Vždy som mal pocit, že Karol bol rozmaznaným zlatým chlapcom. Mal všetko, o čom iní mohli len snívať vlastný byt v Bratislave, nové auto, drahé oblečenie značiek, ktoré som poznal len z časopisov.
Bol som stále len sivou myškou. Hanbil som sa za to, že moji rodičia boli alkoholici a od štrnástich rokov som si musel zarábať sám. Medzitým som sa naučil šiť, a tak som pre kamarátov opravoval a šil oblečenie.
Hneď na začiatku univerzitného ročníka sa spolužiaci rozhodli, že usporiadajú veľkú párty. Najviac ma prekvapilo, že som dostal pozvanie aj ja. Túžil som všetkým ukázať, že aj ja niečo znamenám.
Na oblek som peniaze nemal, tak som si ušil vlastný. Susedka mi pomohla s účesom. Keď som vkročil na večierok, takmer ma nikto nespoznal. Karol si ma všimol a celý večer ma pozoroval z diaľky. Pokúsil som sa nebadane vytratiť, no dobehol ma a ponúkol sa, že ma odvezie autom domov.
Povedal som mu adresu susedného domu hanbil som sa ukázať mu, kde naozaj bývam. Odvtedy sme sa začali stretávať a postupne sme sa do seba zaľúbili. Prestal som ho vnímať ako aroganta, pretože pri mne sa vždy správal, ako by sme boli z rovnakého sveta.
Všetko bolo skvelé až do chvíle, keď spolužiaci zistili, kde pracujem. Začali sa mi posmievať. Cítil som sa, že by som sa najradšej prepadol od hanby. Neostávalo mi nič iné, len uniknúť, a tak som šiel na dekanát a požiadal o prestup.
Myslel som si, že keď uplynie rok, zabudnú na mňa a možno budem môcť nastúpiť na inú fakultu. Dnes viem, že to bola hlúposť, ale vtedy to bola moja jediná cesta. Vymenil som si číslo na mobil, čím sa všetko medzi mnou a Karolom skončilo, a o dva mesiace som zistil, že som otcom.
Nemal som to komu povedať. Pracoval som od rána do večera a v noci som vankúš zmáčal slzami. Rodičia žili len pre alkohol a neustále odo mňa žiadali peniaze. Moja krstná mama si to všimla a rozhodla sa, že ma prichýli k sebe.
Keď som jej porozprával svoj príbeh, trochu mi odľahlo. Bola to ona, ktorá so mnou išla do pôrodnice a bola prvou, komu som oznámil, že sa mi narodil syn. Mal blond vlásky a modré oči, bol ako malý anjel. Nemohol som sa naňho vynadívať.
Zrazu mi prišla správa od Karola. Písal, že ma veľmi ľúbi a chce byť s nami. O deň neskôr ma pustili z nemocnice a mal som veľký strach pozrieť mu do očí. Doteraz si pamätám, ako som stál pred dverami so synom v náručí a bál sa ich otvoriť.
Bol som hlupák, keď som si sám odsekol takmer rok šťastia zo svojho života. Ako som vôbec mohol pomyslieť na to, že sa s Karolom rozídem navždy? Až keď som videl, s akou láskou a nehou sa díval Karol na nášho syna a s akou opatrnosťou ho bral do náručia, pochopil som, čo som mal od začiatku pred očami.
