Stratená batožina
Kufor vážil inak, než by mal.
Ivana to cíti už pri páse s batožinou. Zvyčajných dvanásť kíl sa premenilo na niečo ťažšie, zhustenejšie, s iným ťažiskom. Sivý plastový plášť, štyri kolieska, škrabanec na ľavom rohu, to všetko je na svojom mieste. Zdvihne rúčku a zamieri k východu.
Letisko v Poprade vonia kávou a mokrou dlažbou. Za sklom mrholí marcový dážď, rozhodne nie dovolenkový. Ivana si pomyslí, že konferencia o mestskej zeleni je síce dobrý dôvod ísť z Bratislavy do Tatier, ale nie až taký, aby sa jej úprimne tešila.
Má tridsaťjeden. Mladý vedecký pracovník v Ústave urbanistiky, prenajatý garsónka dvadsaťosem metrov štvorcových, knihy poukladané popri stene. Mama vo Zvolene jej volá každú nedeľu a zakaždým sa spýta: “Tak čo? Niekto nový?” A Ivana zakaždým odpovie: “Mama, ja mám prácu.” Akoby to vysvetľovalo všetko.
Cesta taxíkom do hotela trvá dvadsať minút. Vodič sa pýta, či je na výlete. “Služobne,” odpovie Ivana. Prikývne, akoby čakal práve takú odpoveď.
Izba je malá, no čistá, s výhľadom na šedý pás Nízkých Tatier. Na parapete stojí plastový muškát nikdy nebol skutočným muškátom. Ivana položí kufor na posteľ, cvakne zámky a otvorí veko.
Zamrzne.
Vo vnútri sú mužské veci.
Hrubý zelený sveter, ktorý vonia bylinkami, nie kolínskou. Veľkosť ďaleko nie jej; plecia širšie minimálne o polovicu. Rifle. Tenisky v igelitke, číslovanie štyridsaťtri. Nabíjačka na mobil, akú Ivana nikdy nemala. Sáčok so semienkami nápis v cudzom jazyku, niečo botanické. A zápisník. Hrubý, v koženej obálke, preťažený gumičkou.
Toto nie je môj kufor. Ivana si sadne na kraj postele a díva sa na cudzie veci. Sivý obal, štyri kolieska, škrabanec na rovnakom rohu. No kufor patrí niekomu inému. Niekto vzal jej veci knihy, šaty na prezentáciu, notebook s prezentáciou, fotografiu od mamy v rámiku. Ona zase vzala cudzie.
Prvých päť minút len sedí a netuší, čo robiť. Potom volá na letisko. Automat odporúča počkať na linke. Čaká jedenásť minút, potom sa dočká spojenia. Slečna na druhom konci pozorne zapíše údaje o lete, číslo batožiny, a poprosí ju, aby čakala. Ozvú sa. Určite.
Ivana položí mobil a ešte raz pozrie na otvorený kufor. Na vrchu leží zápisník, akoby ho niekto položil posledný. Kožený obal zodratý na rohoch, gumička natiahnutá.
Vie, že by nemala. Cudzie veci, cudzí život, cudzie zápisky. Je to ako načúvať rozhovoru cez stenu, alebo nazerať do cudzích okien večer. Neslušné. Ivana vstane, prejde sa po izbe, naleje si vodu z karafy. Vypije. Znova pozrie na zápisník.
Ľavé plece, zvyknuté visieť o dva centimetre nižšie od nosenej tašky s notebookom, sa samo natiahne dopredu. Končeky prstov, obrusené od touchpadu, sa dotknú koženého povrchu. Ktoža je mäkká, hrejivá.
Otvorí zápisník.
***
Písmo je nezvyklé. Písmená sa nakláňajú doľava, oblé, s dlhými chvostami pri “y” a “p”. Nie je to unáhlené písmo je premyslené. Človek, ktorý takto píše, asi aj rozpráva pomaly.
Prvý zápis je bez dátumu.
“Liptovský Mikuláš. Ráno som vyšiel pešo na Háj-Nicovô. Mestečko dolu ako jeden veľký sad, ktorý niekto zabudol ostrihať. Stromy vyrastajú medzi domami, kríky sa tlačia na balkóny. Nakreslil som lipu pri vstupe na starý cintorín. Kmeň ako mapa neznámej krajiny: svetlé fľaky, tmavé ostrovy. Sedel som tri hodiny, kým som nezamrzol.”
Ivana otočí stranu.
“Košice. Kreslil som pagaštan v botanickej. Samozrejme, nie je to ten pravý pagaštan bonsaj. Ale korene má také, akoby chceli utiecť z črepníka. Seriózny strom v neserióznej veľkosti. Asi som mu podobný.”
Usmeje sa. Prvýkrát za celý deň.
Potom otočí ďalšiu stranu. A ďalšiu. A ešte jednu.
Zápis za zápisom: Banská Bystrica, Brno, Kraków, Zvolen. Každý o mieste a rastlinách. Človek cestuje, kreslí stromy, uvažuje nahlas na papier. Nikde ani zmienka o hoteloch, reštauráciách, pamiatkach. Len zeleň. Kríky, kmene, koruny, korene. Medzi riadkami náčrty rýchle, presné, živé. Vetvička s tromi lístkami. Koreň, čo objíma kameň.
“Banská Bystrica. Na tržnici som našiel jabloň uprostred stolov. Predavači zavesili na vetvy igelitky a cenovky. A strom tam stojí. Dvesto rokov, určite. Prežil všetkých predavačov, všetky tržnice. Nakreslil som ho, ako najlepšie viem. Ruky mi triasli od horúčavy.”
“Brno. Wistérie na Špilberku visia tak nízko, že sa dotýkajú hláv. Moraváci ich obchádzajú. Turisti fotia. Ja som tam stál a myslel na to, že toto je strom, ktorému hranice nič nehovoria. Rastie tam, kde chce. Ja by som chcel tiež tak.”
Ivana sa pristihla, že číta už štyridsať minút. Vonku sa stmievalo, dážď bubnoval do parapetu tvrdohlavo a vytrvalo.
Otočí ďalej.
“Zvolen. Zabudnutý park na kraji mesta. Lipy s kmeňom, čo ho dvaja neobsiahnu, korene roztrhali asfalt. Kedysi sem chodili ľudia. Teraz tu stoja už len stromy. A ja. Kreslil som jednu lipu. Stála rovno, ako strážca žiadny list sa nepohol. Pomyslel som si: takto vyzerá vernosť. Čakáš, kým sa niekto vráti.”
Všimla si, že v každom zápise autor rozpráva so stromami ako iní s priateľmi. Bez zábran. Stromy sú jeho spoločníci. A Ivanu začína zaujímať, prečo.
A potom zápis, pri ktorom Ivana položí zápisník a dlho pozerá do steny.
“Kraków. Dva roky po rozvode. S Veronikou sme chodili štrnásť rokov od fakulty po posledný deň. Povedala: Ty miluješ stromy viac ako ľudí. Možno mala pravdu. Možno som len nevedel milovať ľudí tak, aby to cítili. Už neverím, že nájdem. Nie strom, ale človeka. Kto pochopí, prečo kreslím korene.”
Ivana zápisník zatvorí. Položí ho na nočný stolík. Vstane a sadne si k oknu.
Dážď neutíchol. Hory v diaľke boli tmavé a rovné, bez svetla. Zospodu buchli dvere a niekto sa smial mladé hlas, neznámy, veselý.
Tridsaťjeden. Garsónka. Knihy pri stene. “Tak čo? Niekto nový?” Posledný vzťah skončil pred rokom a pol a Ivana si ani nevšimla, kedy prestala hľadať. Prosto jedného dňa prišla z práce, sadla si v kuchyni a zistila, že jej je dobre byť sama. Alebo nie dobre, ale zvykla si. A zvyk často nahradí šťastie, ak nad tým človek nepremýšľa.
Vrátila sa ku kufru a začala opatrne skladať veci naspäť. Vtedy si spomenula.
List.
Ten, ktorý začala písať v lietadle z nudy. Let meškali dve hodiny, vytiahla papier a pero len tak, aby niečo robila. Nie denník, nie poznámka. Hlúposť, ktorú dospelý nemá písať. Drahý neznámy, túžim stretnúť Nedokončila ho. Strčila list do vrecka kufra pred pristátím a zabudla.
A ten papier je teraz v jej kufri. V kufri, ktorý vzal niekto iný. Muž, ktorého cestovateľský denník je na nočnom stolíku.
Ivana si sadla. Tvár jej horela.
***
Ráno opäť volá na letisko.
Oddelenie stratených batožín, hovorte s Danicou, ozve sa unavený hlas, vzadu chrumká niečo, čo pripomína suchár.
Včera som nahlasovala žiadosť. Let Bratislava Poprad, štítok číslo…
Sekundičku Tak, vaša žiadosť je v riešení, spojíme sa s vami.
Kedy približne?
Podľa poradia. Zvyčajne tri až desať pracovných dní.
Desať?
Pracovných. Ale možno aj skôr. Držte si telefón.
Ivana položí mobil a upiera pohľad na cudzí kufor. Potrebuje oblečenie. Konferencia začína pozajtra. Jediné normálne šaty, notebook s prezentáciou, topánky všetko má niekto neznámy, na neznámom mieste.
Vychádza do mesta. Obchodné centrum je pätnásť minút pešo. Kupuje nohavice, blúzku, spodné prádlo, nabíjačku. Pri pokladni sa predavačka spýta:
Stratili ste kufor?
Pomýlila som si ho.
U nás v Tatrách často. Všetky kufre sú rovnaké. Sivé.
Ivana prikývne. Takže nie je sama. To ju zvláštne uteší.
Zájde do lekárne pre zubnú kefku a pastu, potom si odskočí do kaviarne na rohu cappuccino vypije nastojato pri pulte, lebo všetky stoly sú obsadené pármi. Po ceste späť volá mame.
Doletela si? Aké je tam počasie?
Prší.
Máš dáždnik?
Mama, stratila som kufor.
Preboha. Ukradli?
V letisku si ho niekto pomýlil. Vzal môj, nechal svoj.
Mama na chvíľu mlčí. Potom hovorí:
Tak niekto má tvoje veci. Som zvedavá, čo si myslí o tvojich knihách.
Mama.
No čo? Vážne. Veď vždy nosíš pol knižnice.
Ivana nerozpráva o denníku so stromami. Ani o písme naklonenom doľava. Ani o zápise z Krakowa. Len povie: Všetko bude v poriadku, mama. A zloží.
Potom sa vráti do izby a opäť otvorí kufor.
Nie kvôli zápisníku. Hľadá niečo meno, kontakt, čokoľvek. Prehľadá vnútorné vrecká. V bočnom, na zips, nájde vizitku.
Tomáš Ružička. Krajinný dizajn. Projektovanie, revitalizácia, poradenstvo.
A telefónne číslo.
Ivana napíše na WhatsAppe:
“Dobrý deň. Myslím, že sme si na letisku v Poprade vymenili kufre. Mám váš. Sivý, so škrabancom. Vo vnútri zápisník a vizitka. Našla som na vás kontakt.”
Odpoveď príde po deviatich minútach.
“Dobrý deň. Dnes som otvoril váš kufor Je jasné, že nie je môj. Knihy, zápisník, šaty. Je mi to nepríjemné. Som tiež v Poprade. Môžeme sa stretnúť a vymeniť si ich?”
Ivana si číta správu znova. Knihy. Zápisník. Šaty. Vie, čo má v kufri.
“Áno, určite. Kde vám vyhovuje?”
“Kaviareň Horal, pri námestí. Zajtra o desiatej? Prídem s vašim kufrom.”
“Dobre. Budem tam.”
Položí mobil. Potom ho zodvihne a znova číta: “Knihy, zápisník, šaty.” Otvoril jej kufor. Videla jej veci. Možno čítal zápisník s nápadmi na články, možno držal fotografiu mamy v rámiku, bez ktorej nikdy necestuje.
Možno držal aj list.
Ivana zatvorí oči. Predstaví si, ako sedí vo svojej izbe alebo na hotelovej terase, alebo v kaviarni, a drží v rukách ten hárok riadkovaný papier s jej horkastým písmom. Číta slová, ktoré nemali ísť nikomu.
Otvorí oči. Vezme zápisník zo stolíka a ešte raz si prečíta zápis o Krakowe.
“Už neverím, že nájdem.”
A ona napísala “drahý neznámy, túžim stretnúť…” A ten papier je v rukách človeka, ktorý kreslí stromy a hľadá niekoho, kto pochopí.
Zhoda. Smiešna, nemožná zhoda dvakrát rovnakých sivých kufrov.
Alebo nie.
Ivana si sadne za stôl a otvorí zápisník na poslednom zápise. Za Krakovom je ešte pár strán.
“Žilina. Jar. Balkón je tak zarastený, že susedia sa sťažujú. Sto štrnásť rastlín rátal som. Veronika by povedala: Si blázon. Ale Veronika tu nie je. A sťažovať sa vlastne nemá kto. Hádam iba fikus. Fikus mlčí. Dokonalý poslucháč.”
A potom, posledný zápis:
“Letím do Popradu. Botanická záhrada. Chcem vidieť popolavú lipu hovorí sa, že má cez sto rokov. Dovolenka. Prvá za dva roky, čo ideme nie kvôli práci, ale len tak. Je čudné ísť len tak. Akoby na to bolo treba ospravedlnenie.”
Ivana zápisník zavrie. Odloží do kufra. Zatiahne zips.
On letel do Tatier za stromom. Ona za konferenciou o mestskej zeleni. On kreslil rastliny cudzích miest; ona písala články o vrátení zelene mestečkám. A niekde medzi tým si dva kufre zamenili obsah.
Ivana líha do postele, ale dlho nezaspí. Premýšľa, aké zvláštne vie byť všetko. Roky žiješ, pracuješ, chodíš na konferencie, balíš veci, zamykáš kufor a potom maličkosť, drobná náhoda, otvorí život cudzieho človeka viac, než by dokázal celý rok známosti.
***
Kaviareň Horal stojí na námestí medzi črpákmi a lampášom. Sklenené steny, drevené stolíky, vôňa čerstvého chleba a škorice. Čašníčka v zástere rozkladá šálky.
Ivana príde dvadsať minút v predstihu. Nie preto, že sa teší skrátka nevie sedieť v izbe. Sadne si ku oknu, postaví kufor vedľa seba a objedná si čaj. Ruky sa jej ľahko trasú, keď berie menu. Hlúposť. Ide predsa len o vrátenie vecí. O nič viac.
Ale vnútri tuší, že to nie je “nič viac”. Je tam celý zápisník prečítaného života, ktorý je odrazu akosi bližšie, než mnohí známi.
Spozná ho hneď.
Muž príde na minútu presne, so sivým kufrom na kolieskach. Vysoký, v tmavozelenej bunde, rovnakej farby ako sveter v kufri. Na nose a lícach má pruh opálenia pod slnečnými okuliarmi nosí ich často. Rozhliadne sa po miestnosti, zazrie jej kufor, pristúpi.
Ivana? Hlas tichý, medzi slovami je pauza, akoby si ich najprv vybral v hlave.
Áno. Tomáš?
Prikývne a sadne si oproti. Položí jej kufor k svojmu. Dva sivé kufre, bok po boku.
Zvláštne, povie. Kontroloval som štítok.
Aj ja.
Asi sa pomýlili štítky. Alebo sme obaja nepozorní.
Alebo sa kufre dohodli.
Usmeje sa. Nie presahujúco, len jedným kútikom. Ivana si pomyslí, že sa usmieva tak, ako píše zdržanlivo, ale hrejivo.
Mal by som sa ospravedlniť, prehovorí Tomáš.
Za čo?
Otvoril som váš kufor. Myslel som, že je môj. A potom som našiel knihy, pochopil som.
Aj ja som otvorila váš. Taktiež som pochopila až neskôr.
Ticho. Krúti lyžičku v prstoch. Ruky veľké, so zemou za nechtami nie nečistota, ale zvyk.
Prečítal som si váš zápisník poznámky k článkom. O mestských sídliskách, o zeleni. Zaujali ma. Nemal som, ale…
Ja som prečítala váš denník, prizná Ivana.
Pozrie na ňu.
Všetko?
Všetko.
Ticho. Vonku vlny valia cez asfaltový chodník k fontáne, odchádzajú späť. Akýsi chlapec hádže vrabcom kúsky vianočky.
Potom viete o Liptovskom Mikuláši, povie Tomáš.
Aj o Košiciach. Aj o pagaštane-bonsaji.
Aj o Zvolene.
Aj o lipe, ktorá je ako vernosť.
Skloní oči.
Aj o Krakowe.
Ivana prikývne. Nešpecifikuje. Pochopil.
Viete o mne veci, ktoré bežne nehovorím, povie Tomáš.
A vy o mne?
Chvíľu mlčí. Potom z vrecka bundy vyberie zložený hárok. Ivana ho okamžite spozná. Riadený, zalomený roh. Ten.
Našiel som to vo vrecku kufra, povie Tomáš. Prečítal som. Nemal som. Ale prečítal.
Ivana pozrie na list. Líca jej opäť horia, ako včera večer.
Je to hlúposť, prizná. Písala som z nudy v lietadle.
“Drahý neznámy, začal Tomáš, ani sa nepozrie na papier, akoby ho poznal naspamäť. Túžim stretnúť človeka, s ktorým sa dá mlčať. Nie preto, že niet čo povedať, ale že rozumiete si aj bez slov. Som unavená vysvetľovať, kto som. Unavená hľadať slová. Chcem, aby niekto pozrel na moju knižnicu a pochopil všetko. Chcem, aby niekto”
Stačí, zašepkala Ivana.
Tam je bodka, pokračoval Tomáš. “Chcem, aby niekto” a ďalej nič. Nedopísali ste to.
Nevedela som, čo vlastne napísať.
Ja viem, povie Tomáš. Lebo by som napísal to isté. Ibaže so stromami namiesto kníh.
Ivana sa naňho pozrie. Na opálený pruh cez nos, na ruky so zeminou, na oči pokojné, bez zbytočných pohybov.
Viete o mojej mame zo Zvolena, povie Ivana.
Fotografia v rámiku. Pekná žena. Ste po nej.
Viete, kde pracujem.
Poznámky o sídliskovej zeleni. Krajinný dizajn je moja práca. Najskôr ma to zaujalo odborne, potom inak.
Viete, že som sama.
Viem, že idete na konferenciu s jednými šatami. Že máte päť kníh na štyri dni. Že fotografia mamy je v kufri, nie v mobile, lebo ju chcete skutočne, nie ako obrázok na displeji. Že píšete rukou, hoci pracujete na počítači. A že ste napísali list neznámemu, ktorý neexistuje.
Ivana mlčí.
A ja, pokračuje Tomáš, kreslím stromy do zápisníka, som dva roky rozvedený a na balkóne mám stoštrnásť rastlín, lebo neviem rozprávať s ľuďmi tak, aby zostali. Vy to už viete.
Viem.
Tak obaja poznáme cudzie životy cez veci. A teraz sa stretávame, akoby sme preskočili prvé rande a išli rovno na tretie.
Ivana sa zasmeje. Krátko, prekvapene a ľahko. Tomáš sa usmeje širšie než na začiatku.
Poznám vás viac, ako som chcel, povie Tomáš. Vy mňa tiež. Je to nefér. Alebo naopak je to najúprimnejšie zoznámenie v mojom živote.
Lebo sme si nevyberali, čo ukázať?
Presne. Kufor je otlačok života. Nepripravuješ sa na dojem. Balíš len, čo potrebuješ. A to vypovie, kto naozaj si.
Ivana pozrie na dva kufre vedľa seba. Sivé, rovnaké, so škrabancom na rohu.
Nechcete sa prejsť? spýta sa Tomáš. Hneď za rohom je botanická záhrada. Cestoval som sem za popolavú lipu.
Viem, povie Ivana. Posledný zápis v denníku.
Prikývne. Dopije kávu. Postaví sa.
Necháme kufre tu? ukáže na stoličky.
Môžu zostať spolu. Majú si čo povedať.
Vyjdú von. Dážď skončil ráno, a námestie sa leskne ako vydrhnuté. Javorové aleje stoja rovno, žiadny lístok sa nehýbe, a Ivana myslí na tú zvolenskú lipu zo zápisku. Na vernosť. Na čakanie.
Povedzte mi niečo, čo nie je v denníku, poprosí Ivana.
Bojím sa holubov, povie Tomáš vážne.
Holubov?
Ako malý mi jeden vletel do kuchyne a sadol mi na hlavu. Odvtedy sa im vyhýbam.
Ivana sa uchechtne. Tomáš sa na ňu pozrie a tiež sa usmeje.
A vy? spýta sa. Čo nie je v kufri.
Rozprávam sa s knihami. Nahlas. Keď autor píše blbosti, hádam sa s ním.
A kto vyhráva?
Väčšinou autor. Ale nevzdávam to.
Kráčajú vedľa seba a Ivana premýšľa, aký zvláštny je pocit ísť vedľa človeka, ktorého pozná podľa písma, zápiskov, kresieb stromov, ale ktorého vidí prvýkrát. Je to ako prečítať knihu a stretnúť autora.
Napísali ste, že neveríte, že niekoho nájdete, povie. V zápise z Krakowa.
Pamätám si.
Našli ste môj kufor.
A vy môj.
Jdú mlčky. Nie však ťažkým tichom, ale takým, o ktorom Ivana raz písala v liste. Ticho, v ktorom je všetko jasné.
Botanická záhrada začína za rohom Ivana vidí kovový plot a vrcholce stromov, ktoré prevyšujú tri poschodia.
Popolavá lipa je tam vidíte? ukáže Tomáš. Kmeň ako stĺp. Stopäťdesiat rokov. Prežila vojny aj revolúcie.
A stále stojí.
A stále kvitne. Každý máj.
Vytiahne zápisník z vrecka nie ten z kufra, malý, vreckový. Ceruzka. Začne kresliť.
Ivana sleduje, ako jeho ruka tiahne po papieri linky isté, rýchle. Kmeň, vetvy, obrys listu. Na nose mu hrá pruh opálenia, žmúri do výšky.
Môžem sa niečo spýtať? pýta sa Ivana.
Kľudne.
Keď ste čítali môj list, čo ste si pomysleli?
Nevzdvihne zrak od kreslenia.
Že chcem vedieť, ako by mohol dopadnúť.
Písala som, že neviem, čo by ešte za tie vety patrilo.
Možno už viete?
Ivana neodpovie. Ale ani sa neodvráti. Slnko presvitá cez korunu, na tvári jej hrá svetlo krátke, pohybujúce sa, ako pehy.
V záhrade strávia tri hodiny. Kráčajú chodníkmi, zastavujú pri zvláštnych stromoch. Tomáš rozpráva nie ako sprievodca, ale ako dávny priateľ so starými známymi. Kreslí, Ivana mu rozpráva o práci o sídliskách, ktoré sa dajú zmeniť z betónových krabíc na zelené dvory, o neústupčivých úradníkoch, o jednom starom pánovi, čo sám zasadil dvadsaťtri jabloní popri paneláku a teraz sa súdi s družstvom.
Dvadsaťtri jabloní? pozdvihne obočie Tomáš.
Všetky pomenoval ženskými menami. Hovoril, že sú mu bližšie ako susedia.
Chápem ho. Uškrnie sa Tomáš. Môj fikus na balkóne sa volá Bohuš. Už päť rokov. Jediný, čo prežil môj rozvod a stahovanie.
Bohuš?
Vyzerá na to. Slušný, trochu krivo rastie, no odolný.
Ivana sa zasmeje. Pomyslí si, že za ten rok v Bratislave sa so žiadnym človekom nezasmiala tak prirodzene bez kŕča, bez pocitu, že musí byť múdrejšia, zaujímavejšia. Prosto dvaja ľudia diskutujú o stromoch s menami.
Sedia na lavičke pod popolavou lipou. Pol metra prázdnoty medzi nimi. Nik sa neposúva bližšie.
Zajtra máte konferenciu, skonštatuje Tomáš.
Áno. Prednášam o dvanástej.
O čom?
O vplyve zelene na psychickú pohodu obyvateľov. Nuda.
Pre niekoho. Pre mňa nie.
Ivana sa naňho pozrie.
Chcete prísť?
Na vedeckú konferenciu?
Na nudnú vedeckú konferenciu o stromoch.
Chodím na nudné akcie o stromoch celú kariéru. Je to moja práca.
Obaja sa zasmiali naraz. Takáto sranda býva iba v zápisníku. Skutočná, nevypointovaná.
Cestou späť rozpráva Tomáš o Žiline ako balkón prerástol džungľou, ako susedka chodí raz týždenne polievať kvety, kým nie je doma, a zostane na čaj. O tom, ako po rozvode sedel dva mesiace doma, a potom kúpil lacný lístok do Liptovského Mikuláša.
A začal ste kresliť?
Kreslil som vždy. Ale v Mikuláši som prvýkrát písal zápisky. Predtým len čiary. Tam som zrazu potreboval slová.
Ivana prikývne. Vie, aké to je keď linky nestačia: musia prísť písmená. Musí to byť vonku, aspoň na papieri.
Pred Horalom sa zastavia. Kufre stoja pri stoličkách, kde ich zanechali. Dva sivé dvojčatá. Tomáš vezme svoj, Ivana svoj. Konečne tie pravé.
***
Večer Ivana sedí v izbe, popíja vychladnutý čaj. Kufor má konečne vlastný, s knihami, zápisníkom a šatami na prednášku. Otvorí ho, skontroluje všetko notebook, nabíjačka, mama, päť kníh, zápisník k článku. Všetko sedí. Okrem jedného listu.
Na stoličke pri stole leží kresba.
Tomáš jej ju podal na rozlúčku. Vytrhnutý hárok zo zápisníka, opatrne. Strom. Nie lipa, nie pagaštan. Niečo neznáme, s košatou korunou a hrubými koreňmi, čo sa rozbiehajú do strán ako lúče.
Čo to je? spýtala sa Ivana.
Strom pre mesto bez zelene, odpovie Tomáš. Vymyslel som ho. Ešte nejestvuje, ale vy ste urbanistka. Môžete ho zasadiť.
A šiel. Neobzrel sa. No Ivana si všimla, ako sa na sekundu zarazil na rohu, akoby chcel ešte mávnuť a rozmyslel si to.
Držala kresbu a myslela, že človek, s ktorým sa dá mlčať, je asi ten, pri ktorom ticho znamená viac než slová. A ten človek práve zabočil za roh, s jej listom v kabáte.
Zobrala mobil.
“Ďakujem za strom. Zasadím ho.”
Odpoveď prišla o minútu.
“Vážne to myslím. Ak nakreslím projekt na zelený dvor, skontrolujete ho ako vedec?”
“Áno.”
“Tak mi dajte vašu adresu v Bratislave. Na papieri posielam plány poštou.”
Ivana sa usmieva. Píše adresu. Posiela. Potom dodá:
“Len pozor schránka je malá. Veľké výkresy budete musieť doniesť osobne.”
Odpoveď príde okamžite:
“Zapamätám si.”
Odloží mobil. Za stenou niekto zapína televízor a tlmené hlasy sa miešajú s tichom izby. Bežný večer. Pre bežný hotel. Ale niečo je iné Ivana to nevie pomenovať, len cíti, že sa usmieva. Len tak. Bez dôvodu. Vlastne dôvod je. Ale taký smiešny, že by to mame nevysvetlila: “Pomýlili mi kufor a našla som človeka.” Znie to ako zlý začiatok románu.
Otvára kufor, vyberá z bočného vrecka čistý papier a pero. To isté vrecko, kde bol nedopísaný list. Teraz je u Tomáša. On ho nevrátil. Ona si oň nepovedala.
Ivana si sadne. Položí papier. Píše:
“Drahý neznámy, túžim stretnúť človeka, s ktorým môžem mlčať. Nie preto, že nemám čo povedať, ale lebo aj bez slov si rozumiem. Som unavená vysvetľovať, kto som. Unavená hľadať slová. Chcem, aby niekto pozrel na moju knižnicu a pochopil všetko. Chcem, aby niekto”
Zastane. Pozrie na kresbu stromu, pripnutú na stenu.
A dopíše jedno slovo.
“Tomáš”.
List opatrne zloží a uloží do kufra. Zase do bočného vrecka. Akoby sa kruh uzavrel.
Za oknom šumia Tatry, marcový Poprad vonia mokrou zemou a jarou, ktorá sa ešte nezačala, ale už sľubuje, že príde. Dážď ustal už cez deň, na oblohe nad kopcami sa tiahne ružový pás medzi oblakmi a tmavou zemou.
Ivana zhasne. Zajtra prednáška. Bude stáť pred sálou v šatách, ktoré strávili dva dni v cudzom kufri, a hovoriť o zeleni v meste. A v treťom rade možno bude sedieť muž, ktorý kreslí stromy pre miesta, kde žiadne ešte nie sú.
Pozajtra prechádzka. Sľúbil jej ukázať alej tisov na opačnom brehu sídliska: tie stromy rastú tak blízko, že koruny tvoria zelený tunel. “Páči sa vám to, vedkyňa, napísal. A aj len tak vám to urobí radosť.”
Potom zase Bratislava. A Žilina. Rôzne mestá, rôzne príbehy. No medzi nimi výkres zaslaný poštou. Adresa, napísaná v správe. List, ktorý je konečne dopísaný.
Kufor stojí pri stene. Sivý, so škrabancom na rohu. Stále rovnaký ako včera. Ale všetko okolo neho už nikdy nebude to isté.
Batožina sa našla.
