Mám 58 rokov a už si naozaj neviem rady so svojou susedou. Býva presne oproti nám a mám pocit, že jej hlavnou náplňou dňa je sledovať každý môj krok. Vie presne, kedy mi príde donáška, či je to pizza alebo nákup, koľko tašiek prinesú a kto ich berie domov. Ak kuriér mešká dve minúty, na druhý deň už mám poznámku akoby išlo o nejakú dôležitú novinku.
Tým to nekončí. Sleduje aj to, kedy vynášam smeti, koľko vriec odnesiem a ktorý deň to je. Ak jeden týždeň vynesiem dve vrecia a na ďalší tri, neujde jej to. Ak jeden deň smeti nevyložím, lebo sa jednoducho nenazbierali, opäť si to zaznačí. Raz sa ma dokonca priamo opýtala, či vyhadzujem jedlo bez hanby, akoby na to mala právo. Len som na ňu udivene hľadel a nechápal, kedy sa môj odpad stal záležitosťou celej ulice.
Aj môj pes je jej tŕňom v oku. Nie je veľký ani zlý, no zašteká, keď niekto prejde príliš blízko brány. Každé štekotanie je pre ňu dôvod na sťažnosť. Prišla mi klopať na dvere, že pes brechal veľa, keď som bol v práci. Najzvláštnejšie je, že ona vždy presne vie, kedy štekal, koľkokrát a podľa nej aj prečo to robil. Niekedy mám pocit, že pozná rytmus môjho domu lepšie než ja sám.
Ani manžel nie je ušetrený. Pokiaľ príde z práce neskôr, na druhý deň už od nej počujem poznámky typu včera ste šli spať neskoro alebo tvoj muž sa vrátil skoro o polnoci. Ak príde skôr pýta sa, či náhodou nie je chorý alebo ho neprepustili. Sleduje všetko. Komentuje všetko. A nehovorí to vždy len mne, ale roznáša to medzi ostatnými susedmi, odkiaľ sa mi to následne vráti, ešte viac prekrútené.
Moja šestnásťročná dcéra, Zuzana, je pod drobnohľadom tiež. Keď ide von s kamarátkami, suseda počíta, koľko ľudí vošlo a koľko vyšlo. Ak príde k nám návšteva, registruje, kto to je, kedy prišiel a kedy odišiel. Raz povedala ďalšej susede, že tá tvoja dcéra nejako často chodí von, ako keby išlo o jej vlastné dieťa. Musel som sa jej postaviť, bral som to ako obrovskú neúctu.
Najťažšie na tom je, že to nie je niekto, kto sa prisťahoval len nedávno. Býva tu celý život rovnako ako ja. Dom patrí mojej mame, nech jej je zem ľahká, a ona mi ho zanechala, pretože som jediný syn. Nemám v úmysle sa odsťahovať. Mám rád svoj dom, svoje spomienky, svoj priestor. Problém nie je v mieste problém je v tom, že som nútený spolunažívať s niekým, kto vôbec nerozumie pojmu súkromie.
Dnes už naozaj neviem, ako ďalej. Skúšal som ju ignorovať, bol som zdvorilý, potom ostrejší nič nefunguje. Vždy je tam sleduje ma, komentuje, vyvodzuje závery. Preto sa pýtam: ako zvládate suseda tohto typu, aby ste pri tom nestratili pokoj, nedostali sa do väčšieho konfliktu, no zároveň si chránili vlastný život a nedovolili niekomu cudzími rukami zasahovať do vašich vecí?
Máte nejakú radu?
