NEOBYČAJNÝ ŽIVOT
Na svadbe kamarátky Evy sme oslavovali dva dni hlučne, dobre najedení a veselo. Ženích bol nádherný ako z filmu a prekvapivo skromný v porovnaní s jeho neobyčajným vzhľadom. Celá spoločnosť nenápadne sledovala Martina: modrosivé oči, neuveriteľne husté čierne riasy (prečo taký dar od prírody, hlavne mužovi?!), pevná brada, krásny slovenský nos a úplne čistá, zamatová pleť s jemným odtieňom opálenia. K tomu takmer dva metre vysoký a široký v pleciach. Keby sme Evu nemali radi, určite by sme sa pochytili kvôli takému úlovku priamo pri svadobnom stole. Martin bol naozaj výnimočný.
Nuž, kde si zobrala takého fešáka! útočili sme do Evy a každá sa snažila vyzerať čo najviac smutne a osamelo len pre prípad, že by Martin mal nejakých rovnako krásnych slobodných bratov.
Dievčatá, nebuďte smiešne! Ja som si Martina obľúbila pre jeho jednoduchosť. Martin je z dediny, vyrastal s babkou, vedie gazdovstvo, skrátka chlap do domu. Spoznali sme sa, keď rodičia kupovali chatu v jeho rodnej dedine. Citlivý, dobrosrdečný a spoľahlivý, ozajstný chlap! Ledva som ho presvedčila, aby sa presťahoval do mesta, toľko nocí mi trvalo, kým som ho prehovorila, haha.
Martin sa presadil nielen v práci a komunikácii s novou rodinou, ale aj v učení: za pár rokov sa naučil rozumieť dobrému vínu, vôňam, politike, umeniu, cestovaniu, indexu Burzy, športu, a zbavil sa typického trenčianskeho prízvuku. Sadol za volant pohodlného auta, ktoré mladým daroval svokor, a získal si slušné pracovné miesto u svokra. Kto dal mladým byt, nech si domyslíte sami.
V druhom roku manželstva sa u Martina objavila slabosť na biele ponožky. Chodil v nich po dome, aj na návštevy, bez papúč. Dokonca si biele ponožky obliekal aj do gumákov a smelo vystával na špinavej podlahe. Eva túto lásku k úžasne bielym ponožkám nezdieľala, ale poslušne umývala podlahu dvakrát denne a nakupovala bielidlá. Tak vznikla prezývka Ponožka.
Že Martin má milenku, Eva zistila v ôsmom mesiaci tehotenstva. Milenka mala termín takisto. Ponožka bol z domu vyhodený, prepustený z práce, zatratený a oplakaný za jediný deň. Potom začali pomalé a lepkavé dni pochmúrnej jesene. Eva celý čas ležala na teraz desivo veľkej posteli, s očami suchými a upretými do stropu:
Plakať budem neskôr. Teraz je to pre bábätko nevhodné.
Eva ticho ležala na svojej bláznivej posteli a my sme sa striedali pri jej boku, aby sme ju podporili v mlčaní.
Chceli sme plakať od bolesti, vyškriabať stránky z knihy osudov. Ale museli sme mlčať a čakať.
Pri prepúšťaní z nemocnice sme sa rozhorlivo tešili, trepotali balónmi a prosili sestry o šálku čaju, túžiac utiecť niekam k medveďom a cigánom, kde je zdravie a šťastie pre všetkých. Čerstvý dedko sa snažil najviac: deň predtým, nadšený a sľubujúc sanitárkam, že následky uprace, najskôr veľkými písmenami na kriedou pod okno Evinej izby napísal: Ďakujem za vnuka!, potom sa pokúsil aj spievať, ale zastavila ho ochranka. Ochranca ho pozval do svojej komôrky, dal mu trochu koňaku a zachoval spoločenský poriadok.
V deň prepustenia bol dedko svieži, veselý a dokonca žiaril. Plakal od šťastia i hrdosti, ale s mierou a zo srdca.
Plakali sme všetci smiali sa, bozkávali Evu a opatrne nakúkali do modrého balíčka, mlčiac o otcovej šikovnej brade, čo sa objavila u malého Igora. Len Eva ani na radostiach neplakala:
Neskôr. Či sa náhodou na mlieku neprejaví?
Ešte dva mesiace mlčala s nami, potom sa odhodlala navštíviť Martina. Bez zápaliek či kyseliny, ale s obrovským chuťou búriť a plakať, vyčítať, trieskať slabými päsťami do steny, hanbiť, ponižovať a zbaviť sa bolesti, ktorá ju držala pri posteli, zvaliť tú nepotrebnú bolesť na zradcu, ktorý rozbil jej nádeje a ich svet s malým synčekom Igorkom. Eva si v synčekovi predstavovala seba, ako večermi pletie ponožky svojim mužom, smiechom zvoniaceho Igorka, čo ich s Martinom drží za ruky na prechádzke, a samotného Martina toho potrebného človeka pre nich.
A ešte chcela Eva pozrieť do očí tej drzej, čo spí s cudzím mužom. Oči určite budú trúfalé a zrejme aj nádherné. Do týchto očí Eva plánovala pľuvnúť. Rozhodla pľuvne. A ak bude treba, tak ich aj poškriabe.
Kam presne ísť na škandál, Eva zistila náhodne od zvedavých babičiek z paneláku, keď sa prechádzala s dieťaťom. Starostlivé tetky Evu zastavili, pripomenuli, že Martin je teda poriadny hlupák, podrobne vysvetlili trasu k príbytku milenky a možnosti pomsty. Eva ostala v šoku, v hĺbke duše plakala, chcela odísť bez toho, aby zapamätala číslo domu, ale neodišla.
A tak stojí, Eva, pred správnym vchodom starej bytovky; treba len vystúpiť na piaty poschod a tam, nech už pľuje či kričí.
Na prvom poschodí si Eva pomyslela, že pri jej aktuálnej smole asi nebude doma nikto a márne si to sem prišla. Na druhom poschodí začala dúfať, že by to bolo aj dobré, keby doma nikto nebol. Na treťom poschodí začula z piateho poschodia naliehavý detský plač.
Otvorila jej dvere chudá, uplakaná dievčina jej vzhľad Evu nijako nenápadne spojil s obrazom zvodkyne, čo zláka mužov.
Kým Eva prekvapene sledovala štyridsať kilogramov konkurencie, bábätko uprostred bytu stále plačalo.
Dobrý deň, Evička. Martin tu nie je, odišiel od nás pred dvoma týždňami. Kde je, netuším, šepkala dievčina a sadla na zem, znova plakala.
Evine chuti na škandál sa vytratili. Chcela vojsť do izby, upokojiť dieťa tej nezodpovednej matky a potom ju vpichnúť vetou: Keď chceš sa voziť, voz aj sane, potvora! Áno, určite to treba vysloviť. A pritom sa pozrieť pohŕdavo, s právom podvádzanej ženy.
Bábätko bolo suché. Viečka opuchnuté, žilka na čele vystúpila, hlas už chrapľavý. Určite bol hladné. Chlapček plakal od hladu na hranici svojich možností, kým jeho čudná mama ležala v chodbe a plakala.
Ako otvárala prázdne kuchynské skrinky v nádeji na výživu a márne šmátrala v prázdnej chladničke, Eva si to pamätala len zlepsovanie.
Na kuchynskom stole našla lístok s desivou, nedopísanou vetou Prosím v mojej sm… so strachom.
Dievča na podlahe nariekalo, rozprávalo Eve ako blízkej priateľke, že nemá kam ísť, musí sa z bytu vysťahovať už o pár dní. Mlieko stratila, Martin zmizol a peniaze vlastne nikdy nemala. Je jej to ľúto, je jej hanba, je neskoro nevedela. Prosí o odpustenie, môže ju udrieť, možno aj musí. A chlapček sa volá Pavol, nech si Eva to zapamätá, pre každý prípad. Pavol bol starší než Igor o 9 dní.
Eva sa domov ponáhľala za 20 minút bude Igor hladný. Utekala dve veľké tašky Oľgy ťahali jej ruky, Oľga sama bežala, nesúc sýteho Pavla. Eva bežala a rozmýšľala, kam dať ďalšie dve postele.
O tri roky sme oslavovali svadbu Oľgy, o štyri Evy. Evin muž neznáša biele ponožky, tvrdí, že treba žiť farebne, miluje Evu, syna a dve dcéry. Oľga mama štyroch chlapcov, jej muž verí, že raz budú mať aj dcérku
Život nás učí, že niekedy najväčšie rany zanechajú tých, na koho sme najmenej pripravení. Dôležité je však nezatvrdiť svoje srdce odpustením, súcitom a ochotou pomáhať dokážeme nielen liečiť seba, ale aj meniť osudy tých okolo nás. Všetko je len o sile a láske, ktorú dokážeme rozdávať.
