Buď mama, alebo nikto
Vierka, potrebovali by sme ešte jeden lístok do divadla.
Pozrela som od taniera a hneď mi bolo jasné, že Tomáš už sedí s mobilom v ruke a ťuká doň tak významne, akoby riešil niečo na úrade práce.
Ešte jeden? Kto ide s nami?
Ani neodtrhol pohľad od displeja.
Mama veľmi chce ísť. Včera som jej spomenul, že ideme, a už sa nevedela dočkať.
Odhodila som lyžicu na okraj taniera a postavila sa, údajne po vodu. Skrivená tvár sa mi zjavila sama, nepotrebovala som sa kontrolovať. Hlavne, aby si nič nevšimol, lebo vysvetľovať, čo je zle, som už naozaj nemala chuť.
No jasné. Mama chce. Samozrejme, že chce. Pani Anna vždy chcela.
Stála som pri dreze, pomaly som si nalievala pohár vody a pred očami mi prebehli naše svadobné fotky. Tých všetkých 240 kúskov, ktoré fotograf hodil na peknú USB pamäť s mašľou. Trikrát som ich prezerala večer po sebe, hľadala som aspoň jednu, kde sme sami. Len my dvaja žiadni hostia, žiadna rodina, nikto cudzí. Ani jedna taká nebola.
Na každej fotke trčala Anna. Raz Tomášovi narovnáva kravatu, potom ho objíma, inokedy stojí presne medzi nami a usmieva sa do objektívu, akoby bol svadobný deň len jej veľkým podujatím. Vtedy mi to ešte prišlo ako náhoda a myslela som si, že fotograf proste zvolil taký uhol. Dnes už netrpím ilúziami.
Od prvého dňa sa svokra správala, akoby som vždy bola len dočasnou spolubývajúcou. Byt bol pritom môj kúpený z mojich vlastných peňazí. Anna však prichádzala kedy sa jej len zachcelo, vždy s hotovým názorom na všetko závesy nevhodné, hrniec mal byť iný, mäso presolené, Tomáš schudol, Tomáš bledý, Tomáš málo je.
Napila som sa, vrátila pohár na linku.
Kamkoľvek sme išli, boli sme traja. Kino minulý mesiac? Traja. Korčuľovanie na Troch kráľov? Traja. Dokonca aj do tej malej kaviarne na Laurinskej, kde som chcela byť len sama s Tomášom, musel zavolať mamu. Prišla, sadla si medzi nás za ten úzky stolík, objednala si citrónový čaj a štyridsať minút rozprávala o svojom tlaku a o susede, čo jej zas vytopila strop.
Divadlo. Tento večer som plánovala mesiac a pol, zháňala som lístky do tretieho radu, aby to konečne aspoň raz bol čas len pre nás dvoch.
Vierka, prečo si ticho? konečne sa na mňa Tomáš pozrel.
Vieš, mama by bola sama dodal tým svojim automatickým tónom, až som mala pocit, že vôbec nevníma ako často tú vetu opakuje.
Otočila som sa k nemu a len som prikývla.
Dobre. Kúp.
Čo iné som mohla povedať? Pokusy rozprávať sa o tom dopadli vždy rovnako najskôr sa urazil, potom odišiel do izby, mlčal celý večer a ráno už Anna vyvolávala s tým okázalým je u vás všetko v poriadku?”. Neuzavretý kruh, z ktorého som dávno prestala hľadať cestu von.
Tomáš sa spokojne usmial a opäť sa zahĺbil do mobilu.
Tretí rad bol naozaj skvelý, všetko na javisku bolo ako na dlani, každý detail kostýmov, každý tieň na tvári hercov lenže som si to užívala sama. Hneď ako zasadol, Tomáš sa otočil k mame a viac som ho nevidela.
Anna si sadla napravo k synovi, začali spolu rozoberať program, potom vestibul, potom nejakého známeho, ktorého vraj videla v šatni. Ja som sedela zľava a pozerala na scénu, hoci predstavenie sa ešte nezačalo. V prestávke Tomáš odviedol mamu do bufetu, ja som ostala sama sedieť, lebo nikto mi nenavrhol, aby som šla s nimi, a prosiť sa mi nechcelo. Keď sa vrátili, Anna mu s nadšením rozprávala, čo sa udialo v prvom dejstve, ako keby jej sedel vedľa v inom svete. Ja som krútila programom a rozmýšľala, či tie lístky za to vôbec stáli.
Domov sme šli opäť všetci traja. Najprv sme zaviezli Annu domov, čo znamenalo, že som desať minút čakala v aute, kým Tomáš odkladal mame nákup do chladničky, pomáhal s dverami, načúval na prahu jej rozprávaniu. Keď si konečne sadol za volant, vyzeral spokojný a oddýchnutý.
Výborné to bolo, či nie?
Prikývla som a odvrátila sa k oknu. Nemala som chuť hovoriť. Vraj som bola unavená, ale spať sa mi takmer vôbec nechcelo. Rozprávať s Tomášom v ten večer bolo zbytočné, veď by aj tak všetko zostalo visieť vo vzduchu.
Nasledujúce dva mesiace prebehli presne podľa očakávania. Anna stále chodila častejšie, Tomáš s ňou trávil viac času, a ja som čoraz častejšie sedávala sama v mojom vlastnom byte, počúvala ich rozhovory, smiech, rozoberanie všetkého možného v kuchyni. Spoločné večere boli zriedkavé a víkendové výlety sa menili na povinnú návštevu svokry alebo ďalšie podujatie v trojici”. Zaspávala som skôr, každé ráno s tým istým bolestivým pocitom pod rebrami, ktorý sa za tie mesiace stal bežnou súčasťou života.
V marci mi v práci dali slušnú prémiu stošesťdesiat eur navyše. Niekoľko dní som nad tým rozmýšľala, kým som sa odhodlala. Pätnásť dní pri mori v Turecku. All inclusive, slnko a dobrý hotel. Vyberala som zájazd celý týždeň, porovnávala izby, čítala fóra, pozerala si vzdialenosť k pláži. Mala to byť naša reštartovacia dovolenka šanca na chvíľu zabudnúť na všetko iné a znovu byť pár.
Tomáš, kúpila som nám zájazd, povedala som večer pri večeri a podala mu papier s rezerváciou. Turecko, pätnásť dní v júni, more a all inclusive. Minula som prémiu, ale stálo to za to.
Zobral si papier, rýchlo prebehol pohľadom a jeho tvár sa na chvíľu rozjasnila.
Super, Vierka, to je paráda.
Asi ešte nie je všetko stratené, uľavilo sa mi. Možno len potrebujeme vypadnúť a všetko si sadne. Ten večer som spala pokojne ako už dávno nie.
Na druhý deň však Tomáš prišiel domov, sadol si za stôl a medzi prvým a druhým sústom kotlety nenápadne povedal:
Vierka, mame som povedal o dovolenke, a chcela by ísť s nami. Nevieš kúpiť ešte jeden zájazd?
Vidlička mi zastala v ruke, pozrela som sa naňho, či sa mi to len nezdá.
Tento raz som mlčať nechcela.
Nie, Tomáš. Na dovolenku s tvojou mamou nejdem.
Prestal žuť a pozrel na mňa, akoby som povedala niečo neslušné pri nedeľnej omši.
Vierka, nebuď taká. Bude jej samote smutno, tri roky nebola pri mori. Veď čo ti to spraví?
Prešla som k oknu, položila dlane na parapet a zovrela prsty až do biela. Vnútri to vrelé niečo, čo som celé tie mesiace dusila, konečne prerazilo von.
Nech ide s kamarátkami! Má ich päť, Tomáš, celých päť, veď jej tam každý týždeň chodia na čaj! S nimi nech ide k moru, a nás nech nechá na pokoji!
To je moja mama, Vierka, čo
To viem veľmi dobre! obrátila som sa k nemu a všetka zhromaždená trpezlivosť za tie mesiace definitívne povolila. Viem to, lebo je s nami dvadsaťštyri hodín denne! Kino s ňou, korčule s ňou, divadlo s ňou, večere s ňou! Už ma nebaví byť tá druhá žena v našom vzťahu, rozumieš mi vôbec?!
Tomáš si založil ruky na hrudi a vstal od stola.
Si tvrdá, Vierka. Ty nevieš, čo je to byť sama.
Áno, neviem! pristúpila som k nemu, oči mi horeli. A ani nemusím! Ty máš byť môj manžel! Chcem ísť s tebou na normálnu, romantickú dovolenku, kde budeme konečne len my dvaja! Nemám chuť sedieť na pláži a kukať, ako s mamou riešite krvný tlak, zatiaľ čo ja na kraji len tak ležím a nikomu nechýbam!
Prižmúril oči, ustúpil krok dozadu.
Vieš čo? Ak nejde mama, nejdem ani ja.
Stála som tam a po chvíli mi niečo v duši ticho puklo niečo dôležité a konečné.
Fajn. Potom idem bez vás.
Prešla som popri ňom do spálne, vybrala spod postele kufor a hodila ho na perinu. Tomáš pribehne do dverí o sekundu neskôr.
Vierka, čo vystrájaš? Zastav sa, porozprávajme sa normálne.
My sa predsa stále rozprávame normálne, Tomáš. A vždy skončíme pri tvojej mame. Zvesila som šaty z vesiaka a úhľadne ich vložila do kufra. Podám žiadosť o rozvod. Už nedokážem žiť vo vzťahu, kde je nás traja, a ja v ňom zavadziam.
Zmlkol, oprel sa o zárubňu a na jeho tvári sa konečne objavil tieň pochopenia: nezačínam hádku, len som spravila rozhodnutie.
O dva mesiace som už ležala na lehátku pri bazéne v tom tureckom hoteli, ktorý som si tak starostlivo vybrala. Slnko hrialo, od mora vial slaný vánok a ľadový koktail v ruke sa potil rovnako ako ja. Nikto pri mne neohováral susedu, nesťažoval sa na prievan alebo tlak. Nebol tam vôbec nikto a bolo to čarovné. Urobila som si ďalší dúšok, privrela oči a pomyslela si, že som s tým mala seknúť už dávno, nie sa dva roky trápiť kvôli mužovi, ktorý ešte nedospel.
