Oslobodená spod vplyvu matky Vo svojich tridsiatich piatich rokoch bola Barbora skromnou, „zakríknutou“ mladou ženou. Nikdy sa nestretávala s mužmi, aj keď už dávno pracovala ako účtovníčka v jednej bratislavskej firme, hneď po maturite nastúpila a nikdy neodišla. O svoj výzor sa veľmi nestarala, nosila voľné oblečenie, bola trošku pri tele, tvár jej zdobil vždy smutný pohľad a sklopené kútiky úst. Barbora sa narodila mame Márii v osemnástich rokoch, jej otca nikdy nepoznala. V detstve vyrastala u starej mamy na dedine, kde aj ukončila základnú školu. Po prijatí na obchodnú akadémiu sa presťahovala do mesta k matke. Kým Barbora žila na dedine, Mária si užívala život v meste, kupovala si drahú kozmetiku, menila partnerov, pracovala, ale starostlivosť o dcéru ju netrápila. Na dedinu jazdila raz za mesiac a po krátkej návšteve opäť zmizla. Barbora necítila lásku ani od mamy, ani od prísnej starej mamy. Až dodnes Barbora býva v byte s Máriou. Mária, ktorá má už vyše päťdesiat, vyzerá skvele, navštevuje salóny krásy, chodí na rande a žije si svojím glamúrom. Dcéra je jej úplným opakom. Barbora práve po skončení pracovného dňa odovzdala papiere kolegyni, ktorá ju bude zastupovať počas dovolenky, a vyšla z kancelárie. „Tak zase dovolenka,“ premýšľala, „práve som dostala dovolenkové peniaze. Škoda, mama mi ich zas vezme. Zase budem tráviť voľno doma. Už ma to nebaví – prečo si nemôžem vyraziť vlastnú cestu? Už dávno nie som dieťa, no mama si ma drží pri sebe, žiada všetky peniaze a ja nemám na nič voľnosť…“ Keď vošla domov, mama ju už v chodbe čakala. „No konečne si tu. Dúfam, že si dostala peniaze na dovolenku? Sem s nimi,“ ozvala sa Mária. „Dostala – hneď ti ich dám, len sa vyzlečiem,“ odpovedala Barbora. „Na to bude dosť času…“ Barbora si vzdychla a začala hľadať peňaženku v starom kabelke. „Ako sa s takou hanbou dá vôbec chodiť? Akoby si bola stará babka, nehanbíš sa?“ ostro poznamenala matka. Barbora až zmeravela, do očí jej vyhŕkli slzy. „A kde mám na novú kabelku vziať peniaze? Veď mi všetko berieš do posledného centa,“ len tak vyhŕkla a sama sa čudovala, že sa odvážila oponovať matke. „Nie len kabelka, ale aj ty sama si zanedbaná a tučná. Začni chudnúť a daj sa do poriadku, hanba s tebou chodiť von,“ pokračovala matka posmešne. „Hanba? A tebe nie je hanba brať moje peniaze? Ani nikam s tebou nechodím,“ Barbora už kričala, potom sa obrátila a vybehla z bytu. S plačom utekala dolu schodmi, až si sadla na lavičku pred vchodom. Netušila, koľko času prešlo, keď zrazu začula hlas. „Barborka, čo tu sedíš?“ Oslovila ju susedka Anna, staršia pani z vedľajšieho vchodu. „Pláčeš? Poď, sadnem si k tebe – čo sa deje? Je to až tak zlé?“ Barbora sa rozplakala ešte viac a všetko Anne otvorila. „Mama mi berie každé euro, ona si kupuje drahú kozmetiku a ja chodím v starom. Som príliš mäkká, nevedela som nikdy odporovať, ani babke, ani mame. Mama je tvrdá a zlá…,“ Anna len pokyvovala hlavou a Barbore prišlo zrazu hanba. „Prepáčte, že takto hovorím, asi si myslíte, že som klebetnica – ale že som smoliarka, to je isté.“ Anna poznala Máriu dobre, nikdy jej neprejavovala úctu, Barboru vždy ľutovala. Vedela, že je pod tlakom silnej matky. „Barborka, musíš prestať sa trápiť a naučiť sa starať o seba – si dospelá žena.“ „Aká som ja žena, pani Anna… Nikto ma nikdy nemal rád a ani ja samú seba neviem mať rada…“ „Vieš čo? Musíš čím skôr odísť od matky,“ Barbora sa zľakla. „Kam by som išla? Za svoj plat si byt prenajať nemôžem. Mama by mala znovu krik, požaduje dovolenkové peniaze – len ma nahnevala, preto som ušla…“ „Takže tie peniaze ešte máš. O mamu sa neboj, ona sa o seba vždy postará. Mysli na seba. Môžeš zatiaľ bývať u mňa na chate pri Trnave – dom mám priestranný, postavil ho ešte môj nebohý muž. Nepýtať za to nič – veď si na dovolenke, oddýchneš tam.“ „Anna, vážne by ti nevadilo, ak by som tam bola?“ opýtala sa Barbora. „Ale, Barborka, poznám ťa už roky – nehádaj sa, sadni si, prinesiem ti kľúče a adresu i číslo.“ Barbora zamierila na stanicu, kúpila lístok na vlak a ticho cestovala, pozerala na ľudí na peróne. Nikdy nebola mimo Bratislavy – len práca a dom. Nikto si ju nevšímal, a tak spokojne sledovala krajinu za oknom. Na správnom zastavení vystúpila, šla k chate, odomkla a vošla. Obklopilo ju ticho, sadla si do starého kresla. „Bože, to je ticho – sama, to je aká sloboda a pokoj,“ tešila sa. Matka nekomandovala, nenaťahovala výčitky. Na stole našla ovládač a pustila si televízor – bežalo talkshow. Doma jej to matka vždy prepla a jej programy ignorovala. „Sama si divná, takéto hlúposti pozrieš,“ smiala sa jej matka, nikdy nedovolila odpor… Barbora nikdy neodvárala, len smutne skláňala hlavu pod mamkinými nadávkami. Oponovať si nedovolila. Pozrela si dom, zapla chladničku, dala do nej syry, pirohy a jogurty – nakúpené pred vlakom. Spravila si pirohy, najedla sa a ukľudnila. „Aké úžasné je byť sama,“ znovu sa usmiala. Za so chvíľu jej zvonil mobil – matka. „Tak, ty si ušla, dobre som videla, ako sedíš pri Aničke na lavičke. Počkaj, sama dlho nevydržíš, rýchlo sa vrátiš ako vždy. Čo počúvaš cudzích, nikto ti nepomôže, lebo si nepotrebná a neschopná. Zničíš sa bez mňa…“ Barbora zložila, tušila tie výčitky. Prekvapivo ju to vôbec nerozhodilo. Večer volala Anna: „Barborka, všetko v poriadku? Usadila si sa?“ „Áno, Anna, ďakujem…“ „Zajtra príde môj synovec Štefan, privezie ti tvoje veci – Mária ich všetky doniesla – vraj keď už som ti ‚ukradla‘ dcéru, nech vezmem aj jej veci… Štefan má auto, nájde si ťa. Je vysoký, nosí okuliare…“ „Ale je to v poriadku?“ „Barborka, prestaň sa báť – si žena, začni konečne sama žiť a hlavne – maj sa rada. Trochu sa uprav, kúp si niečo nové. Si v podstate pekná, len si sa zanedbala. Tak zatiaľ…“ na lúke sa ligotala rosa, v diaľke štekal pes, spievali vtáky Barbora sa zamyslela, pozrela do zrkadla. „Ak sa na seba rozumne pozriem, mám pekné oči – síce smutné, husté vlasy, stále len v drdole ako babka. Mama má pravdu – mala by som schudnúť.“ Na novom mieste spala ako zarezaná. Ráno ju zobudili lúče slnka na plávajúce cez záclony. Otvorila okno, na tráve sa trblietala rosa, v diaľke štekal pes, spievali vtáky. „Takéto krásne ráno,“ usmiala sa. Po káve na verande zapla televízor. Napadlo jej, že by mohla zmeniť prácu a prenajať si vlastný byt – do Bratislavy z chaty je nepraktické dochádzať. Na matku si ani nespomenula – v srdci cítila nádej na novú kapitolu. „Konečne začnem žiť – už nebudem závislá od matky,“ jej myšlienky prerušilo klopanie. „Kto to môže byť?“ Opatrne otvorila dvere. Za nimi stál vysoký muž s okuliarmi a veľkou taškou. „Dobrý deň,“ pozdravil s úsmevom. „Volám sa Štefan, vy ste Barbora?“ „Áno, Barbora, poďte ďalej,“ ustúpila bokom. „Teta Anna ma poprosila, aby som vám priviezol veci a pomohol. Potrebujete niekam zájsť? Mám auto, pokojne sa ozvite – Anna vravela, že ste trošku hanblivá… poznám trochu váš život… zo slov tety.“ Tak sa Barbora zoznámila so Štefanom, svojím budúcim manželom. Štefan ju úprimne miloval, jeho prvé manželstvo nevyšlo. Barbora, okúzlená, sa odrazu zmenila – zmizla jej neistota, schudla, chcela sa páčiť milovanému. Navštívila salón krásy, bola úplne iná. „Naozaj som to ja?“ smiala sa Barbora pred zrkadlom so žiarivými očami. Štefan si ju vzal do svojho bytu v meste. „Barborka, vždy som túžil po žene ako ty – dobrosrdečnej, úprimnej a starostlivej. Poďme to neodkladať, vezmi si ma.“ Barbora súhlasila, vedela, že mala šťastie, oba boli podobní. Svadbu mali komornú, ale pozvali aj Máriu. Tá, podľa zvyku, u stolu preukázala jedovaté poznámky, no Anna ju rýchlo umravnila. Mária sa dlho nezdržala, ani si to nik nevšimol, Barbora sa nenechala ovplyvniť. Rodina Štefana si Barborku obľúbila. Štefan sa na ňu díval zamilovane. „Skôr či neskôr, šťastie príde každému – tentoraz aj nám s Barborou.“ A onedlho už Barbora čakala dieťatko, dvojité šťastie. Možno neskoré, ale predsa prišlo. Zabudla na roky pod matkiným dohľadom, našla silu zmeniť svoj život. Prekvitala nielen navonok, ale aj vnútri – naučila sa milovať samu seba a Štefana. Ďakujeme za prečítanie, za podporu i odber! Prajeme veľa šťastia!