Anna už niekoľko dní ležala v posteli, bez energie čo i len vstať. Nič ju vlastne nebolelo, len sa jej krútila hlava, cítila sa slabá a vôbec nemala chuť sa z postele vyťahovať.
Načo? uvažovala Anna, všetko som v živote vybavila: deti vychovala, rodičov pochovala. A teraz som tu ako piata kolieska na voze. Roky preleteli ani nevie ako.
Ani chrobák by ju neprinútil niečo robiť. Anna sa rozhliadla po izbe: z plafóna už viseli nitky pavučín, okno vedľa, a za ním jej záhradka, no teraz samý pŕhľavý burinisko. Začalo svitať, Anna privrela oči a znova zaspala.
Zdriemla si a v sne uvidela mamu. Až sa začudovala mama sa jej zjavila naposledy hneď po pohrebe, pred tromi rokmi. Mama sa usmievala tak láskavo, natiahla k Anne ruky, akoby ju chcela objať, pohladiť po vlasoch, ako to robievala, lenže akási neviditeľná stena ich oddelila.
Moja drahá dcérka, ozvala sa mama , zajtra máš svoj posledný deň…
Annu od toho sna až odhodilo. Skočila z postele tak, že sa roztriasla.
Čože? Posledný? Tak skoro? Prečo?! jačala do prázdna.
Predstavila si vlastnú rozlúčku: leží tu mŕtva, prídu deti, príbuzní, známi… V dome bordel, v záhrade to vyzerá katastrálne, variť nie je čo. Anna sa rozbehla po dome, nevedela, čo chytiť ako prvé.
V kuchyni rýchlo zamiesila cesto: Do večera podkysne pečiem kysnuté koláče. Ak teda vôbec toho večera dožijem, mumlala si.
Nabrala vodu do lavóra, schmatla handru a vyutierala prach aj v tom najposlednejšom kúte. Pozbierala, čo bolo postesané, vrhla sa na podlahu.
No aspoň je v dome poriadok! vydýchla si s nezvyčajnou pýchou Anna.
Veď aj záhrada treba… Už bez hladu, bez únavy trhala pŕhľavu, kopala, nosila, len jedna vec jej znela v hlave: Posledný deň! Posledný deň!
Až keď dočistila posledný záhonček, pocítila, že jej nohy hučia ako starý traktor.
Nuž, oddýchnem si. Ale nie, ešte nie, oddýchnem neskôr.
Spomenula si na cesto, utekala späť do domu a čoskoro už na stole voňali ešte teplé koláče.
Zajtra príde deti, vypijú čaj s koláčmi, matku si zaspomínajú, hovorila si cez slzy Anna. Ale skúsiť predsa musím. Ó, sú ako obláčiky!
Sedela pri okne a dumala:
No veru, žiť na tomto svete nie je až také zlé!
No čo, treba sa začať chystať na cestu poslednú.
Anna začala prehrabávať šatník, čo by si obliekla. Nakoniec vybrala nové šaty, čo ešte nestihla nikde ukázať.
Pri zrkadle si upravila vlasy, hodila mierny make-up a poobliekala sa do tých zbrusu nových. Kukla do zrkadla a až sa sama prekvapila:
No počkať, toto nie je na pohreb, ale rovno na svadbu!
Ale osud nepresvedčíš… Anna si ľahla, že poslednýkrát usne. Lenže ani poriadne nezavrela oči a už pred domom trúbila nejaká škodovka. Na návštevu k susedom, hádam, uvažovala Anna.
O chvíľu buchot zvonku silnel, na dvere niekto klopal znova a znova.
No že by deti? Pozrela von z okna. Nie, auto nepoznala.
Takú káru som ešte nevidela! buchlo Anne hlavou. Niekto zablúdil, či čo? Išla otvoriť. Zahákla dvere a na prahu stál pán celkom obstojný a dobre udržiavaný.
Pozrime, ten sa nabalil na návštevu lepšie než pečený baran, preletelo jej hlavou.
Vy ste Anna? spýtal sa.
Áno…
Ja prichádzam za vami. Prepáčte, trochu som sa zdržal po ceste…
Vy niečo potrebujete? nechápala Anna.
Áno, no, viete… nevedel, ako začať.
Asi ste si zmýlili číslo.
Nie, nie, za vami som. Odpustite, že vtrhnem tak neohlásene.
No, je dosť neskoro, ale nech sa páči, hovorím.
Hej, uznávam, neodhadol som čas, ešte som aj poblúdil.
Keď videl Annin pohľad, pokračoval:
Som Štefan. A chcel by som vás osobne spoznať.
Super, mala som dneska celkom iný program, pomyslela si Anna.
Odkiaľ viete, kde bývam? vyzvedala.
Poslal som vám žiadosť do Skypu, ale tam nechodievate, hľadal som vás ako detektív, nuž a rozhodol som sa prísť.
No, čo s tebou? premýšľala Anna.
Štefan, prepáčte, ale už dávno nikoho nehľadám a nič meniť nechcem. Radšej sa vráťte domov.
Asi máte pravdu, mal som aspoň zavolať. Dovidenia…
Rýchlo zamieril k autu, ale ešte sa vrátil, vytiahol bonboniéru zrejme najdrahšiu v Kauflande.
Prepáčte.
A zamieril späť ku svojej škodovke.
Annina hrdosť povolila, bolo jej ho ľúto preca len, toľko cestoval. Možno je hladný.
Štefan, počkajte! Aspoň vám dám čaj.
Štefan zažiaril, vybehol hore schodmi.
S radosťou, Anka.
Vošli dnu.
Ruky si umyte, uterák vzadu.
Anna rozlievala čaj, kládla na stôl ešte teplé koláče.
Hladný ste, že? pýta sa.
Ak môžem…
Samozrejme, smelo do toho.
Aj Anna pocítila hlad, len čo položila tanier. Všetko mala čerstvé, porcie kráľovské.
Dobrú chuť, popriali si naraz a rozosmiali sa.
Anna po rokoch jedla s chuťou, s týmto cudzím chlapom jej bolo zrazu fajn a pokojne. Štefan bol výborný rozprávač; po hodinke mala pocit, že ho pozná celý život.
Keby ste čokoľvek potrebovali, Anna, rád pomôžem.
Anna si premerala jeho oblek… a usmiala sa.
Pomôcť? Tak určite sa zíde. Šopa je nakrivo, plot padá…
Štefan sa zamyslel:
Anička, ja sa o to postarám.
A začal sa zbierať.
Ďakujem vám… čo ti, všetko bolo fantastické. Na nocľah sa netlačím, viem, že je to divné. Dovidenia, Anna.
Dovidenia, Štefan, šťastnú cestu!
Anna utrela stôl, posedela a šla spať, teda… umierať.
Zaspala rýchlo, únava z celého dňa bola silná.
Dcéra, prečo si mi včera utiekla zo sna? mama hneď čakala dnes bol posledný deň tvojho osamelého života. Vieme, že ťa trápi samota, preto sme ti poslali anjela na pomoc. Nepošli ho preč, ochráni ťa, a ty, zlato, ochraňuj jeho.
Koho že mám chrániť, mami? Váš anjel ušiel, práce je tu dosť.
Mama ju prežehnala a stratila sa vo svetle.
Na druhý deň, ešte slnko ani nevysyšlo, Annu prebudil randál motorov. Pozerá cez okno pristaví Avia, naložená stavebninami až po kabínu. Za ňou ešte ďalšia. Chlapi vykladajú dosky.
Čo zas toto? Veď ja som nič také neobjednávala!
Chcela vybehnúť, zakričať, len čo zazrela Štefana, ktorý priamo ukazoval, kam čo navláčiť.
Makali až do vyčerpania. Netrvalo dlho a ďalší deň doviezli vlnitý plech, kopu vecí…
Ale to je materiál na nový plot! zistila Anna. Taký mala jej suseda, tiež ho len obdivovala.
Chlapi sa pustili do práce, Štefan síce dirigoval, ale určite len preto, že medzi tým behal aj s kladivom.
Anna vykročila medzi nich:
Štefan, ale načo toto všetko?
Nič sa nebojte, Anička, všetko bude dobre, len sa choďte zohriať, dnešok je chladný.
Anna bola ako vyoraná myš dvakrát vydatá, nikdy jej žiadny chlap nič neurobil (snáď len nervy), vždy si musela poradiť sama. Netušila, ako reagovať.
Práca im len tak šla. Za pár dní stáli nový plot, široká šopa, v dome nová podlaha aj pec po vymaľovaní. Ale Anna stále neverila, podozrievala Štefana zo všeličoho.
Čo asi chce? Peniaze? Nuž, veď mu zaplatím, koľko mám… zvyšok, keď bude.
Keď sa Štefan vrátil, spotený, ale spokojný, Anna mu s istou hanblivosťou podávala bankovky:
Štefan, ďakujem, neviem, prečo mi pomáhate…
Ale no, Anna, dajte pokoj…
Napriek tomu mu vkĺzla do ruky pár eurobankoviek.
Berte, toľko zatiaľ mám, zvyšok dám neskôr.
Štefan len pokrútil hlavou, vyšiel z domu… a o chvíľu sa za domom stratila aj škoda.
Štefan už neprichádzal ďalší deň, ďalší týždeň… Ani dovolenka by nestačila na to čakanie.
Anna už bola hotová. Nevedela myslieť na nič iné, zaláskovala sa do Štefana, hoci mala na to už, povedzme, občiansky preukaz s viacerými krížikmi.
Čo som mu to len povedala? Akoby som ho poznala od škôlky… dumala.
Chodila po dedine, ani nevedela, kam a prečo. Zachytila ju suseda, ktorá o všetkom vie viac než Google.
Anka, nevyháňaj ho! Vidíš, čo pre teba urobil? Ten je, poviem ti, dobrý!
Veď on už šiel, zamumlala Anna.
Ty neklam, dievča, na našej odbočke parkuje s autom každé ráno!
Kde, kde?!
No tam na konci dediny!
Anna to už nepočula, vystrelila ako raketa. Lenže Štefana nikde, asi sa v noci schovával.
Suseda sa na mne len zasmiala, usúdila Anna a šuchtala sa domov.
V noci nevedela zaspať. Hodila na seba deku a vyšla na gánok. Celkom už bola kosa, Anna sa zababušila až po uši a sadla si na schody.
Pane Bože, prečo mám takú smolu a ešte k tomu hlavu deravú! rozlúčila sa so svojou dôstojnosťou a rozplakala sa.
Len čo sa rozplakala, už ju niekto vzal do náručia, pobozkal na pery i líca, celé od sĺz.
Anička, už neplač! prosil Štefan.
Kde si bol tak dlho? Prečo si odišiel?
Ale veď som neodišiel… Nemohol som, lebo ťa milujem.
Aj ja teba, ešte viac ako bryndzové halušky.
Anna sa k svojmu anjelovi pritúlila, vďačná osudu i nebohej mame.
Ďakujem, mami… zašepkala Anna a teraz už plakala len od šťastia.
