Mal som tridsať rokov, keď tato odišiel k Bohu.
Dnes mám tridsaťdva a posledný rozhovor s ním ma stále bolí, akoby sa odohral včera.
Vždy som bol ten problémový syn rozbiehal som veci, ale nikdy ich nedokončil.
Študoval som tri rôzne odbory na troch univerzitách.
Prvý som nechal počas druhého semestra, pretože ma to začalo nudiť.
Druhý som opustil vo štvrtom, pretože som začal flákať školu, viac chodil von, rozptýlil sa.
Tretí som vzdal ešte pred koncom prvého semestra.
Moje sestry, Katka a Lenka, zatiaľ úspešne študovali, absolvovali, začali pracovať.
Ja som preskakoval od nápadu k nápadu, od plánu k plánu, stále opakujúc, že raz si nájdem to svoje.
Všetci doma to videli, no najviac to cítil otec.
Bol mojím človekom, nielen rodičom bol mi kamarátom.
Vodil ma hrávať biliard, na futbal, na pivo cez víkendy, na opekačky s jeho priateľmi.
Zatiaľ čo sestry mali rozvrhy, známky a povinnosti, so mnou to bolo iné.
Hovoril: Ty si chlap, naučíš sa v živote. Vyrastal som slobodný, bez jasných pravidiel, bez skutočného tlaku.
A roky ukázali, že mi to škodilo.
Nevedel som sa ničho chytiť ani školy, ani práce, ani pravidelného života.
Tri mesiace predtým, než odišiel, sme mali najťažší rozhovor v mojom živote.
Sedeli sme na dvore.
On fajčil, ja som mal oči v mobile.
Poprosil ma, aby som mu ho odniesol.
Povedal: Synu, nie som sklamaný z teba, som sklamaný zo seba.
Vychoval som ťa zle.
Rozmaznal som ťa.
Šetril som ti ťažkosti.
Urobil som ťa slabým pre život. Mlčal som.
Oči ma pálili, no plakať som nedokázal.
Chcel som mu povedať niečo silné, dospelé, ale nič mi nešlo cez ústa.
Len som povedal, že sa zmením.
On nič neodpovedal.
Pozeral dole, na trávu.
O tri mesiace, počas obyčajného rána, vstal, išiel si umyť zuby a zrazu padol na zem.
Bolo to nečakané.
Bez rozlúčky.
Bez nemocnice.
Bez posledných slov.
Nestratil som len svojho otca.
Stratil som jediného človeka, ktorý veril, že ešte dokážem niečo dosiahnuť, aj keď už bol unavený z čakania.
Po pohrebe som sa uzavrel do tichej zlosti voči sebe.
Prestal som chodiť von, prestal piť, prestal márniť čas.
Opäť som sa zapísal na štúdium tentoraz právo, lebo som chcel niečo dokázať.
Vstávam o piatej ráno, robím brigádu, učím sa večer.
Sú dni, keď ani nemám chuť jesť, ale pokračujem.
Každý skúška je pre mňa myšlienkou na neho.
Každý splnený predmet je akoby som mu hovoril: Vidíš, viem to.
Prešli dva roky.
Ide to dopredu.
Neprestávam, nevzdávam sa prednášok, nehľadám výhovorky.
Sestry ma sledujú inými očami a povzbudzujú ma.
Mama mi vraví, že by bol hrdý.
Neviem, či hrdý ale aspoň by neodchádzal s pocitom, že všetko bolo márne.
Najťažšie nie je štúdium.
Nie je to práca.
Nie je to únava.
Najťažšie je, že mu nemôžem zavolať a povedať, že som zvládol skúšku, že som sa zlepšil, že robím veci inak.
Bol mojím parťákom v dobrodružstvách ten, čo ma naučil žiť bez strachu, ale aj ten, čo mi nezdravo dovolil byť bez pravidiel.
Teraz je na mne, aby som si ich vytvoril sám.
Niekedy, keď sa vrátim domov neskoro s batohom plným knih, sadnem na posteľ a pozerám na fotografiu nás dvoch na prechádzke, s pivom v ruke a širokým úsmevom.
Vždy si v duchu poviem: Starý, nestihol som ti to dokázať včas, ale predsa si sa vo mne úplne nepomýlil.
Chcem byť tou najlepšou verziou seba pre neho.
Dúfam, že sa mi to podarí.
