Chvála Bohu! Dočkala som sa! babka ťažko dýchala, ale na tvári jej žiarilo úprimné šťastie. Jemne pohladila vnuka po tvári suchými rukami a nechala ich spadnúť na perinu.
Oddýchni si, babi, prosil Juraj. Zajtra bude celý deň, ešte sa narozprávame dosýta.
Nie, Jurko, babka sa smutne pousmiala. Len jedno som si u Boha vyprosila dožiť sa, kým prídeš. Viac mi netreba videla som ťa, objala. Teraz si trošku zdriemnem a potom porozprávame. Unavene privrela oči. Pani Anči, daj chlapcovi čosi pod zub predsa je z cesty.
Babka na tom nebola dobre. Dobre vedela, že jej čas sa kráti. Juraj bol jej jediný blízky človek, tak ako ona jemu. Jeho rodičia to dali najprv do fliaš, potom do zálohy, nakoniec rozobrali aj nábytok, veci a byt. Nakoniec obetovali sami seba. Babka stihla zachrániť vnuka z biedy, prestála s ním základnú školu, vymlátila mu vodičák na osobák aj nákladiak a vydala ho na vojenčinu. A dnes ho privítala späť. Nie práve tak, ako by chcela, ale na výber už nemusela mať.
Kým suseda a babkina dlhoročná kamarátka Anča krmila Jurka v kuchyni, stará pani, zatvorenými očami, si v duchu zháňala slová, ktoré by mu zostali nie len v hlave, ale aj v srdci. Ale pamäť ju už zrádzala. Pohladkala mačku svoju milovanú Murku, ktorá od nej tieto dni neodišla, lebo vycítila nešťastie. Nakoniec zavolala:
Jurko, poď sem. Keď si Juraj prisadol, potichu prehovorila: Rada by som sa hrala s tvojimi deťmi, ale asi mi to nebude dopriate. Zostávaš sám. Sám to ľahké nie je. Ak stretneš dobré dievča nepúšťaj ju, vyber si na celý život, nie na pár pekných dní. Ľahký život neexistuje nikdy nebol a nebude. Lenivosť a beznádej nech ťa obchádzajú, alkoholu sa vyhýbaj ako voš kocke! Jeden začne a všetci blízki skončia v nešťastí. Cest v živote je mnoho, Jurko, vyber si tú správnu. Babka zmĺkla, akoby jej došiel dych, alebo si spomínala na Jurajových rodičov. Potiahla sa však, a ešte povedala: Byt som prepísala na teba budeš mať kde priviesť mladú. Na pohreb som si odložila bokom, Anča ti ukáže kde. Zvyšok som ti poslala na účet, na začiatok to musí vystačiť. Murku opatruj, nenechaj ju samú, veľmi je rozumná a citlivá. Veď si ju ako mačiatko doniesol Tak, myslím, už bolo všetko. Choď spať, i ja si trochu pospím, som unavená.
Ráno sa už babka nezobudila
Juraj sa zamestnal ako montér internetových sietí, cez známych. Partia šesť mužov ťahala optiku a napájala nových klientov. Večer býval zničený, ale dobrý plat a pocit z práce to vyvažovali.
Doma ho čakala Murka malá sivá mačka, ktorú našiel pred ôsmimi rokmi ako mačiatko. Po babkinej smrti veľmi zosmutnela, nežrala, celé dni sedela v starom kresle babkinom obľúbenom a hľadela do dverí, akoby očakávala, že babka každú chvíľu príde. Ale tá nechodila.
Juraj Murku zabával a debatoval s ňou, vysadil ju na kolená, rozprával jej, aký mal deň, skúšal ju rozveseliť dobrotami. Až asi po mesiaci sa Murka znova prebudila.
V ten deň dostal prvý plat. Kamaráti vyhlásili, že musí zacvakať do partie u nás základná tradícia, neporušiť = sociálna smrť. Juraj ich pozval do krčmy, dobre ich pohostil a sám sa tiež dal do reči s pivom. Domov sa vrátil neskoro a tak trochu rozveselený. Murka ho čakala pri dverách. Niečo ho držalo, nechcel jej hľadieť do veľkých, zelených, všetko poznajúcich očí. Uhýbal pohľadom, Murka si ho však našla. Pochopila jeho stav, smutne mňaukla, akoby stratene, a zaliezla pod gauč.
Murka, ospravedlňoval sa Juraj, nemohol som ich odmietnuť. Veď ma oni dotiahli do roboty, a sú to predsa kamaráti Mal však pocit, že sa vyznáva nie Murke, ale babke.
Na druhý deň už Murka vítala Juraja v pohode, a keď zistila, že je s ním všetko v poriadku, spokojne mu obmotala nohu a začala hlasno priasť. S chuťou zjedla čo dostala, večer chodila za ním z izby do izby a spať si ľahla k nemu, zverenkyňa najdrahšia.
Ty všetko rozumieš, šepkal Juraj a hladkal ju. Ale nemaj strach, už som dospelý, viem, čo robím. Dospelí túto schopnosť strácajú len keď pijú. Toho sa bojím rodinné vlohy, vieš A asi budem musieť aj robotu zmeniť kde sa pozerám, tam je vo fľaši nejaký sviatok, či už deň pohárov alebo len piatok Odmietam ako môžem, ale už na mňa krivo hľadia. Nuž, treba hľadať niečo iné. Vždy som sníval o šoférovaní, ale s vodičákom na kamión ma len tak nevezmú, treba záprahové skúšky, kto by mi zveril auto?
V ďalší piatok sedeli s partiou v krčme. Oslavovali koniec týždňa. Juraj pil minerálku a obzeral sa po stoloch, kde jeho kolegovia neprimerane hulákali.
Obsluhovala ich mladá, pekná slečna. Vybuchaní chlapci ju vytrvalo pozývali za stôl, šéf partie ju chcel ťahať za ruku. Dievčina sa bála a chcela sa uvoľniť, ale márne. On bol veľký a pod parou už nevedel, čo robí.
Pusti ju, postavil sa Juraj. Pri stole nastalo ticho ozvať sa na šéfa partie sa rovnalo samovražde. Ten od prekvapenia povolil stisk, čašníčka sa dokázala vyslobodiť, ale neodišla ďaleko, s obavou sledovala Juraja.
Konflikt uhasil majiteľ podniku statný chlap ako hora v bielom kuchárskom s vypasovanými rukávmi. Hneď mali chlapci chuť zmiznúť, pritom na Juraja hádzali pohľady ako kyslé uhorky.
Počkaj, mladý, zastavil Juraja hostinský. Nech sa tí vonku vychladia, možno sa im rozvidní. Usmieval sa na Juraja dobromyseľne: Počuj, čo sa ty s nimi ťaháš? Nepiješ, ja ťa už dávno sledujem, načo máš takú spoločnosť?
Je to partia do roboty mykol plecami Juraj. Pracujeme, oddychujeme spolu.
Toho sa zbav! zafunel kuchár, čo sa predstavil ako Mišo. Aký to oddych? S takou bandou Jarka, dcéra, sprav nám čaj, prosím, ako vieš. Ja si tiež oddýchnem, kým bude pokoj.
Dcéra? zarazil sa Juraj a sledoval Jarku očami až za pult.
Áno, po škole mi chodí pomáhať, prikývol Mišo. Sadli si spolu za stôl, z dobrého porcelánového čajníka srkali voňavý čaj. Vieš, chlape, budeš si musieť nájsť inú robotu, už ťa tam nenechajú na pokoji po dnes. Alebo ešte horšie zatiahnu ťa do fliaš. Máš vodičák?
Mám už dávno, aj na vojenčine som jazdil, sníval som o kamióne, ale kto by ma zobral?
Hneď ťa nevezmú, uznal Mišo, ale poznám chlapov, čo jazdia kamióny Slovensko-Európa, môžem ťa dohodnúť. Dovtedy pojazdíš moju dodávku, pár liniek je aj do iných miest, ponaháňaš sa a časom, keď urobíš papier, maybe aj na veľké auto.
Dobre! usmial sa Juraj. Bolo mu Mišo čoraz sympatičnejší veľký, pokojný, srdečný človek. Navyše otcom Jarky a to stačilo na obdiv. Keď si Mišo všimol, že Juraj sleduje Jarku viac ako čajník, usmial sa:
Dozadu, Jarka, domov! Juraj ťa odprevadí. A pobavene pozoroval, ako sa ich mladé tváre rozžiarili.
***
O päť rokov neskôr viedol Juraj kamión zimnými cestami.
Do mesta, kde ho čakala žena Jarka, dcérka Marienka a rodinná miláčica už postaršia Murka, zostávalo asi tridsať kilometrov. Pri ceste zbadal zamrznutú postavu muža v tenkej vetrovke.
Tu zamrzne ako socha Ľudovíta Štúra, pomyslel si Juraj a zastavil.
Šéfik? spoznal muža, len čo si sadol.
Ten naňho pozrel skleným pohľadom: No, Juraj, to som ja Partia už nie, všetko je inak. Niektorí už ani nie sú medzi nami jeden zaspal v zime, druhý sa utopil, ďalší Samé šťastie s fľašou, zvyšní robia čo sa dá. Z vrecka vytiahol nevábnu fľašu, upil, zatriasol hlavou. Ale čo, veď nejako bude!
Juraj ho vysadil v strede mesta, smutne za ním pozeral a v duchu si pripomenul jeho dávne hrdinské rieči
Keď už bol pri svojom dome, pozrel na okná bytu. V kuchyni sa svietilo Jarka nespí, čaká. Možno prišla na čaj Anča, poklábosiť s Marienkou. Ale asi nie Marienka už isto sladko spí v postieľke, nad ktorou visí babkina fotka. Rada sa jej spovedá zo všetkých škôlkarských problémov. A čo na tom, že babka neodpovedá veď má milý, chápavý pohľad a úsmev ako z letného dňa. A pozri, Murka sedí na parapete a sleduje tmu. Keď Juraja zbadala, vystrela sa, strčila chvost do výšky a bežala ho privítať ku dverám.
Už nie som sám, babka, zašepkal Juraj, usmievajúc sa do okien bytu. Sme všetci doma, pohromade, a ty si stále s nami. Toto je moja cesta.
