PRÍVES
Pamätám si, ako kedysi dávno, v časoch mojej mladosti, už som mal toho všetkého dosť besied, krátkych známostí, nekonečných rande Až keď som stretol prostú, veselú a múdru Alžbetu, pochopil som, že toto je ono.
Došli sme si na kávu do kaviarne v starom Prešove, počúvali sme pouličných muzikantov na Hlavnej, rozprávali sa o mojich pracovných úspechoch i o jej láske k modernej poézii.
Keď sme zistili, že obaja dávame do šalátu vlašský orech s jabĺčkami, hneď nám bolo jasné: tu treba ísť ďalej.
Miesto, kde sa náš vzťah rozhodol otestovať budúcnosť, bola jej garsónka v paneláku na Sídlisku III.
Pozvala ma na večeru.
Ako správny Slovák som si obliekol najlepšiu košeľu, oholil som sa, naučil sa naspamäť zopár čudných veršov od obľúbeného Alžbetinho básnika, kúpil kyticu kvetov a červené víno z Malokarpatskej oblasti.
Šiel som vtedy na návštevu plný očakávaní, ľahký, ako keď si človek vezme do ruky čerstvé rožky od Gábora.
Bol som presvedčený, že dnes to bude výnimočné.
Takú dávku presvedčenia by mi mohol závidieť nejeden kocúr, čo si po pätnásty raz ide k miske po nové granule.
Všetko bolo premyslené, detailne naplánované, predvídateľné až na jednu vetu: Dobrý večer, volám sa Štefan.
Mama je v sprche, pokojne vstúpte.
Nepohol som sa z miesta.
Nado mnou stála hranatá mužská, vlastne ešte chlapčenská tvár a k mne vystrelila dlaň, ktorou by ma objal celý.
Najskôr som si myslel, že som si doma poplietol číslo bytu ale keď Štefan nahlas a vtipne kýchol, stlačil si nos presne ako Alžbeta, vedel som, že som na správnej adrese.
Moje nadšenie letelo do priepasti rýchlejšie než kvapka slivovice, víno začalo štípať do nosa a kvety strácali farbu.
Vošiel som dnu a keď som uvidel Štefanove tenisky, vydýchol som mohol by som ich obuť aj na čižmy, a stále by mu boli veľké.
Alžbeta mu bola po plecia.
V duchu mi prebehlo škoda, že zlato takto nerastie daruješ ženskej prsteň a o desať rokov máš z toho obrúčku.
Pekná investícia.
Ticho som sa premiestnil do kuchyne, kde na stole už stál tanier, a Štefan popri tom bez stoličky menil záclonu.
Päť minút, už idem! ozvalo sa z kúpeľne.
Po piatich päťminútovkách, konečne vyšla Alžbeta vo večerných šatách a s úsmevom v tvári.
Hneď jej bolo jasné, čo ma trápi, všetka nesmelosť aj očakávania vyprchali, a tak i celý romantický opar.
Bez slova nám naložila jedlo, sama naliala víno a bez čakania začala jesť.
Prečo si mi nepovedala, že máš dieťa? prelomil som ticho a cítil sa podvedený.
Zľakol si sa prívesu? ironicky sa usmiala.
To nie je príves, to je celý železničný vlak, pokúsil som sa o žart.
Veľký, že?
Po otcovi.
Ten bol z Liptova.
Ešte vyšší ako Štefan.
Holými rukami išiel na medveďa
A a kde je teraz? spýtal som sa so suchom v hrdle.
Chodí po verejných vystúpeniach.
S tým medveďom.
Odišiel za slávou.
Občas pošle pohľadnicu.
Ale aký má písmo to už radšej medveď nech píše, má aspoň svedomie.
A koľko mu je? kývol som hlavou k stene.
Štrnásť, pred týždňom si vyzdvihol občiansky.
Silou?
Ha-ha, výborný vtip.
Pokračovali sme v jedle takmer bez slova.
Reč viazla.
Môžem si ešte dať mäsa? posunul som tanier.
Chutilo ti?
Úprimne, lepšie mäso som v živote nejedol.
Čo to je?
Jelenina.
Štefan varil.
Paráda.
Má talent.
Po otcovi.
Spolu s hrubou kuchárskou knihou, nožmi, udicami, nafukovacím člnom a ďalšími zbytočnosťami, ktoré nám tu nechal.
Čln? zalizol som si pery.
Áno, je v pivnici.
Keď zrovna nie je na rybách.
Môj syn je rybár ako sa patrí.
V tom sa Alžbete rozvibroval mobil a zdvorilo sa ospravedlnila, že si musí odskočiť.
Pomyslel som si už by som mal ísť domov.
To už nemá zmysel.
Počúvaj, Jožo, prišla, celá rozrušená, späť do kuchyne, v práci je havária.
Nezostal by si tu so Štefanom aspoň dve hodiny?
Ja?
So Štefanom?
Na čo?
No, nie je ešte dospelý, nikdy nevieš, čo sa v paneláku môže stať
Bojíš sa, že ho niekto unesie?
Dobre, poviem rovno zaplatím ti za večer i za službu pestúna, a nikdy už nezavolám, súhlasíš?
A čo s ním mám robiť?
No neviem, veď ste chlapi, porozprávate sa o mužských veciach.
Utekám!
Nevyslovil som nič, ona už bola preč.
Sedel som v kuchyni, kým sa mobil vybil, potom som dojedol jeleninu i víno Alžbeta dlho nešla.
Pri Štefanových dverách som počul čosi známe.
Neveril som, poklopal som.
Otvorené.
Opatrne som vstúpil do izby.
Prvé, čo som uvidel, bola veľká, drevená terč s nožmi a šípmi.
Steny bez dier dokonalá muška.
Na stole vinilový gramofón, z reprákov ticho znela skupina Tublatanka moji favoriti.
Štefan sedel v rohu a skladal rybárske náčinie.
Očami som preletel izbu.
Na skrini poháre, zo stropu visel boxovacie vrece, pri telke ležala najnovšia herná konzola.
Dobre ti tu je, obdivne som zahvízdal.
O takejto izbe som kedysi len sníval.
Robím brigády v lete, odvrkol Štefan.
Trochu mi došlo trápne myslel som si, že Alžbeta celé dni zháňa peniaze pre svojho veľkého syna, a on si to zabezpečí sám.
Nemáš nabíjačku na mobil? ukázal som prístroj.
Pri železnici je, kývol rukou.
Ž-ž-železnici? rozpačito som sa pousmial a keď som zbadal prepracovaný model železnice, zabudol som dýchať.
Ty si to staval?
Áno.
Časom kúpim viac dielov, bude druhé poschodie aj mosty.
Nedávno mi prišla krabica s novými koľajnicami, len musím nájsť chvíľu.
Hlavu mi zachvátilo horúco.
Môžeš mi predviesť jedno koliečko? spýtal som sa.
Minútka! zložil udicu, postavil sa a razom prešiel cez celú izbu.
***
Alžbeta sa vrátila o hodinu.
Bola presvedčená, že som dávno odišiel.
Vo dverách synovej izby nás našla oboch skladať železničku.
Z diaľky by hádam ani nerozoznala, ktorý je starší.
Jožo, už by si mal ísť domov, ticho privolala.
No do kelu koľko je hodín?
Pol jedenástej, zívla Alžbeta.
Ráno znova zasahujem v práci, potrebujem spať.
Odprevadila ma ku dverám a natiahla ruku s peniazmi.
Ja od žien peniaze neberiem, odmietol som.
Dobre.
Ďakujem, že si postrážil môj príves.
Usmial som sa a odišiel.
***
Ahoj, vedel by som prísť zas, zavolal som po pár dňoch.
Vieš, v práci mám zával, nie je čas na vzťahy, stále niečo riešim.
A naposledy to
A za Štefanom môžem prísť?
Za Štefanom? prekvapila sa.
Áno, či netreba s ním byť, alebo mu pomôcť?
To neviem Musím sa opýtať.
Už som mu napísal.
Je za.
Kúpil som novú hru do jeho xboxu, posedíme, ty si v pokoji vybavíš svoje.
No dobre, príď večer.
Ten večer som došiel v tepláku, bez voňavky, bez vína, bez okázalých pohľadov.
Jednoducho čierne tričko s logom Tublatanky, na pleciach ruksak plný čipsov a kofoly so širokým úsmevom hlupáčika.
Len buďte ticho, mám o chvíľu videohovor, bude to trvať dve hodiny, privítala nás domáca pani v župane, s uhorkovou maskou na tvári a cibuľovým dychom.
Len som kývol a zamieril do detskej izby.
Ešte tú noc ich Alžbeta ledva rozdelila, keď vášnivo debatovali o filmoch Jakubiska a Tarantina.
Každý si tvrdošijne hájil svoj pohľad, chystali sa to rozseknúť šesťhodinovým filmovým maratónom, ale Alžbeta ich vytiahla z izby.
Nezabudni v sobotu kúpiť návnadu! zavolal za mnou Štefan.
Akú návnadu? premerala si ma Alžbeta.
No ideme na šťuky.
Hovoril som mu, kde predávajú najlepšiu.
A vieš, sto rokov som nebol na rybách.
Tak vy ste už dobrí kamoši.
A so mnou nechceš tráviť čas?
Príď s nami, nakrájaš chleba, podpichol som.
Jasné, nič iné nemám na práci! zasmiala sa Alžbeta, keď ma vyvádzala von.
V práci som stále.
Takto aspoň syn nie je sám.
***
Mesiac prešiel v rýchlosti.
Alžbeta pracovala, o lásku sa nestarala.
Zato Ja a Štefan sme boli neoddeliteľná dvojka domontovali sme železnicu, boli na rakoch, nasadili nealko kvas podľa starej rodinnej knihy.
Naučil ma, ako nezablúdiť v lese, a ja jeho pár tipov, ako zbaliť spolužiačku.
Všetko šlo, kým jeden večer nezazvonilo rovno tak, že sa zo stropu pri napätí vyvalili lampy.
Alžbeta otvorila, a už na prahu to rozvoniavalo medvedinou.
Stál tam jej bývalý muž, otec Štefana.
Všetko som pochopil, pokľakol, aj tak bol o hlavu vyšší.
S Potom sme z toho unavení.
Chceme pokojnú rodinu.
Našetril som, vezmem vás späť na Liptov.
Bude nám dobre.
Ty prestaneš pracovať.
S chlapcom budeme na ryby, na lovy.
No teda! zasmiala sa.
Desať rokov prešli a on pochopil.
Aj medveď tvoj sa chce vrátiť?
Nie Ten si naslepo zariadil zmluvu v Bratislave s filmárom.
Aha, tak tí ťa vypekli, založila ruky na hrudi.
To je jedno!
Hlavne, že som späť
Nestihol dokončiť, lebo do predsiene došiel Jožo v Alžbetinom tričku.
Bety, prepáč, požičal som si tvoje tričko, to moje je od farby, krásne sme s Štefanom natierali
Aj tu sa niekto niekedy dopovie svoju vetu? otočila sa Alžbeta na mužov.
To kto je? vypúlil oči bývalý, pripravený udierať.
To je zapotila sa Alžbeta, nevediac, čo ďalej.
Vtom vyletel Štefan a jedným pohybom pripol otcovi ruku, až o stenu vyrazil.
To je príves! zavrčal Štefan.
Štefan!
Synak!
To som ja, tvoj otec!
Aký príves? stonal muž.
Normálny príves, čo nám pomáha niesť všetko to, čo si tu nechal!
Veď som vám nič nenechal! povedal zmätený chlap, až mu to došlo.
My s Alžbetou sme sa pritúlili v kúte, sledovali túto rodinnú divočinu.
Dobre, dobre, koniec, vzdávam sa, zachripel otec a Štefan konečne povolil.
Šikovný si.
Celý ja.
Už môžeš ísť aj na diviaka, rozmasíroval si ruku.
Aspoň zajtra by som mohol vziať syna do lesa?
Porozprávať sa, napraviť to?
Som predsa otec.
Alžbeta nevedela, kam s očami.
Preskakovala pohľadom medzi oboma mužmi.
Rozumiem, sklopil som hlavu a schytil sa k odchodu.
Prepáč
***
Na druhý deň išli otec so synom hneď ráno, vrátil sa neskoro večer len Štefan.
Kde je otec? vyhŕkla Alžbeta.
Odišiel, mávol si šnúrky.
Ako to len tak odišiel?
Nie celkom.
S diviakom.
Dal ho do prívesu a šiel cvičiť.
Našiel si nový tím na vystúpenia.
Doviezol ma do mesta a vybral sa preč.
Bože, ja som naivná, schytila sa za čelo Alžbeta.
Musím volať Jožovi! Chytila telefón.
Netreba, práve ma odprevadil.
Ráno príde.
Sľúbil to.
Ale veď tvoj mobil bol doma!
Ako vedel, kde ťa čakať?
Povedal, že sledoval, aby vedel, že som v poriadku.
A že aj ty.
Naozaj to povedal?
Áno.
A ešte, že sa na nás ‘pripol’ a už sa asi nikdy neodpojí, lebo mu vždy tiahne k tým správnym vagónom. Štefan sa usmial a hodil batoh do kúta, akoby tým vykladal závažie z celého srdca.
Alžbeta sa naňho pozerala a v očiach sa jej zaleskli slzy toho zvláštneho druhu, aký patrí medzi materinskú starosť a tiché šťastie.
Pristúpila k Štefanovi, objala ho, a potom len tíško šepla: Vieš, možno nie je najhoršie byť príves.
Aspoň vieš, že niekam patríš.
Štefan sa zatváril mudro: A hlavne, že sú ľudia, ktorí ťa chcú pripnúť k sebe. Pozrel na matku, potom vyhľadal Joža, ktorý sa v tej chvíli zjavil medzi dverami, s dvomi hrnčekmi kakaovej a s pohľadom, ktorý už dávno nebol neistý, ale usadený a domácky.
Kakaová komisia je pripravená? žmurkol Jožo.
Alžbeta zhlboka vydýchla, podišla k nemu, vzala kalíšok a podala druhý synovi.
V tej chvíli sa v garsónke všetko spojilo, všetko sa na okamih prestalo rozpadať.
Láska síce nevyzerala, ako si ju kedysi vysnívali: nebila sa na veľkom javisku, nezahlásila svoj príchod ani fanfárami, len ticho objímala vo svojich jednoduchých, každodenných chvíľach.
A tak sme sedeli medzi modelmi železníc, s hrnčekmi ešte horúceho kakaa, kým za oknom vo večernej tme blikala zelená na železničnom semafore a niekde v diaľke sa ozýval tichý spev pouličného muzikanta.
A vtedy som pochopil každý vlak síce potrebuje lokomotívu, ale bez správneho prívesu by nikdy neprišiel celkom tam, kam patrí.
