Je mi štyridsaťjeden a nikdy som nepodviedol svoju ženu. Ale predtým, než som ju spoznal, rozhodne som nebol žiadny svätec. Seriózny vzťah som nikdy nemal. Bol som slobodný, žil som ako slobodný muž. Raz som išiel na rande s Vierou, inokedy na diskotéku s Adelou, piatky boli o pivách, soboty o žúroch. Nemusel som sa nikomu zodpovedať, lebo som nikomu nič nesľúbil.
Pracoval som v elektrodielni v Bratislave, zarobil som slušne, dostával som každý mesiac výplatu v eurách. Po práci sme s partiou chodili do barov, na narodeniny, na diskotéky. Niekedy som strávil noc s nejakou ženou a ráno som jednoducho zmizol, pretože som nehľadal nič vážne. Vždy som hovoril, že viazať sa nie je pre mňa.
Všetko sa zmenilo v deň, keď som stretol svoju ženu. Bola v nemocnici na Kramároch, kde mala povinnú prax na oddelení všeobecnej starostlivosti. Prišiel som skontrolovať pokazenú zásuvku. Poprosila ma o pomoc, a začali sme sa rozprávať. Opýtala sa, ako sa volám. Ja som sa opýtal tiež, a keď sa nervózne zasmiala, na konci smeny mi napísala číslo na lístoček. Ešte v ten večer som jej napísal. Nebola to žiadna drzosť ani frajerina ako predtým bol som nervózny ako pubertiak.
Naše prvé stretnutia boli jednoduché. Prechádzky po nábreží Dunaja, zmrzlina vo Sade Janka Kráľa, lokše po šichte. Pomaly som prestal riešiť iné ženy. Nie preto, že by ma k tomu nútila, ale už som nechcel rozdávať svoju pozornosť iným. Vedel som, že táto žena nie je ďalšia v poradí.
Keď som ju požiadal, či chce byť mojou priateľkou, povedal som: Ak začneme, budeme to robiť poriadne. Nechcem polovičné veci. Pozrela sa mi vážne do očí a povedala: Ja sa nedelím. Odpovedal som: Ani ja. V tom okamihu som pochopil, že vernosť nie je len o tom prestať myslieť na iné ženy, ale o tom dodržať vlastné slovo.
Naša svadba bola jednoduchá, bez pompéznych osláv. Bývali sme v prenajatej izbe, posteľ nám požičal bratranec, kúpili sme malú sporák. Pracovali sme celý deň. Ona mala nočné služby, ja som robil nadčasy. Nebol priestor na dobrodružstvá. Boli len účty, únava a spoločné sny.
Pokušenia však neostali preč. V práci mi kolegyňa písala správy o polnoci. Posielala náhodné fotky a tvrdila, že si zaslúžim viac ako unavenú ženu. Raz ma čakala na parkovisku a navrhla motorest. Povedal som jej nie. Sadol som do auta a šiel rovno domov.
Na oslave u kamaráta mi vedľa mňa prisadla opitá žena a začala mi siahať na ruku. Vstal som, vyhľadal svoju ženu a odišli sme bez rozlúčenia. Radšej som bol nepríjemný, než by som prekročil hranicu, ktorá sa už nedá vymazať.
Kamaráti si zo mňa robia srandu. Vravia, že kedysi som žil, dnes som nudný. Majú pravdu. Kedysi som žil len pre seba. Teraz žijem s niekým.
Nedávno sa ma syn, Matej, opýtal, či som mal ďalšie ženy, odkedy som ženatý. Povedal som mu nie. Pozrel sa na mňa ako keby neveril a povedal, že skoro všetci jeho kamaráti majú rodičov rozvedených kvôli nevere. Vtedy mi došlo, že moje rozhodnutie neovplyvňuje len náš vzťah, ale aj deti.
Bol som záletník, lebo som nemal záväzky. Ale v deň, keď som sa rozhodol, že táto žena Zuzana je tá, s ktorou chcem zostarnúť, som pochopil, že vernosť nie je väzenie, ale každodenná voľba. Doteraz neľutujem, že som si vybral ju.
Mám 41 rokov a nikdy som nepodviedol svoju manželku. Ale predtým, než som ju stretol, som rozhodne nebol žiadny svätec – nikdy som nemal vážnu priateľku, bol som slobodný a žil som ako pravý Slovák, ktorý si užíva slobodu.
