Dieťa sa narodilo presne o polnoci. Práve vo chvíli, keď sa na digitálnych hodinách pôrodnej sály rozžiaril zelený lúč a čas prepol z 23:59 na 00:00.
Lekár so sestričkou si vymenili pohľady a službukonajúci neonatológ rýchlo prebral nehybné modrasté telíčko, položil ho na prebaľovací stôl a pustil sa do odsávania. Bábätko nedýchalo. Rodička len ľahko obrátila hlavu a so zvláštnym nezáujmom sledovala ruky lekára.
Možno je mŕtvy? Neplače hmlisto jej prebehlo mysľou zatemnenou nedávnou prenikavou bolesťou. Napokon novorodenec vydal slabé, ledva počuteľné kvílenie, ktoré sa postupne zosilňovalo, až prešlo do hlasného plaču, čo sa niesol tichými chodbami nemocnice, kde v tejto hlbokej noci všetko utíchlo. Lekár, pôrodná asistentka a neonatológ stáli okolo dieťaťa a mlčky ho skúmali.
Bol iný, tento chlapček Jeho chrbtica sa v mieste lopatiek podivne ohýbala, čím vytvárala dva takmer symetricky umiestnené podlhovasté hrbolce, ktoré sa tiahli až do polovice hrudníka.
Ako je to možné? opakoval s prekvapením neonatológ. V živote som nič také nevidel… Ozaj, toto sa ani nemôže stať… To jednoducho nie je možné…
Keď ráno k Janke prišiel lekár a snažil sa jej vysvetliť zvláštnosť jej novonarodeného syna, s odporom nadvihla krásne pery:
Tak on je ešte aj mrzák… No toto…
Nie, nie… Vezmite si ho, kam len chcete, ja takého nechcem… Ani zdravého som nechcela, a nieto ešte takéhoto… Dajte mi papiere, napíšem sa, že sa vzdávam…
A v stanovený čas odišla z pôrodnice, ako keby od nej padol ťažký kameň, ľahká a bezstarostná. A jej syn ostal tam, nič netušiac, že ho práve zradil ten najbližší človek na svete
V Detskom domove ho pomenovali Miňko. Áno, len tak Miňko, a inak nie. Opatrovateľky mu obliekali široké, neforemné košieľky, aby si jeho zvláštnosť všimol málokto.
Ale aj keby mal postavu dokonalú, predsa by bol iný medzi piskľavými, hašterivými deťúrencami, čo sa večne o niečo bijú. Akási nedetská vážnosť sa zračila v jeho modrých očiach, orámovaných dlhými čiernymi mihalnicami.
Často stál pri okne a neúnavne načúval sám sebe, snažiac sa zachytiť niečo hlboké, čo mu však stále unikal.
Bolo to jedného dňa, keď sa dvojročné deti zoradené v pároch šuchtali na nejaké podujatie.
A Miňko to začul. Z pootvorených dverí riaditeľkinej kancelárie sa niesla hudba. Nebola to žiadna zo známych detských pesničiek, pri ktorých ich učili pochodovať ako vojaci, hýbať rukami a zdvíhať neposlušné nôžky… Tá hudba bola ako… vietor. Teplý, jemný vánok, ktorý ťa láskavo zdvihne nad zem a nesie ťa, kolíše aj uspáva…
Nemala slová, ale mala dušu, živú dušu, ktorá objímala Miňka a ticho mu rozprávala niečo, čo nevedel nik iný a ani vedieť nemal len on, Miňko…
A zastal v strede chodby, narušil rady detí a začal sa kolísať do rytmu hudby, nevšímajúc si údiv ostatných a márne snahy vychovávateliek pohnúť ho.
V jeho hlavičke sa všetko poskladalo. To, čo zúfalo hľadal v kriku spolužiakov, v hučaní vetra, v hukote potrubí v umyvárni bola TO, jeho Hudba
Lucia a Martin navštívili všetky detské domovy v okolí. Lucia nemohla mať deti, lekári jej diagnostikovali vrodenú prekážku.
Rozhodli sa preto prijať dieťa z domova. Ale bola tu voľba. Aké má byť ICH dieťa? Veď vlastné si nevyberáme, milujeme ich také, aké sú. No tu Medzi toľkými deťmi bez rodičov nenašli TO svoje, blízke srdcu…
Ruka v ruke prichádzali k plotu Detského domova. Na pieskovisku sa hrali deti, dievčatá vozili bábiky v kočíkoch, veselý krik a smiech malých ratolestí.
Len jeden chlapček, v dlhom, nemotornom kabátiku, stál a pozorne načúval čvirikajúcemu vrabcovi na konári. Práve vtedy Lucii zazvonil telefón
Mozart Lucia mala veľmi rada klasickú hudbu. A ten chlapček trhol sebou, zrazu mu zažiarili oči, akoby sa v ňom rozsvietil jas a začal sa pomaly, presne do rytmu hudby, kolísať. Lucia aj Martin stáli bez pohnutia, nevšímajúc si zvonenie
Vtedy ho uvideli. Svojho syna. Blízku dušu, ktorá žiarila v jeho pohľade
Áno, viem, že je to choré dieťa, postihnuté Áno, vezmem na seba zodpovednosť Rehabilitácia? Samozrejme
Lucia dlho odpovedala unavene na otázky riaditeľky, ktorá jej dookola ponúkala iné, zdravé dieťa. Deti sa nevyberajú… vysvetľovala, vezmem ho, hoc by ma to stálo aj celý svet
Mama? Miňko sa odlepil od piána a položil hlávku Lucii na ruku. Prečo som taký? Prečo nie som ako ostatní?
Lucia ho nežne pohladila po zdeformovanom chrbátiku:
Vieš, synček, všetci sme iní zvonka aj zvnútra Ty, ja, aj ocko
A tvoje krídelká tam vzadu už som ti vravela, že ich máš ako anjel, len sú ešte zložené, ale rozvinú sa, naozaj sa raz rozvinú
Obíma svojho syna a bozkáva ho do teplých vlasov, potom si sadnú spolu k piánu a hrajú, a Miňko hrá tak, ako nie vždy dokáže dospelý srdcom aj umením.
A za jeho chrbtom sa vskutku rozprestierajú krídla, hoci ich vidia len Mama, Ocko a jeho anjel strážny, ktorý stojí za ním s úsmevom, zatiaľ čo hudba sa valí, hudba sa rozlieva ako široká rieka a kolíše, kolíše na vlnách šťastného Miňka
Lebo v živote nie je dôležité, ako vyzeráme, ale čo cítime v srdci a kým sa navzájom stávame pre tých, ktorí nás vidia srdcom.
