Osem rokov maličkostí
Telefón zazvonil o pol ôsmej ráno, keď Elena stála pri sporáku a pozorovala, ako sa vo varnej kanvici začína dvíhať voda kuvaru. Sporák bol starý, plynový, s liatinovými roštami, ktoré boli stále trochu mastné od predošlých nájomníkov, hoci ich drhla po každom varení. Každé ráno jej ten tuk pripomínal, že byt nie je jej, že v týchto stenách žili iní Slováci, so svojimi zvyklosťami, so svojimi polievkami, so svojím životom.
Pozrela na displej. Katarína.
Elena zdvihla mobil.
Zase si mu neodpovedala, ozvala sa dcéra namiesto pozdravu.
Dobré ráno, Katka.
Mami, myslím to vážne. Písal mi včera večer, vraj ho ignoruješ.
Voda zavrela. Elena vypla sporák a vhodila do hrnčeka sáčok lacného čaju. Gruzínskeho, v sivých papierových vrecúškach štyridsať v balení. Kedysi pila iba sypaný ceylónsky, ten objednával Vladimír z malej predajne na Laurinskej.
Nech si hovorí, čo chce, povedala pokojne.
Mami, ty vieš, čo robíš? Bývaš v nejakej diere v Rači, určite máš šváby, si sama, o chvíľu máš šesťdesiat…
Mám päťdesiatosem.
To je skoro šesťdesiat! A ty si odišla od normálneho chlapa, z bytu v centre, od kľudného života. Kvôli čomu?
Elena sa pozrela z okna. Za sklom viselo sivé novembrové nebo, holý topoľ a kúsok susedného sedemposchodáka s olupujúcou sa žltou omietkou. Kdesi dolu práve prešiel električka. Koľaje boli staré, električka tak rinčala, že prvé dve noci Elena nespala.
Potom si zvykla.
Katka, idem neskoro do roboty.
Ty o tom nikdy nechceš hovoriť normálne!
Chcem, ale nie teraz a nie takto. Prídeš v sobotu? Uvarím polievku.
Do tej tvojej diery neprídem.
Diera. Už aj Katka to slovo prevzala. Asi od Tamary.
Dobre, povedala Elena pokojným hlasom. Tak nekedy inokedy.
Mami…
Katka, ľúbim ťa. Maj sa.
Položila mobil na stôl. Uchopila hrnček, preliala si čaj do starého fazetového pohára, ktorý objavila v skrinke medzi cudzími hrncami. Bol ťažký, socialistický, presne taký, aký nevidela tridsať rokov. Napila sa. Čaj bol horúci a trpký, cítila v ňom papierovú pachuť z vrecúška.
Vypila ho postojačky, pozerajúc na topoľ za oknom.
Potom sa obliekla a vyšla von.
***
Vchod páchol vlhkom a mačkami. Niektorý z obyvateľov na tretom choval kocúra nikdy ho nevidela, len počula po nociach. Výťah nebol. Štyri poschodia dole, popri schránkach s odtrhnutými dvierkami, popri cudzích sánkach, ktoré tam stali hádam od minulej zimy.
Vonku bolo asi päť stupňov, nie viac. Elena si zapla kabát a vyrazila k električke. Raču ešte poriadne nepoznala; hoci tu bývala pol roka, mirne sa stále zamotávala v uličkách. Krasňany, Vajnory, Žabí majer. Ulice tu boli iné než v centre. Tichšie, širšie, lemované stromami. Ľudia kráčali rýchlo, oči upreté do zeme, ako všade v Bratislave, no tu chýbal ten nervózny ruch, ktorý ju v centre vždy dráždil.
Kúpila si v potravinách pod domom kefír a polku chleba. Pokladníčka, mladá žena so zelenými očnicami, sa na ňu ani nepozrela. Elena vydala eurá, naskladala nákup do tašky a vyšla von.
V električke bolo teplo a hlučno. Išla postojačky, držala sa madla a v hlave premietala nový projekt. Včera s Damiánom ukončili prvý blok zameriavačiek a dnes mali riešiť pivničný strop, ktorý, podľa všetkého, držal pokope už len silou vôle a vďaka nejakému stavebnému zázraku z devätnásteho storočia.
Kaštieľ sa nachádzal v Prievoze. Pomerné malý, z konca osemnásteho storočia, hlavná budova plus dva pavilóny a niečo ako stajňa, nadstavovaná, prestavovaná, až ostalo ťažké rozoznať pôvodné stavy. Majitelia sa menili, socializmus z neho spravil sklad, potom roky chátral. Asi dvadsať rokov ho nechali na pospas. Teraz našli peniaze aj ľudí, ktorí chceli spraviť z kaštieľa kultúrne centrum. Elena bola hlavná architektka-reštaurátorka. Damián, kolega, mal na starosti konštrukcie.
Táto práca bola skutočná. Nie drobné zákazky na menšie prerábky, ktorými si privyrábala počas súžitia s Vladimírom, len aby nezakrňovala, ale ozajstná práca s históriou v múroch.
***
Damián už bol na mieste, keď Elena dorazila. Stál v prvej sále, v sivej bunde, s metrom v ruke a zrakom sklenným k stropu.
Dobré ráno, pozdravila ho Elena vo vstupe.
Počuj, ukázal miesto v rohu, kde omietka odpadla veľkým kusom a odkryla tehly. Myslím, že viem, prečo tu sadol strop. Tam hore je lúč zlomený po celej dĺžke. To už nie je oprava, to je výmena.
Zlomený či rozschnutý podľa letokruhov?
Poď pozrieť.
Vyšli po schodoch, ktoré už čiastočne spevnili, no ešte z každým krokom vrzli. Elena sa držala zábradlia a vnímala vôňu starých dosiek, suchú, sladkastú, s nádychom prachu a niečoho, čo nevedela pomenovať. Možno vôňa času. Možno cudzích, dávno živých príbehov zachytených v týchto stenách.
Tá vôňa sa jej vždy páčila.
Damián ukázal trám. Elena si kľakla, posvietila si baterkou pozdĺž trhliny.
To nie je rozsušené, povedala. Pozri, ako tá prasklina ide. To je mechanické poškodenie. Tu stálo niečo ťažké.
Možno stroj.
Alebo viac strojov. Veď to bol sklad.
Damián si čupol k nej. Obaja upierali pohľad na trám. Za oknom, v ktorom už nebolo skla, štebotal vietor.
Tak vymeníme, povedal.
Jasné. Ale v pôvodnej technológii. Včera som prezerala staré archívne spisy, v špecifikácii lesa to bol domáci smrekovec, dobre presušený.
Kde teraz zohnať taký…
Nájdeme. Mám známych v okolí Levíc, pracovali sme s nimi na reštaurovaní medickej záhrady. Zavolám im.
Damián prikývol. Postavil sa, oprášil kolená. Bol vysoký, trochu zhrbený, s návykom počúvať s hlavou sklopenou, akoby rozmýšľal nad svojimi záležitosťami. Ale nebola to ľahostajnosť. Počúval pozorne, vždy presne reagoval, nikdy neskákal do reči. Za štyri mesiace si Elena na to zvykla a vážila si to.
Dáš si čaj? spýtal sa. Mám termosku.
Rada.
Vošli do chodby, kde mal tašku. Vybral termosku a dva plastové poháriky. Nalial.
Dnes si nejaká… nedokončil, ale pozrel jej do očí.
Aká?
Neviem Akosi veľmi sústredená.
Elena sa pousmiala.
To znamená, že mi volala dcéra alebo sestra.
Damián sa už nevypytoval. Len jej podal pohárik.
Vzala si. Čaj bol tentoraz normálny, nesáčkový.
***
S Tamarou sa videli v nedeľu. Sestra prišla neohlásene, volala z dvora: Otvor, nesiem ti koláč. Elena otvorila.
Tamara bola o tri roky staršia, žila v Ružinove s manželom Gustávom, účtovníčka v firme na stavebný materiál, a jej názory na život boli pevné, neotrasiteľné. Vošla, rozhliadla sa po byte a na jej tvári sa objavil ten známy výraz zmes ľútosti a triumfu.
Ježišmária, povedala Tamara. Toto je kúpeľňa alebo špajza?
Kúpeľňa.
Tá dlažba je prasknutá.
Tamara, nesieš koláč.
Nesiem, položí meký špaldový koláč na stôl, obzerajúca sa. Len mi povedz, prečo si odišla z toho pekného bytu v centre, tri izby, parkety, vysoké stropy, slušný chlap… Teba bil?
Nie.
Podvádzal ťa?
Neviem. Možno, už bolo jedno.
Tak prečo si odišla? Na staré kolená si sa zbláznila.
Elena položila tanieriky.
Nechajme to, Tamara.
Čo nechajme, veď som tvoja sestra! Katka mi volala, plakala. On sa ozval, či neviem, čo s tebou je. Dobrák je to.
Dobrák, prikývla Elena. Pre niekoho iného. Nakrájaj koláč.
Ty vždy takto. Nakrájaj koláč. Rozprávať sa nechceš.
Ja som ti všetko vravela. Aj viackrát.
Nič si nevysvetlila! Bolo mi zle. Každému niekedy je. Myslíš, že mne s Gustíkom je vždy dobre? No neutekám na dôchodok do nejakej špajzy.
Nie je to komunál, bývam tu sama.
Sama! rozčílila sa Tamara. Máš päťdesiatosem, sama v tejto diere, pracuješ za pár eur a tvrdíš, že ti je dobre?
Elena sa pozrela na sestru. Sedela oproti nej, veľká, v svojom starom svetríku, tvár mala vážnu a ozaj nepochopila. Nemožno sa na ňu hnevať.
Tami, povedala potichu Elena. Ty bezo mňa nezvládneš, povedala Tamara.
Elena pokrútila hlavou. Zvládnem, ale po svojom.
Tamara na ňu zamračene hľadela.
Čo to trepeš?
Nič, len tak. Elena nakrojila koláč. S čím je?
S kapustou. Stále sledovala Elenu podozrievavo. Lena, si v poriadku aspoň? Psychologičku navštevuješ?
Navštevujem.
A čo vraví?
Že robím správne rozhodnutia.
Tak to vedia povedať všetci, platíš im za to.
Pili čaj s kapustovým koláčom. Tamara referovala o Gustávových chrbátových ťažkostiach, o susedoch s besným psom. Elena mlčky počúvala. Vonku sa stmievalo, nebo nad topoľom sa sfarbilo dofialova.
Pred odchodom Tamara zastala vo dverách.
Mohla by si aspoň napísať, povedala. Veď má trápenie.
Dobre, prikývla Elena.
No vedela, že nenapíše.
***
S Vladimírom žila osem rokov. Neboli manželia on zásadne odmietal sobáš, čo už samotné veľa naznačovalo, ale Elena to pochopila prineskoro.
Prvé dva roky boli iné. Možno to len tak videla. Vladimír bol pozorný, brával ju do reštaurácií, do divadla, cestovali do Talianska aj do Prahy. Vravieval, že je múdra, že má vkus. Potom sa začalo niečo meniť, pozvoľna, ťažko postrehnuteľne, ako prasklina v omietke.
Boli to drobnosti. Jedného dňa si na jeho firemný večierok obliekla zelené šaty, svoje najobľúbenejšie. Pri vchodových dverách sa na ňu Vladimír pozrel: Si si istá? Nič viac. Len si si istá? Prezliekla sa. Dala si čierne.
Komentoval jej kuchyňu. Spôsob, akým sa rozpráva s jeho priateľmi. Vraj príliš pracuje na to, aký je výsledok. To posledné vraval mäkko, rozumne, akoby jej robil láskavosť, že ju na to upozorňuje.
Lena, veď vieš, že reštaurovanie nie je odbor, kde sa človek presadí. Je to slepá ulička pre bezambicióznych.
Mám ambície.
No tak, usmial sa. Si šikovná. Priemerná. To nie je hanba. Nemusia byť všetci výnimoční.
Elena nemala čo povedať. Išla do druhej izby, sedela hodinu a rozmýšľala, prečo ju tak bolia jeho slová vyslovené tak dobrotivo.
Nikdy nekričal. Nikdy nebil. Robil niečo iné: pomaly, vytrvalo jej vštepoval, že bez neho nemá hodnotu. Že jej povolanie je hlúposť, kamošky nudné, vkus príliš dedinský. Že mu dlhuje už len za to, že s ňou je.
Varila polievku a rozmýšľala, či dobre osolila. Volala priateľkám a trápila sa, či nevolá pridlho. Išla na pracovné stretnutie a pýtala sa, či nevyzerá príliš sebavedomo. Ten vnútorný kritický hlas mal zrazu jeho tón.
A potom prišiel ten večer.
Boli na návšteve u jeho kamarátov, Juraja a Natálie, bývali v dobrom byte blízko Grassalkovičovho paláca. Rozhovor sa stočil na nový rezidenčný projekt, Elena pridala poznámku o problematickom návrhu fasády, že je to typický developer, ktorý šetrí na architektovi. Pokojne, vecne.
Vladimír na ňu cez stôl pozrel tou zvláštnou vľúdnou iróniou, čo už poznala.
Lena je odborník, povedal Jurajovi. Odborníci sú dvaja: praktickí a teoretickí. Lena je viac teoretik. Už dávno nerobila nič veľké.
Za stolom zavládlo ticho. Natália pozrela na Elenu. Juraj si nalial víno.
Elena sa usmiala.
Dojedla. Dopila víno. Udržiavala rozhovor. Zavolala si taxík. Cestou domov bol Vladimír spokojný, rozprával o Jurajových plánoch. Elena zízala na nočnú Bratislavu, mysliac na jediné: už viac nevládzem.
Ani že je Vladimír zlý, ani nešťastie. Len že viac nevládze. Ako keď narazíte na múr.
Zbalila sa o tri mesiace. Hľadala byt, našla tento v Rači. Sťahovala veci na dve otočky autom. Vladimír mal vtedy služobku. Na kuchynskom stole nechala kľúče a lístok, kde napísala jediné slovo: Prepáč.
Potom si kládla otázku, načo. V skutočnosti nevedela.
***
November v Rači mal osobité čaro. Park bol blízko, a občas prechádzala domov schválne cezň, po mokrých listoch, medzi holými stromami. Aj keď chodníky čvachtali, vo vzduchu bol pokoj a tá vôňa mokrého dreva jej robila dobre.
V byte bývalo chladno. V starých domoch často vykurovali len symbolicky, staré liatinové radiátory buď pražili, alebo boli ledva vlažné. Kohútik v kuchyni kvapkal. Dvakrát volala majiteľovi, vraj pošle opravára. Neposlal.
Elena kúpila v železiarstve gumové tesnenie a vymenila ho sama. Trvalo to štyridsať minút, dva zlomené nechty a jedno čertovské slovo, keď jej kľúč zišiel z matky a udrela sa do lakťa. Napokon si umyla ruky, pustila vodu tiekla ako mala.
Pocítila čosi ako hrdosť. Smiešne, no ozajstné.
Večer zvykla pracovať za kuchynským stolom. Rozkladala výkresy, zapínala svoju stolnú lampu so zeleným sklom, ktorú mala už od deväťdesiatych rokov z Miletičky. Vladimír ju nemohol vystáť, vraj kazí interiér. V centre bola odložená v komore. Tu bola na čestnom mieste.
Práca na kaštieli napredovala pomaly, ako to už pri veľkých zámeroch býva. Zameriavanie, archívne dokumenty, analýza porúch, koncept. Elena mala rada túto pomalosť i to, že tu sa nedá klamať. Buď múry držia, alebo nie. Tehla žije, alebo dávno umrela. História buď je, alebo ju niekto dorábal.
V bratislavskom archíve našla pár záznamov o kaštieli. V devätnástom storočí patril obchodníkovi Berešovi, potom jeho dcére Zuzane, ktorá tam otvorila akúsi domácu školu. Po revolúcii sklad. Na fotografii našla ženu okolo päťdesiatky, rovný chrbát, pohľad, čo pozná viac, než samotný fotograf.
Elena na portrét dlho hľadela.
Potom sa zas vrátila k výkresom.
***
Damián sa raz opýtal, ako sa dostala k reštaurácii.
Sedeli v jeho aute, motor sa zohrieval. Vonku jemne snežilo.
V deväťdesiatych rokoch som projektovala nové byty, kancelárie. Platené dobre, práce dosť. A raz som sa náhodou s kamarátkou dostala k reštaurovaniu malej kaplnky pri Modre. Len tak pozrieť. A to bolo ono.
Čo bolo ono?
Pochopila som, že toto chcem robiť. Lebo je to podstatné.
Zamyslel sa.
Je zriedkavé, keď človek vie, čo mu záleží.
Ty si tiež vedel?
Nehneď. Dlho som robil, čo sa malo. Potom som zastal.
Pozrela naňho. On sledoval sneh lepiaci sa na sklo.
A čo potom?
Potom je toto. kývol smerom ku kaštieľu. A to mi stačí.
Vnútri bolo teplo, cítilo sa kožené čalúnenie a káva z jeho rannej termosky.
Vyrazili do archívu.
***
Vladimír prišiel v stredu.
Nečakala ho. O ôsmej večer, keď sedela za stolom nad výkresmi a jedla grécky jogurt, zazvonil obyčajný, zvonivý, panelákový zvonček.
Otvorila mysliac, že je to domáci, alebo sused.
Vladimír stál v tmavomodrom kabáte, v ruke mal malý kyticu. Chryzantémy. Chryzantémy nikdy nemala rada. Osem rokov si to nezapamätal.
Ahoj, povedal.
Chvíľu len hľadela.
Ako si našiel adresu?
Katka.
Tak Katka, poznamenala Elena v duchu, odložila bokom k neskoršiemu premýšľaniu.
Čo chceš? opýtala sa.
Porozprávať sa. Trochu sa pousmial. Presne ten úsmev. Pustíš ma dnu?
Premýšľala sekundu, potom ustúpila.
Vošiel. Rozhliadol sa po malej chodbe, popraskaných tapetách, naklonenom vešiaku, jej starých topánkach pri dverách.
Tu bývaš, povedal. Nie otázka. Konštatovanie.
Bývam.
Lena… Vzal ju za ruku. Vyslobodila ju. Neurazil sa, len si preložil kyticu. Počúvaj. Rozumiem, že si potrebovala čas. Ale prešlo pol roka. Už stačilo.
Čo stačilo?
Stačilo… byť sama. Pauzu. Neviem, ako to nazvať. Prešiel na kuchyňu, obzeral aj tam. Pozrel na výkresy na stole. Pracuješ?
Pracujem.
Na čom?
Reštaurácia kaštieľa v Prievoze.
To je pre teba dobré, povedal pok condescendencie. Pre teba.
Pre mňa aj pre kaštieľ. Je osemnásteho storočia.
Položil chryzantémy na výkres. Odložila ich bokom.
Lena, rozumieš, čo robíš? Tu žiješ? mávol rukou.
Viem, kde žijem.
Chcel by som, aby si sa vrátila.
Pozrela naňho. Vladimír bol statný, udržiavaný šesťdesiatpäťročný, pôsobil mladšie. Kabát mu sedel.
Prečo?
Trochu sa zarazil.
Ako prečo?
Prečo chceš, aby som sa vrátila?
Mne… zadrhol. Chýbaš mi.
Čo konkrétne?
Lena, čo to je za reči.
Normálny rozhovor. Ty tvrdíš, že ti chýbam, pýtam sa čo.
Sledoval ju. Objavil sa ten známy výraz mierneho podráždenia prekrytého trpezlivosťou.
Chýbaš mi. Ako človek. Sme boli osem rokov spolu.
To viem.
A to je všetko? Takto si odišla?
Odchádzala som osem rokov. Ty si to nestihol spozorovať.
Nerozumiem.
Viem.
Vysvetli mi.
Vysvetlila som. Hlas mala pokojný. Samú ju to prekvapilo. Pol roka dozadu by už plakala alebo sa ospravedlňovala. Spomínaš si na ten večer u Juraja s Natáliou?
Aký večer?
Povedal si, že som teoretik, že som dávno nerobila nič veľké. Pred nimi.
Chvíľu rozmýšľal.
Žartoval som. Asi žartoval.
Možno. Elena prikývla. Ale bolo veľa takých žartov. Pamätám si ich.
Lena, si príliš citlivá.
Možno.
Nebolo to ponižovanie.
Dobre, povedala. Ale mne bolo zle.
Kvôli maličkosti.
Osem rokov maličkostí.
Odmlčal sa. Obzrel kuchyňu, fazetový pohár pri sporáku, starú lampu so zeleným sklom.
A tu ti je dobre? Fakt?
Elena uvažovala. Nie pre neho. Pre seba.
Je to rôzne odpovedala pravdivo. Občas ťažko, občas osamelo. Radiátory slabo kúria. Ale je mi tu lepšie.
Je to ilúzia.
Možno. Ale je moja.
Vzal kabát zo stoličky, pozrel na ňu. V očiach sa mu mihlo čosi, čo bolo ozajstné a nezvyčajné.
Lena, nie som ti cudzí.
Nie, povedala. Ale nie si už môj blízky. Choď domov, Vladimír.
Stál ešte chvíľu. Potom šiel na chodbu, obliekol sa, otvoril dvere.
Raz to oľutuješ, povedal.
Nie výhražkou. Skôr ľútostivo.
Možno, pripustila.
Dvere sa zatvorili. Elena chvíľu stála v chodbe, pozerala na dvere s malým okienkom. Potom sa vrátila do kuchyne, dal chryzantémy do zaváraninového pohára. Predsa len kvety. Vyhodiť by ich bolo škoda.
Sadla si späť k výkresom.
Zvonku zahudakala električka. Prvýkrát jej ten zvuk nevadil.
***
Obhajoba konceptu bola naplánovaná na druhý týždeň decembra. Išlo o predbežné kolo, investor chcel vedieť prístup: čo zachovať, čo obnoviť, čo nanovo a prečo. Elena sa pripravovala poctivo. Damián tiež. Po večeroch si volali, riešili detaily, občas sa pohádali.
Raz zmienil pivničný strop; Elena mala iný pohľad a viedli spor dobrých štyridsať minút, kým nepochopili, že majú pravdu obaja, len každý z iného hľadiska: Elena na vzhľad, Damián na statiku.
Si tvrdá, poznamenal bez výčitky.
V práci.
V práci je dobre.
Tým to uzavreli. Nič sentimentálne.
Položila mobil a usmiala sa.
***
Tri dni pred obhajobou zavolala Katka. Večer.
Mami, ozvala sa iným tónom. Nie tým, čo posledné mesiace. Môžem prísť?
Poď.
Katka prišla s fľašou vína a tvárou človeka, čo už niečo rozhodli, ale nevie, ako to povedať. Bola po Elene lícne kosti, ruky. Tridsaťdva, pracovala ako dizajnérka, bývala s priateľom v Petržalke.
Sedeli na kuchyni. Elena naliala víno do obyčajných pohárov poháre na víno mala len jeden, ten šetila na návštevy. Katka povedala, že pohárik postačí.
Ozval sa ti po tom, čo prišiel? spýtala sa Katka.
Nie, pár SMSiek.
Čo píše?
Všeličo. Nie vždy odpovedám.
Katka krútila pohárom.
Ja som mu dala tvoju adresu. Nehneváš sa?
Nie.
Myslela som… neviem… možno si pohovoríte a…
Pohovorili sme.
A?
Nič. Odišiel.
Katka chvíľu mlčala a hľadela do pohára.
Mami, ja som celý čas stála na jeho strane. Vieš to?
Viem.
Presviedčala som sa, že… že si v nejakej svojej fáze, že sa vrátiš do normálneho. Bolo mi ho ľúto, zdal sa taký… opustený.
Vie sa tváriť.
Áno. Katka vzhliadla. To mi došlo až teraz. Zavolal mi po odchode od teba. A povedal… povedal, že si bola vždy trochu čudná. Že ťa trpel. Urobil ti láskavosť tých osem rokov.
Elena prikývla.
To je jeho stereotyp.
Mami. Prvýkrát po mesiacoch na ňu Katka pozrela bez podráždenosti. Bolo ti zle?
Veľmi.
Prečo si mi to nepovedala?
Elena rozmýšľala.
Asi som to nevedela pomenovať. Keď ťa nebije, nepodvádza, nevyhadzuje, ťažko vysvetliť, prečo ti je zle. Najťažšie dcére, ktorá jeho videla len v najlepšom svetle.
Katka vstala, obišla stôl a objala Elenu. Nečakane, náhle. Elena najprv nevedela, čo robiť, potom objala späť. Vlasy Katky voňali jej obľúbeným šampónom s hruškovou arómou.
Nie si bláznivá, povedala Katka jej do ramena. Teta Tami sa mýli.
Elena potichu zasmiala.
Dobre to počuť.
Dopili víno. Katka študovala výkresy a vypytovala sa na kaštieľ. Elena rozprávala, ukázala fotku Zuzany Berešovej. Katka povedala: Ty si na ňu podobná. Elena sa na fotografiu ešte raz pozrela. Možno.
Katka odišla o pol dvanástej. Sľúbila, že príde v sobotu.
Elena umyla poháre. Upratala výkresy. Postála pri okne.
Električka už nešla, bolo neskoro. Dvor pod oknami bol tichý, modrasť mu dával pouličný lampáš. V susednom dome svietilo jediné okno, mihotal sa tam niečí tieň.
Premýšľala, že by mala zavolať Damiánovi k pivničnému stropu. Ale bolo neskoro. Ráno.
***
Obhajoba prebehla v konferenčnej miestnosti projekčného ateliéru. Investor bol prísny, s tímom právnikov a poradcom pre pamiatky, ktorý vedel byť nekompromisný. Elena odpovedala, Damián dopĺňal techniku. Investor raz precízne spýtal na termín výmeny trámov na druhom poschodí a ona pohlčila: ak drevo zohnáme načas, stihneme, ak nie, tri týždne sklz. Poradca sa zamračil. Elena dodala: Radšej poviem pravdu teraz ako ospravedlňovať oneskorenia potom.
Poradca prikývol. To sa im páčilo najviac.
Potom stáli na chodbe. Damián držal pod pazuchou šanón.
Myslím, že to schvália, povedal.
Aj ja.
Pozrel na ňu. Vo vestibule bolo plné cudzích, cudzích spisov.
Nezájdeš na večeru? vyzval. Je tu neďaleko slušné bistro. Osláviť.
Elena sa naňho pozrela.
Rada, povedala.
Šli po decembrovej Bratislave, cez Prievoz, kde lampy svietili do snehu na rímsach starých domov. Damián kráčal jej bok po boku, hlavou jemne sklonenou. Ticho, pokojne, nič dôležité. O drevených trámoch, o poradcoch, o tom, že v decembri je skoro tma.
Bistro bolo malé, útulné, s ťažkými závesmi. Objednali si teplé jedlo a pohár červeného. Hovorili dlho, aj o veciach mimo práce. O meste, ktoré sa mení, o knihách, o živote. Elena si uvedomila, že nepozerá na hodinky.
Keď odchádzali, Damián jej podržal kabát. Bežná, všedná vec. Prisudzovala tomu len toľko významu.
Vonku povedal:
Som rád, že pracujeme spolu.
Aj ja, odpovedala.
Rozišli sa na dve strany električky.
