Mám 62 rokov a už takmer štyridsať rokov učím literatúru na gymnáziu v Banskej Bystrici. Život si ide svojím zaběhnutým tempom dozor na chodbách, diskusie o Štúrovi, vlažný čaj v porcelánovej šálke a kopce slohov, čo sa hromadia na mojej katedre.
Každý december dávam žiakom projekt: Rozhovor so starším človekom o najkrajšej sviatočnej spomienke. Väčšinu mojich študentov to otravuje. Pochmúrna domáca úloha.
Ale tento rok za mnou po zvonení pristúpila tichá Terka, so zadaním v trasúcich sa rukách.
Pani Sára, mohla by som ten rozhovor spraviť s vami? opýtala sa s nádejou v očiach.
Zasmiala som sa: Ach, dievčatko, moje spomienky sú ploché jak rybník v auguste. Skús babičku alebo niekoho, kto žil pestrý život!
Terka však neuhýbala: Chcem sa rozprávať práve s vami. Tie oči boli neoblomné.
Nakoniec som privolila: Dobrá, ale zajtra po vyučovaní a ak sa opýtaš na ovocný koláč, poviem ti pravdu! Usmiala sa: Dohodnuté.
Nostalgia, čo pichne v hrudi
Na druhý deň sedela proti mne v prázdnej triede, blok otvorený, kolísala sa na stoličke.
Otvorila jednoduchou otázkou: Ako ste oslavovali sviatky, keď ste boli dieťa?
Rozprávala som jej o nepodarenom vianočnom koláči, o otcovi, čo púšťal slovenské koledy, a o oblečenom strome, ktorý sa šikmil ako už unavený samotou.
Môžem položiť osobnejšiu otázku?
Keď sa spýtala, či som niekedy prežila sviatočnú romancu, bodlo ma v srdci. Bolo to s ním volal sa Jozef. Boli sme mladí, plní plánov a odvahy skúsiť nepoznané.
Štyridsať rokov túžby
O pár dní neskôr sa Terka vrátila s mobilom v ruke, vzrušená: Pani Sára, myslím, že som ho našla!
Nevedela som, o kom hovorí.
Ukázala mi obrazovku: Hľadám dievča, ktorú som miloval pred 40 rokmi. Srdce mi vynechalo úder.
Na fotografii som bola ja v sedemnástich, v modrom kabáte, s výrazným úsmevom.
Máme mu odpísať? zašepkala Terka.
Nemohla som vydať ani hláska.
Keď mi Terka ponúkla, že nás dá dokopy, mala som pocit, že dýcham nový vzduch. Jozef na mňa čakal celé desaťročia.
Nakoniec sme si napísali a dohodli si stretnutie v malej kaviarni na Námestí SNP. Vyberala som si šaty dôkladne aby ukazovali, kým som dnes.
Stretnutie, ktoré obrátilo život
Keď som ho zbadala, bol už iný, ale oči mal rovnaké hrejivé, úprimné. Sára, povedal a v tej chvíli sa všetko dávne spojilo s prítomnosťou. Nestratili sme sa.
Naša debata nás vrátila do zabudnutých dní, vynorili sa spomienky, smiech i smútok. Dávali sme si navzájom kúsky svojich životov, ktoré sme medzičasom žili, no jeden druhého sme v srdci nikdy nevypustili.
Všetky tie roky si pre mňa bola výnimočná, zašepkal.
Cítila som, že vo mne znovu ožíva nádej a chuť nechať sa niesť ďalšími dňami. S Jozefom sme v minulosti nemali šancu, ale teraz možno môžeme prežiť niečo nové.
Záver
Prekonali sme veľa, no práve vďaka nemu som pochopila, že nádej nikdy úplne nezomiera. Nie je práve toto zmyslom života možnosť znova začať? S pohľadom dopredu, s Jozefom po boku, sa už neviem dočkať, čo prinesie zajtrajšok.
