo priznať stres, to by znamenalo priznať, že ju prítomnosť svokry ťaží. A to ako to nahlas povedať?
***
V polovici septembra začal v práci absolútny chaos. Z daňového úradu žiadajú nové účtovné výkazy a celá účtovná trojica, vrátane Zuzany, ostáva do neskorého večera. Domov chodí o deviatej, niekedy o desiatej, vyčerpaná, s bolesťou hlavy.
V byte ju víta teplé svetlo, vôňa večere a hlas Alžbety.
Zuzanka, konečne. S Miškom sme už dojedli, v kastróle máš odložené. Len mi nemiešaj riad na sporáku, naschvál som to tak dala.
Zuzana prikyvuje, ide do kuchyne a zohrieva jedlo, ktoré nedokáže zjesť. Michal príde, pobozká ju, rozpráva o dni. Svokra sedí, štrikuje alebo listuje časopisom, stále je tam v ovzduší celého bytu.
Mišo, nemáš pocit, že tvoja mama sa tu chystá zostať natrvalo? spýta sa Zuzana v noci v posteli.
Veď ten byt ešte nie je hotový, odvetí ospalo. Vydrž to ešte. Nedá sa inak.
Ale už sú to dva mesiace…
Zuzi, to je moja mama. Je sama. Nevieš to pochopiť?
Niečo v nej zaštipká. Zuzana sa odvráti k stene a mlčí. Michal zaspí okamžite, ona s otvorenými očami počúva šuchotanie svokry za stenou.
Nasledujúci deň ju svokra privíta novým nápadom.
Zuzka, v sobotu ti pomôžem s upratovaním. Si unavená a spolu to zvládneme rýchlejšie.
Zuzana by odmietla, ale Alžbeta už má pripravené vedro a handry. Upratujú spolu a svokra komentuje každý krok.
Ój, za radiátorom je prach. A záclony by trebalo oprať. A chladničku by si mala umývať častejšie aspoň raz za dva týždne, inak je plná baktérií.
Zuzana mlčky súhlasí, drhne a cíti, že v nej narastá podráždenie. Nemôže však povedať nič ostrejšie. Veď svokra len pomáha. Možno nemá právo sa sťažovať.
Na konci septembra si Zuzana uvedomí, že sa vo vlastnom byte cíti ako nevítaný hosť. Alžbeta ovláda kuchyňu, kúpeľňu, aj práčku. Mišovi perie veci sama, skladá ich a škrobí košele.
Miško má rád, keď košeľa chrumká, usmieva sa. Od malička som ho učila poriadku.
Zuzana si perie svoje veci tajne, inak je práčka stále obsadená. Niekedy má pocit, že sa po byte zakráda, len aby nerušila alebo nenaštvala svokru.
V noci sa jej snívajú zvláštne sny blúdi nekonečnými chodbami, márne hľadá svoju izbu, alebo varením pripravuje večeru, no hrnce, taniere a potraviny jej miznú z rúk.
S tĺčúcim srdcom sa budí a potichu leží v tme, počúva Michalovo dýchanie a uvažuje, či mu môže niečo povedať. Veď ako by to znelo že ju svokra dusí svojou starostlivosťou?
***
Prvého októbra sa začnú diať ozaj divné veci.
Ráno Zuzanu prepadne prudká nevoľnosť. Len tak-tak stihne toaletu. Stoja v kúpeľni, bledá, trasľavá, za dverami počuje znepokojený hlas Alžbety.
Zuzka, si v poriadku? Voláme lekára?
Nie, to nič, zachrapčí Zuzana, oplachuje si tvár. Asi som jedla niečo zlé.
Čo zlé? Včera boli fašírky zo sviežeho mäsa. Miško jedol a nič mu nie je.
Nie, pani Alžbeta, nie je to z fašírok. Len mám citlivý žalúdok, to je všetko.
Celý deň ju trápi slabosť. Kolegyňa Mirka v práci sa na ňu starostlivo pozerá.
Zuzi, vyzeráš ako mátoha. Choď domov.
Nemôžem, musím dorobiť uzávierku.
Zdravie máš jedno. Choď aj k lekárovi.
Ale k lekárovi Zuzana nejde. Príde domov neskoro a Alžbeta má zamračenú tvár.
Celý večer som sa bála! Ty nás desíš.
Prepáčte, veľa roboty…
Roboty! Stále pre teba len robota existuje. Dom? Rodina? Syn tu pol dňa sedel hladný, aspoň som ho poriadne nakŕmila.
Zuzana sa stiahne do spálne, tvár si ukryje v perine. Cez stenu počuje šepot, matkin a Mišov, nerozumie slovám, len intonácii. Svokra sa sťažuje, Michal ju utešuje.
Zuzana si pritisne vankúš na tvár najradšej by vykríkla. Ale aj tentoraz len mlčí.
Na druhý deň, keď sa oblieka do práce, nájde svoju obľúbenú blúzku, bielu, no s podivnou žltou škvrnou pri golieri. Večer bola čistá, to si pamätá.
Pani Alžbeta, neviete, čo je s mojou blúzkou? opýta sa na kuchyni.
Svokra sa oženie z panvice a predstiera prekvapenie.
Akou blúzkou?
Bielou… bola čistá a teraz…
Zuzanka, tvoje veci neriešim. Možno si si niečo vyliala a zabudla si.
Zuzana na ňu pozrie. V nevinnom pohľade rozpoznáva lož. Vie, že svokra klame.
Ale nemá dôkaz. Oblečie si inú košeľu a s ťažkým srdcom odchádza do práce.
Potom začne miznúť jej milovaná hrnček veľký porcelánový, čo jej dal Michal na narodeniny. Svokra len mykne plecom.
Možno sa rozbil a si to vyhodila. Ja nič nevidela.
Raz jej v kúpeľni záhadne zmizne šampón skoro plná fľaša po noci prázdna. Svokra iba pokrčí ramenami.
Možno zle tesní. Tie viečka sú o ničom.
Zuzana prestane klásť otázky. Cíti, ako sa stráca v nejakej hmle, ktorá ju oddeľuje od sveta. Pracuje na automatiku, večer sedí na kuchyni s notebookom, vlastnú izbu necháva svokre. Michal je čoraz podráždenejší, doháda sa s ňou. Párkrát sa skoro pohádajú.
Zuzi, si posledné týždne taká nervózna. Je to kvôli práci?
Nie. Nie kvôli práci.
Tak kvôli čomu?
Chcela by mu povedať pravdu. Že ju svokra dusí a cíti sa cudzia vo vlastnom dome. Lenže slová jej uviaznu v hrdle.
Len som unavená, prepáč.
Obíme ju.
Vydrž už len chvíľu. Hovorila, že jej byt už skoro dokončili.
Ale stále nič. Alžbeta každý týždeň volá majstrom a potom príde so starostlivou grimasou.
Vraj už len trochu. Ešte podlahy, ešte tapety. Už iba týždeň.
Tie týždne sa hromadia.
***
Na konci októbra Zuzana prestane spať. Nie že by nevedela, ale spánok je taký plytký, že sa budí unavená. Pod očami tmavé kruhy, ruky sa jej trasú.
Jednu noc ju zobudí zvláštny šuchot. Vychádza z izby svokry. Zuzana sa nadvihne na lakťoch a započúva. Šuchot sa zopakuje, potom ticho.
Ráno sa pýta svokry, či niečo počula v noci.
Nie, miláčik, spím ako drevo. Prečo?
Zdalo sa mi, že niekto chodil.
Asi sa ti snívalo. Si precitlivená, mala by si na preventívku.
O pár dní v byte zacíti zvláštny zápach. Sladkastý, voskový, akýsi cirkevný. Všade hľadá zdroj a zistí, že najviac je ho pred dverami do izby svokry.
Pani Alžbeta, pálite sviečky? opýta sa večer.
Sviečky? Nie, načo? To asi od susedov.
Ale zápach sa vráti každú noc, jemne, ale citeľne. Zuzana sa budí, v tme leží a má strach.
Raz, keď svokra nie je doma, vojde do jej izby. Pozrie sa. Všetko úhľadné, gauč ustlaný, na stole časopisy, na parapete fialky. Nazrie do skrine. Všetko svokrine veci zoradené, dolu kufre a tá stará škatuľa so špagátom.
Zuzana si čupne a natiahne ruku, ale vtom začuje cvaknutie zámky. Utečie preč, Alžbeta vojde s nákupmi.
Zuzanka, si doma? Myslela som, že ťa ešte niet.
Dnes mi bolo zle, dovolila som sa domov.
Chudinka. Ležkaj, navarím ti čaj.
Ten večer opäť prichádza voskový zápach. Keď ide okolo chodby, na poličke si všimne spoločnú fotku s Michalom tú v rámiku, čo vždy stála v spálni. Teraz je na skle, ktoré je síce celé, ale tvár Zuzany je prevŕtaná drobnými škrabancami, akoby po ihle.
Srdce jej trasľavo pumpuje. Drží rám v rukách a nedokáže odtrhnúť pohľad od poškodeného obrazu.
Zuzka, čo tam zamŕzaš? Michal vyjde zo spálne, zívajúci.
Mišo pozri.
Vezme to, zamračí sa.
Čo sa stalo?
Neviem. Našla som to na poličke. Včera to tam nebolo.
Možno to spadlo, poškodilo sa sklo?
Sklo je neporušené, je poškriabaná fotografia.
Možno pri tlači chyba, nevšimli sme si.
To nie je tlač. Niekto to úmyselne poškriabal ihlou
Kto by to robil? Michal sa nechápavo pozrie. Stále im v byte býva len jeden ďalší človek. Povedať to však nahlas je nemožné.
Asi sa mýlim, ospravedlňujem sa.
Tú noc Zuzana vôbec nespí. Leží v tichu, počúva Michalovo chrápanie a šuchot za stenou.
***
Listopad prichádza so zimou. Zuzane je stále zima, aj v teplom svetri drkocú zubami. Ranná nevoľnosť sa zhoršuje, niekedy si len namočí suchár do čaju, keď ju svokra nevidí.
Zuzanka, si úplne chorá, hovorí svokra, no v jej pohľade je uspokojenie.
V práci ju šéfka volá a s obavou sa pýta, či je všetko v poriadku.
Zuzana, posledné dni robíte chyby, včera ste poplietli sumy. To nie je na vás normálne.
Prepáčte, pani Pernecká, už sa to nebude opakovať.
Nič vám nie je? Nechcete si vziať dovolenku?
Dovolenka. Zuzana si predstaví dovolenku doma s Alžbetou a strasie ju.
Nie, ďakujem, som v poriadku.
Ale nie je. Akoby sa prepadala do šera. Cez deň účtuje, večer sedí na kuchyni a hľadí do prázdna. Michal sa ju snaží rozprávať, ona odpovedá stručne. Hádajú sa.
Nechápem, čo sa deje. Si odmeraná, si vôbec tu?
Prepáč. Som veľmi unavená.
Načo lekár? Mama hovorí, že neješ.
Mama hovorí. Zuzana naňho pozrie.
Tvoja mama hovorí priveľa.
Čo? zamračí sa.
Nič, to je jedno.
Vstane a ide do spálne. Michal za ňou nepríde.
O pár dní sa niečo zlomí.
Zuzana príde domov nezvyčajne skoro. V byte je podivné ticho. Prejde do kúpeľne a keď si utiera tvár, počuje jemný šepot z izby svokry.
Zastane. Počúva. Hlas pokračuje monotónne; znie ako modlitbička, ale nie úplne.
Zuzana sa priblíži k dverám, sú pootvorené. Vidno roh stola so sviečkami. Dve kostolné sviece dymia žltkastým plameňom.
Srdce jej bije, že z neho skoro vyskočí. Strčí dvere.
Alžbeta stojí chrbtom, sklopená nad stolom. Pred sebou má Michalovu fotku veľkú, z promócie. A vedľa Zuzaninu, jej tvár je preškrtnutá čiernou fixkou.
Zuzana uvidí, že svokra v ruke drží ihlu. Bosoruje nad fotkou.
Pani Alžbeta, vyplynie z nej chrapľavý, cudzie znejúci hlas.
Svokra sa strhne, bledá, s rozšírenými očami.
Zuzanka Ty nečakala som…
Čo tu robíte?
Rýchlo schová ihlu, z tváre zmizne prekvapenie, objaví sa mrzutosť.
Nič. Do toho sa ti nič
Sviečky. Fotky. Čo to znamená?
Hovorím, netýka sa ťa! ostražitý hlas. Vypadni z mojej izby!
Vtedy to v Zuzane praskne. Všetko, čo potláčala, všetka bolesť a hnev, vybuchne.
Z mojej izby?! zoprú sa jej hlasivky. Toto je môj byt! MOJA izba! Tri mesiace ste tu! Tri!
Zuzana, ukľudni sa…
Ja nebudem ticho! Sedíte tu, robíte čary so sviečkami a ihlou, ničíte mi veci, dusíte ma!
Ničím?! Alžbeta vystrelí a jej tvár stvrdne. Ty si všetko zničila! Robíš môjho syna nešťastného! S inou ženou by už mal deti, rodinu. Ty si len práca a práca! Nie si manželka, si len záťaž!
Slová pohltia všetko. Zuzana sa trasie, oči sa jej zalievajú slzami.
Ako sa opovažujete
Môžem, som jeho matka! Vychovávala som ho sama, muža mi zobral Pánboh, všetko som mu dala! A ty? Prvá cudzia, čo ho mi zobrala!
Ale my sa ľúbime! Sme rodina!
Rodina? pohŕdavo sa škodoradostne zasmeje. Ty mu ani dieťa nedáš. Pozri na seba. Vyžlábnutá, chorá. Nehodíš sa k nemu.
Niečo sa v Zuzane doreže. Siahne po stole, zmetie sviece na zem. Jedna zhasne, druhá planie. Chytí svoju preškrtnutú fotku a roztrhá ju.
Odíďte, povie chvejúco, ale pevne Odíďte z môjho bytu. Okamžite.
Čo? Alžbeta zbelie. Nemáš právo…
Mám! Ja som tu doma a teraz hovorím: odíďte! Pobalte sa a choďte!
Michal ti toto nikdy neodpustí!
To si vyriešim ja s Michalom. A vy vy tu viac nezostanete ani hodinu!
Dvere prásknu, Michal vojde rozrušený.
Čo sa deje?
Alžbeta sa k nemu vrhne.
Mišo, vyhadzuje ma! Tvoja žena ma urazila, vyhadzuje na ulicu!
Michal pohľadí striedavo na obidve. Zuzana trasúca, so slzami, v ruke roztrhnutú fotku.
Mišo, pozri! ukáže stôl, sviečky, fotky, ihlu. Michal mlčí. Mení sa mu tvár. Najprv nechápanie, potom hrôza.
Mama… čo toto znamená?
Nič len som za teba prosila k Bohu…
S ihlou? S preškrtnutými fotkami? prudko zvýši hlas. Mama, čo robíš?
Chcem ti len dobre! Vidím, že ti nesvedčí!
Stačí! Michal prudko. Stačí rozprávať!
Hodí kufor na gauč.
Pobal sa. Odveziem ťa na stanicu. Ihneď.
Mišo…
Teraz hneď!
***
Za hodinu svokra odchádza. Balenie prebieha v tichu, bez slov. Keď je všetko hotové, zastane u dverí, pozrie na Zuzanu ťažkým pohľadom.
Oľutuješ to.
Zuzana mlčí. Michal nesie kufre, dvere sa zatvoria.
Ostane sama.
V byte je ohlušujúce ticho. Prejde do bývalej svokrinej izby. Stôl s voskovými škvrnami, popadané sviečky, fotografie. Všetko zbalí a vynesie na balkón do koša.
Potom otvorí okno a pustí dnu ostrý novembrový vzduch. Pozerá na tmavú Petržalku, sklené strechy, a prvýkrát cíti, že sa vie nadýchnuť.
Michal príde neskoro, už po polnoci. Vyčerpaný, sadne na posteľ.
Odviezol som ju. Odišla do Žiliny.
Zuzana si prisadne, vezme ho za ruku.
Prepáč.
Za čo?
Za všetko.
Nie, to ja by som mal. Nevidel som to, nechcel som si priznať pravdu, myslel som, že len veľa pracuješ. Ale… toto…
Na chvíľu mu zmizne tvár v dlaniach.
Je sama, stratila otca. Bol som pre ňu všetkým. Ale to ju neospravedlňuje. To, čo robila… bolo zlé.
Dlho iba tak sedia spolu. Potom ju Michal vystíska.
Bal sa, že o teba prídem. Bolas taká vzdialená posledné týždne.
Ja sa len dusila.
Už nikdy sa nebudeš dusiť. Sľubujem.
Nasledujúce ráno je podivné. Zuzana vstáva do slnka prenikajúceho cez záves. Keď načúva, v byte je božské ticho. Žiadne kroky na chodbe, žiadny hlas Alžbety.
Prejde bytom a otvorí izbu je prázdna, len gauč, stôl, polička. Zasa jej pracovňa.
V kuchyni Michal varí kávu.
Dobré ráno.
Dobré.
Raňajkujú ticho a pokojne. Zuzana zje toast s maslom a necíti nevoľnosť prvýkrát po dlhých týždňoch.
Zuzi, mala by si zbehnúť k lekárovi, Michal navrhne. Vyzeráš stále unavená.
Dobre.
Objedná ju k obvodnej na druhý deň. Zuzana ide do práce a po dlhej dobe sa cíti… nie idealne, ale odľahčenejšie.
Večer, keď ležia na gauči, Michal ju objíme:
Rozmýšľal som nad mamou. Nevolala od vtedy.
Asi sa urazila.
Musím s ňou ostať v kontakte. Je to predsa mama. Ale teba už nestratím. Nikdy.
Rozumiem.
Možno raz, keď bude čas, príde na návštevu. Ale bývať už nikdy.
Zuzana prikývne. Vnútri je ešte stále strach, ale vie, že nemôže žiadať úplné prerušenie.
***
Na druhý deň ide k lekárke. Tá sa pýta na nevoľnosti, slabosť a menštruáciu.
Kedy ste ju naposledy mali?
Zuzana rozmýšľa nevie.
Dávno, asi viac ako mesiac.
Urobíme tehotenský test.
Zuzana zostane ako obarená. Tehotenstvo? Vôbec na to v tom všetkom nemyslela. No napokon, s Michalom sa nechránili, raz budú chcieť dieťa neskôr.
Test je pozitívny.
Gratulujem, usmieva sa lekárka. Asi šesť týždňov. Tieto stavy sú typické. Pošlem vás na gynekológiu.
Zuzana vyjde na chodbu a rozplače sa. Potme, do dlaní. Slzy úľavy, radosti, strachu, všetkého naraz.
Večer to povie Michalovi. Najprv neverí, potom ju schytí do náruče a tancuje s ňou po kuchyni.
Naozaj?
Šesť týždňov.
Ja snáď snívam! Zuzka, to je zázrak!
Sedia a držia sa za ruky. Michal opakuje, že robí všetko, aby boli ona i dieťa v pohode.
***
Prejdú tri týždne. Alžbeta nevolá. Michal sa jej dvakrát dovolá, neberie. Potom napíše stručne: Žijem, som zdravá, netráp sa. Nič viac.
Zuzane sa uľavuje. Má síce únavu, nevoľnosti, ale jej chuť do života sa vracia. S Michalom si zariadila späť pracovňu, všetko vyčistili, premiestnili.
Byt je odrazu svetlejší. Zuzana pripravuje svoje obľúbené jedlá, Michal pomáha, a večer sa smejú ako kedysi.
Raz večer Michal prehodí:
Keď sa narodí dieťa, mama bude chcieť prísť.
Asi áno.
Nevadí ti to?
Zuzana mlčí, potom vážne povie:
Nech príde. Na návštevu. Prespať už nikdy nebude. To je podmienka.
Dobre.
A nikdy nenechám dieťa s ňou samu. Možno neskôr, ak sa naozaj zmení, ale teraz nie.
Súhlasím.
Michal, nechcem byť zlá. Nechcem hádky. Ale už nikdy nedovolím, aby nám zničila život. Dieťa nesmie cítiť napätie.
Už nikdy nebude napätie. Budú hranice. Buď ich príjme, alebo nie. Ale naše šťastie už nikto nezničí.
Zuzana sa k nemu pritúli a zatvorí oči. Vonku bubnuje dážď, ale vnútri je teplo.
Myslíš, že to zvládneme? ticho sa spýta.
Zvládneme. Sme spolu. Teraz vieme, čo už nechceme zažiť.
Zuzana pristúpi k nemu, položí ruku na brucho, kde rastie ich dieťa.
Sľúb mi, že ak bude zle, budeš ma počuť. Nenecháš to len tak.
Sľubujem. Vždy ťa budem počuť.
