Výbuch hlasný prask temnota, temnota Nakoniec temnota začala ustupovať. Z diaľky zasvietil hlas:
Marenko, tu je záchranár, niečo sa u nich rozpadlo.
Cítil som bolesť v krku a na ramene mi niekto pevne priklopil ruku. Pokúšal som sa otvoriť oči s veľkou námahou sa mi podarilo. Pred očami sa mihol náhrdelník v tvare obdĺžnika s vyrytými znakmi zverokruhu Očividne biela košilička nosila žena v bielom plášti.
Do operačnej! kríklo niekde hneď pri mne.
Rodičia sa vrátili z práce. Matka hneď bežala do kuchyne, aby sa pozrela, čo sa deje v izbe, kde syn robil domáce úlohy. Marek, keď vstúpil, hneď si všimol, že Tomášov nálada nie je najlepšia.
Tomáš, čo sa stalo? potrel ho po hlave.
Ni nič, zamumlal chlapec, štvrtá trieda.
Tak hovor, čo ti leží na srdci!
Už sa blíži 8. marca. Naša učiteľka nás dnes zadržala a povedala, že musíme dievčatám niečo darovať.
A kde je problém? usmial sa otec.
Chlapci a dievčatá sú rovnakí a ona vybrala, kto komu dá dar oddeľovala nás. Tomáš si ľahko vzdychol. Dostal som krásnu, ale… neatraktívnu. Ľubicu Vavrovú.
Všetky dievčatá chcú niečo na Medzinárodný deň žien, aj tie, ktoré nie sú najkrajšie, snažil sa Marek hovoriť so synom ako s dospelým. A ako to rozdelila? Podľa abecedy? Nie, podľa znamení zverokruhu?
Ako to funguje? nepovedal si Marek úsměv.
Podľa kompatibility. Ľubica je Panna a Panny najviac pasuje Býk. A ja som práve Býk.
To je fajn, keď sa hodíme! Možno ťa to ešte zamiluje.
Ja? Do Ľubice Vavrovej?
Otec vybuchol smiechom. Do izby vbehla Anna:
Čo tu máte?
Len si zober, Anna, ideme do kuchyne, povedal Marek prísne. S Tomášom máme vážny rozhovor.
Keď Anna odišla, Tomáš smutným hlasom spýtal:
Tato, čo mám teraz robiť?
Pripraviť dar!
Aký?
Zajtra v práci ti urobím dar pre tvoju vyvolenú.
Tato, čo mi môžeš urobiť? Pracuješ v továrni.
Áno! Pracujem v galvanickom oddelení. Vyrábame povrchové úpravy kovov.
Tato, nerozumiem.
Zajtra uvidíš.
***
Nasledujúci deň priniesol Marek náhrdelník na reťazi, ktorý sa leskol ako zlato. Na jednej strane boli vyryté dva znaky Býk a Panna, na druhej jemne, no krásne napísané:
Mojej spolužiačke Ľubici k 8. marcu! Tomáš.
Ten náhrdelník vyzeral nádherne! Keď ho Anna zabalila do plastovej vreckovky, vyzeral ešte úžasnejšie.
***
8. marca. Učiteľka nečakala, že bude viesť vyučovanie. Najprv žiaci odovzdali svoje dary. Po dlhom poďakovaní vyhlásila, že chlapci by mali darovať dievčatám.
A tu to začalo! Všetci chlapci sa vrhli k svojim vyvoleným. Tomáš pristúpil k Ľubice Vavrovej a povedal, čo ho naučil otec:
Ďakujem ti, Ľubica, k Medzinárodnému dňu žien! Možno raz osud spojí Býka a Pannu.
Po prečítaní vtipnej frázy sa Tomáš vrátil na svoje miesto a nevedome zablúdil do srdca tej neatraktívnej, podľa neho, dievčiny.
O mesiac neskôr sa rodičia Ľubice presťahovali do inej časti mesta a ona sama prešla na inú školu.
***
Tomáš otvoril oči. Biela stropnica nemocničnej izby. Pokúšal sa premiestniť rukami a nohami, len ľavá ruka sa hýbala.
Kde som? spýtal sa, nevediac, komu.
Zasľúbil sa klikot a ku posteli pristúpil sestra, ktorá ho starostlivo pozrela a spýtala sa:
Vstal si? V urgentnom oddelení?
Mám všetko ruky, nohy v poriadku? spýtal sa Tomáš tichým hlasom.
Zdá sa, že všetko je na svojom mieste, povedala s úľavou. Len máš odvezené švy od hlavy po päty.
To je dobré, ak je všetko celé.
Prišla ošetrovateľka a opatrne sa pýtala:
Ako sa cítiš?
Čo sa so mnou deje? odpovedal Tomáš, zamotaný.
Žiadna hrozba tvojmu životu nečaká. Ruky a nohy budú fungovať. Zvyšok sa len vylieči, povedala, držiac v ruke zapnutý telefón. Tvoja mama ti volala, keď sa prebudíš.
Synku, zaznel hlas matky skrz slzy.
Mami, všetko je v poriadku, snažil sa znieť čo najoptimistickejšie. Povedali, že budú len malé jazvy. Čoskoro ma prepustia.
Nemohli sme ťa nechať nocť s nami. Prídem hneď, sľúbila.
Mami, buď pokojná! položil telefón vedľa seba a snažil sa usmiať sestru:
Ďakujem!
Čoskoro ťa prepustia, usmiala sa sestra. Bude to asi tri týždne.
Čo sa tu stalo? spýtal sa spolubývajúci pacient, keď sestra odišla.
Som záchranár. V továrni sme mali výbuchy balíčkov s kyselinou povolali nás. Vchádzali sme do veľkej miestnosti, kde boli tri zranené osoby. Boli tam roztrhané balíky, plamene a zranení niečo zhadzovali. Ja som bol posledný, čo vonku vybehol. Keď som už stál pri dverách, ďalší balík explodoval To je všetko, čo pamätám.
Áno, to je tvoje. ozvala sestra. K tebe prichádza kolega.
Vstúpil Peter, kamarát z práce, a hneď si šiel k posteli:
Čau, Tomáš! Ako sa máš?
Ruky, nohy sú celé! odpovedal s optimismom, chcel však pozdraviť len ľavou rukou.
No tak, nebuď taký!
Čo sa ďalej stalo?
Vyšli sme von, keď to explodovalo. Hneď sme sa vrátili, vytiahli ťa bol si celý v krvi, ale lekári už prišli.
Vďaka!
Tomáš, o čom hovoríš? zrazu sa na Petrovi objavil úsmev. Chcú nás poslať na medaily.
Až ma prepustia.
Dobre, idem. Teraz máte obchádzkový okruh. Sestra povedala, že to nebude dlho.
Ešte predtým, ako Peter odišiel, vstúpil doktor, muž okolo štyridsiatich rokov:
Ako sa máš, hrdina? podal mu ruku k posteli.
Normálne.
Ak už rozprávaš, budeš žiť. Poďme ťa skontrolovať!
Ste mi zlomili hlavu? spýtal sa Tomáš. Nie, pani Veronika, ona príde cez dva dni.
***
O dva dni neskôr. Tomáš už skúšal vstávať, no bolesť v nohách bola stále silná, pravá ruka roztrhaná, na tele viac ako desať malých rán. Na tvári bola opuchnutá od výbuchu, pravú ruku som však ešte stihol vystaviť dopredu. Pozrel sa do zrkadla tvár ešte stále opuchnutá.
Dnes mal prísť kontrolný vyšetrovateľ, ktorý ho predtým štyri hodiny operoval. Tomáš sa trochu triasol.
A vtom prišla mladá, štíhla lekárka v okuliaroch, s bielym plášťom, ktorý jej tak pristával. Tomáš mal 27 rokov a bol už ženatý, no po šiestich mesiacoch sa rozviedli nezhodovali sa, a bývalej výplate záchranára ublúžilo.
Dobrý deň, pozdravila a prišla k posteli.
Dobrý deň! Ste vy ten, čo ma operoval?
Áno, čo sa deje?
Všetko je v poriadku! Veľká vďaka!
Pozrime sa na vás.
Naklonila sa nad neho pred očami sa ozval náhrdelník so znakmi zverokruhu, ktorý sa krútil okolo jej krku:
Ľubica Vavrová! zakričal Tomáš.
Lekárka sa pozrela na jeho opuchnutú tvár a povedala:
Prepáčte, nepoznala som vás.
Som Býk, ukázal na náhrdelník.
Tomáš Gónčár? jej pery sa zachveli. Pamätáš si ma?
No tak, Ľubica? pozerajúc sa na slzy v očiach pani doktorky, položil jej rukavicu na ruku.
Prepáčte! vytrhla si šatku a utierala oči. Nikdy som nečakala, že sa stretneme takto.
***
Ďalší deň Ľubica už nechodila do jeho izby. Tomáš však pochopil, že jej rozvrh je rovnaký ako jeho deň, noc a dva voľné dni. Nechcel pred ňou vyzerať bezmocne. Celý ďalší deň sa snažil chodiť po izbe opierajúc sa o posteľ, párkrát si podopíral stenu a nakoniec vyšiel do chodby.
Večer odchádzala nočná zmena a nastúpila ranná bolo to počuteľné v chodbách. Prichádzala kontrola
Zrazu v chodbách znel krik a rýchle kroky prišiel ďalší pacient. O desiatich hodinách vstúpila sestra, zhasla svetlá v izbe, ale niečo jej nedalo spať. O polnoci v chodbách sa ozvali stopy krokov, potom ticho, a Tomáš cítil, že niekto plače. Vyšiel opatrne do chodby.
Za prepážkovým stolom sedela jeho bývalá spolužiačka, hlavu ponorenú do rúk, a brečala. Tomáš položil zdravú ruku na jej rameno:
Ďakujem, Ľubica!
Ona sa mu priklonila k ramenu:
Operovala som ženu, ktorá spadla pod auto, šepkala so slzami. Urobila som všetko, čo som mohla Je v intenzívke, ale nepřijde to, aby prežila. Má dvoch detí manžel je v izbe.
Ukľudni sa, Ľubica!
Už tri roky som chirurgom a neviem si zvyknúť na úmrti ľudia umierajú.
Ukľudni sa, ukľudni sa! také je naše povolanie. Za päť rokov som videl toľko úmrtí, ale zároveň sme zachránili mnoho životov, vravel Tomáš a ťažko vzdychol. Moja žena odišla, lebo som prišiel domov neskoro a nevyplácal som dostatočne. Teraz mi zostáva len 40% stále sa dá žiť.
Mám to isté, povedala a pozerala sa mu do očí. Ľudia na mňa pozerajú, akoby som bola bláznivá. Stále som slobodná, žijem s rodičmi.
No tak, máme len 27rokov život pred nami.
Nie, Tomáš, máme už 27rokov.
Ľubica Vavrová, pulz jej klesá, zakričala sestra.
Prepáč! a Ľubica sa zarazila do intenzívky.
Tomáš v tej noci neviem spať. Ráno prišla sestra a, ako vždy, urobila mu prikrývku.
Žena, ktorej včera operovali, je nažive? spýtal sa prekvapene.
Žije, ale stav je veľmi kritický.
***
Tri týždne uplynuli. Rany na tele Tomáša sa začali hojovať. S Ľubicou sa stretávali počas jej smeny, a čím viac sa stretávali, tým viac ho k nej priťahovalo. No urgentná chirurgická klinika nie je miestom na osobné rozhovory.
Počas jedného ranného obchádzkového kola lekármuž povedal:
Dnes vás prepúšťam, usmial sa a doplnil: Myslím tým z nemocnice. Hneď pôjdete do svojej polikliniky, kde rozhodnú, ako dlho ešte zostanete v nemocnici.
Môžem sa zbaliť!
Áno, určite. Nepospěchajte, čoskoro vám vypracujú preukaz.
Keď lekár odišielTomáš si na posledný deň odchodu z nemocnice spomenul na náhrdelník, ktorý mu kedysi darovala Ľubica, a s úprimným úsmevom si predstavil, že jedného dňa, po rokoch čakania a boja, ho ona opäť prepojí svojím dotykom.
