No, Červíček, poďme, čo? zamrvil Vladimír Kováč, upravujúc si domácky ušitý vodítko z opotrebovanej šnurovky.
Zapínal si bundu až po bradu a chladom sa chichotal. Február toho roku bol obzvlášť nepríjemný sneh zmiešaný s dažďom, vietor prenikajúci až do kostí.
Červíček skriatok s vyblednutým rezavým kožuchom a jedným zakrvaveným okom sa objavil v jeho živote pred rokom. Vladimír sa vtedy vracal z nočnej smeny v továrni a všimol si ho pri skládke kontajnerov. Pes bol zbitý, hladný a ľavé oko zakrývalo škrabance.
Hej, chlapče! Kam chceš s tou svojou šapkou skočiť? ozval sa hlas, ktorý Vladimíra znepríjemnil. Bol to Šimon Košý, miestny vedúci okolo dvadsiatich piatich rokov, obklopený tromi dospievajúcimi kompania.
Ideme na prechádzku, stručne odpovedal Vladimír, nezdvíhajúc oči.
A ty, starec, platíš daň za výťah tohto psa? zasmial sa jeden z chlapcov. Pozri, aký strašný máš krivé oko!
Kamene leteli. Jeden zaklopal Červíčka do bokov. Pes zavriav, prikryl sa k nohám svojho pána.
Preč, povedal Vladimír ticho, no v hlase sa ozývala oceľ.
Ahó! Dedo Kuličík hovorí! pristúpil Šimon bližšie. Zabudol si, že to je moje územie? A psy tu chodia iba s mojím povolením.
Vladimír napätý. V armáde ho učili riešiť problémy rýchlo a tvrdohlavo, ale to bolo pred tridsiatimi rokmi. Teraz bol len unavený zámočník na dôchodku, čo nechcel zbytočné šibenice.
Poďme, Červíček, obrátil sa k domu.
To je to! zakričal Šimon za ním. Nabudúce ti zničím aj toho kamaráta!
Celú noc Vladimír nemohol spať, pretáčal si v hlave celú scénu.
Nasledujúce ráno spadol mokrý sneh. Vladimír odkladával prechádzku, ale Červíček čakal pri dverách s takou oddanosťou, že musel ustúpiť.
Dobre, dobre. Len rýchlo.
Kráčali opatrne, obchádzajúc známe miesta schôdzok. Šimonova banda nebola nikde na očiach pravdepodobne sa skrývala pred nepriaznivým počasím.
Vladimír už sa upokojil, keď Červíček náhle zastavil pred opusteným kotlom. Natiahol si jediný ucho a čuchol.
Čo sa deje, starý? spýtal sa pes.
Červíček zúfal a trhal sa smerom k troske. Z hrúbky tehál sa ozývali podivné zvuky plač alebo steny.
Hej! Kto je tam? zakričal Vladimír.
Žiadna odpoveď. Len ticho prerušované šelestom vetra.
Červíček ťahal vodítko neúnavne. V jeho jedinom oku čítala úzkosť.
Čo to máš? priblížil sa Vladimír k psovi. Čo sa tam deje?
Zrazu zaslechol jasný detský hlas:
Pomôžte!
Srdce mu poskočilo. Vladimír odviazal vodítko a šiel za Červíčkom k ruinám.
V polorozpadejnej miestnosti kotla, za kŕpľou tehál, ležal chlapček okolo dvanástich rokov. Tvár roztrhaná, pery roztrhané, šaty roztrhané.
Bože môj! posadil sa vedľa neho. Čo sa ti stalo?
Dedo Vladimír? chlapček len ťažko otvoril oči. Si to ty?
Vladimír sa pozrel pozornejšie a spoznal to bol Andrej Miskín, syn susedky z piatého poschodia. Tichý, plachý chlapec.
Andrej! Čo sa stalo?
Šimon a jeho banda, rozplakal sa chlapec. Žiadali peniaze od mamy. A ja som povedal, že to oznámim policajtovi. Chytili ma…
Ako dlho už ležíš?
Od rána. Veľmi je zima.
Vladimír si zložil bundu, zakryl chlapca. Červíček sa prikročil bližšie a uložil sa pri ňom, aby ho zahřal svojím telom.
Andrej, môžeš vstát?
Noha bolí. Vyzerá to, že je zlomená.
Vladimír opatrne prešiel po nohe. Skutočne, zlomenina. A ešte nevedel, čo sa stalo s vnútornými orgánmi po takej úprave.
Máš telefón?
Odobrali mi ho.
Vladimír vytiahol svoju starú Nokiu a vytočil 02. Záchrannú službu sľúbili prísť za pol hodiny.
Vydrž, chlapče. Zbavia ťa doktori.
Čo ak Šimon zistí, že som nažive? hlas Andreja znel úzkostlivo. Povedal, že ma zabije.
Nezabije, povedal pevne Vladimír. Už ťa viac neohrozí.
Chlapec ho prekvapene pozrel:
Dedo Vladimír, včera ste sami od nich utekali.
To bola iná kapitola. Vtedy išlo len o mňa a Červíčka. Teraz…
Nezakončil. Aké slová? Spomínal, ako pred tridsiatimi rokmi sľúbil chrániť slabých, ako ho v Afghánistane naučili, že pravý muž nikdy nenechá dieťa v núdzi.
Záchranná služba prišla skôr, než sľúbili. Andreja odvezli do nemocnice. Vladimír zostal stáť pri kotle s Červíčkom a premýšľať.
Večer prišla k nemu domov Andrejova mama Zuzana Petrovičová. Plakala, ďakovala a sľúbila, že nikdy nezabudne.
Vladimír Ivanovič, hovorila medzi slzami, lekári povedali, že keby ešte hodinu ležal v mraze, neprežil. Zachránili ste mu život!
Nie ja som zachránil, pohladil Vladimír Červíčka. To on našiel vášho syna.
Čo teraz bude? spýtala sa Zuzana úzkostlivo a pozerala sa na dvere. Šimon sa nepokojí. Úradník hovorí, že dôkazov nie je, výpoveď dieťaťa sa neberie vážne.
Bude všetko v poriadku, prisľúbil Vladimír, hoci sám nevedel, ako.
V noci dlho spal. V hlavě sa točili otázky čo robiť? Ako ochrániť chlapca? A koľko ďalších detí v okolí trpí krutým správaním tejto bandy?
Ráno sa riešenie objavilo samo.
Vladimír si prezlečie starú armádnu uniformu tú páradnú, s medailou. Vytiahol z skrine vyznamenania. Pozrel sa do zrkadla vojak ako vojak. Hoci nie je už mladý.
Poďme, Červíček. Máme prácu.
Šimonova banda, ako vždy, čuva pri obchode. Keď ich uvideli prichádzať, rozosmiali sa.
Hej! Dedo ideme na prehliadku! zakričal jeden z nich. Pozri, aký hrdina!
Šimon vstal z lavičky a usmial sa:
No, starec, odíď odtiaľ. Tvoje časy sú preč.
Moje časy práve začínajú, povedal pokojne Vladimír, priblížujúc sa.
Prečo si tu v tom šatke?
Slúžiť vlasti. Chrániť slabých pred takými ako si ty.
Šimon sa zasmial:
Si starý, padol si zo stromu? Akú vlast? Akých slabých?
Andrej Miskín pamätáš si ho?
Šimonova tvár zmenila výraz.
A prečo by som si mal pamätať takých chlapcov?
Musíš. Lebo to je posledné dieťa v okolí, ktoré trpelo tvojimi rukami.
Hrozíš mi, starec?
Varujem.
Šimon urobil krok dopredu. V ruke sa leskla nožová ostra.
Ukážem ti, kto tu vládne!
Vladimír neustúpil ani centimetrom. Roky plynuli, ale vojenská výcviková pamäť zostala.
Pravidlo je zákon.
A aký zákon? mával Šimon nožom. Kto ťa to určil?
Určila ma svedomie.
A potom sa stalo niečo nečakané.
Červíček, ktorý celý čas tiše sedel, náhle vstal. Srsť mu stúpla po chrbte a z úst vybuchlo hrozivé vrčanie.
A tvoja pes, začal Šimon.
Môj pes bojoval, prerušil ho Vladimír. V Afghánistane. Minovozáškrtová služba. On rozpozná banditov.
To nebola pravda Červíček bol len obyčajný psík. Ale Vladimír to povedal tak presvedčivo, že všetci uverili, dokonca i pes sám.
Videl dvadsať zbojníkov a všetkých zabil, pokračoval. A ty si myslíš, že zvládneš jedného narkomana sám?
Šimon zakrvel. Chlapci za ním zamrznuli.
Počúvaj ma pozorne, povedal Vladimír a urobil krok vpred. Od dnes je v tomto bloku bezpečne. Každý deň budem obchádzať všetky dvory. A môj pes bude hľadať nepokoje. A potom
Nedokončil. Všetci však pochopili.
Chceš ma zastrašiť? snažil sa Šimon znovu vyzerať drsne. Jeden hovor…
Volaj, prikývol Vladimír. Len pamätaj, že moje kontakty sú silnejšie ako tvoje. Poznám tých, čo sú v väzení. Viem, koľko dlhov mám.
To bolo tiež nepravda, ale povedané tak, že Šimon uveril.
Vladimír Afghán, volám sa, povedal Vladimír na záver. Pamätaj si. Deti už neťahaj.
Obrátil sa a odišiel. Červíček šiel po ňom, hrdý, chvost zdvihnutý.
Za ním zostala ticho.
O tri dni neskôr Šimon a jeho partia takmer nezaznamenali v okolí.
Vladimír skutočne začal denne kontrolovať dvory. Červíček kráčal po boku dôležitý, vážny.
Andrej opustil nemocnicu po týždni. Noha stále bolí, ale už mohol chodiť. Ten istý deň zavítal k Vladimírovi.
Dedo Vladimír, môžem vám pomáhať? spýtal sa. S tým obchádzaním.
Môžeš. Ale najprv sa porozprávaj so svojimi rodičmi.
Zuzana Petrovičová nesúhlasila. Bola šťastná, že jej syn našiel taký príklad.
Teraz každú večeru bolo vidieť zvláštnu trojicu starý muž v vojenskej uniforme, chlapca a starú červenú psíku.
Červíček sa páčil všetkým. Dokonca matky dovádzali svoje deti ho hladkať, hoci videli, že je pouličný pes. Ale v ňom bolo niečo výnimočné dôstojnosť.
Vladimír rozprával deťom o armáde, o pravom priateľstve. Počúvali ho napätí.
Jedného večera, keď sa vracali z stráže, Andrej sa spýtal:
Dedo Vladimír, keď ste sa báli?
Bál som sa, priznal úprimne. A ešte niekedy sa bojím.
Čo vás najviac trápi?
Že nestihnem. Že mi chýba sila.
Andrej pohladil psa:
Ja vyrastiem a pomôžem vám. Budem mať aj ja psa. Rovnakého múdreho.
Bude, usmial sa Vladimír. Určite bude.
Červíček len vrtel chvostom.
V okolí už všetci vedeli: To je Vladimírov afghánsky pes, rozpozná zlodějov od škriatkov. Červíček hrdinsky plnil svoju službu, vedomý, že už nie je len obyčajný blázen. Bol strážcom.
