Išla preč a to dobre
Prosím, volaný účastník je nedostupný? Veď pred piatimi minútami ešte s niekým telefonoval! Dušana stála uprostred predsiene a tlačila mobil k uchu.
Letmo pozrela na komodu.
Šperkovnica so všetkými jej pokladmi stála na mieste. Ale niečo sa nezdalo viečko nebolo úplne zatvorené.
Roman! zakričala do bytu. Si vo vani?
Dušana sa pomaly priblížila ku komode. Keď sa dotkla lešteného dreva, prebehli po nej zimomriavky v šperkovnici bolo prázdno. Ale načisto.
Dokonca aj účtenka z obchodu, ktorú používala ako záložku, bola fuč.
S drahými kúskami sa zbalili aj peniaze. Teda tie peniaze, ktoré mu dala… sama.
Do riti vydýchla a zviezla sa na zem. Ako sa toto mohlo stať? Veď včera sme sa hádali len o tapety Sľúbil si mi, že v auguste pôjdeme k moru
Celé to pritom začalo úplne banálne. V júni jej na felícii odišiel piest na brzde.
V servise vypýtali sumu, že jej skoro oči vyleteli z jamiek, tak nahnevaná išla písať do skupiny Auto-pomoc Slovensko.
Čaute, kto vie, dá sa ten piest pohnúť aj doma? Trošku škrečí a neviem, či to netreba vymeniť. napísala, s fotkou zaprášenej brzdy.
Komenty sa len tak sypali. Jedni jej radili nehrab sa do železa, keď nevieš, iní odporúčali kúpiť nové súčiastky.
A medzi správami vyskočil Roman85:
Nechoď na servis a nekupuj zbytočne nič drahé. WD-čko, sada na opravu za desať éčiek a hotovo.
Zlož koleso, piest vytlač pedálom ale nie úplne.
Prepláchni brzdovou kvapalinou, premaž to.
Ak je valec OK, bude ti to fungovať, ako má.
Dušana si ten koment prečítala viackrát. Žiadne machrovanie, vecné rady.
A keď sú na valci diery a škrabance? odpísala.
To radšej vymeniť, ale tipujem, že to nebude až taká tragédia. Ak by si niečo potrebovala, píš do správy, poradím, čo viem.
Takto sa začalo ich písanie.
Roman bol niečo ako chodiaca encyklopédia áut.
Za týždeň jej poradil s olejom, sviečkami, dokonca ku ktorému chladiču radšej ani nepáchni.
Dušana sa pristihla, že čaká na jeho správy.
Ty si môj záchranár, Roman, napísala koncom júla. Rozmýšľala som nechceš stretnúť? Pozývam na kávu. Alebo na niečo tvrdšie z ušetreného rozpočtu!
Odpísal až po troch hodinách.
Dušana, naozaj by som rád, fakt Ale som teraz v službe. Dlhá cesta. Mimo Slovenska, môžeš povedať.
No teda! Až tak ďaleko? Kam? bola zvedavá.
Najďalej, ako sa dá. Vieš, nechcem ti klamať. Si mi fakt sympatická. Ale nie som v práci. Odpykávam si trest. Ústav v Ilave, 12-ka, ak ti to niečo hovorí.
Dušana pustila mobil na gauč. Srdce jej trochu pokleslo.
Väzeň? Ona, účtovníčka v nadnárodnej firme, sa už dva týždne vypisuje s chlapom za mrežami?!
Za čo? napísala rukami trasúcimi sa ako šalátové listy.
Podvod. Dostal som sa do problémov, nechal sa zmanipulovať, trochu nerozum. Už mi zostáva menej než rok. Ak chceš, vymaž si naše správy. Pochopím.
Dušana neodpisovala. Zablokovala ho a tri dni chodila ako mátoha. Kolegyne sa pýtali, či nie je chorá.
A ona len v duchu opakovala:
Prečo? Prečo je jeden normálny, šikovný chlap zamknutý?!
O týždeň neskôr našla správu na maily. Roman si od nej raz vypýtal adresu. Nevyhodila ho z kontaktov, len zavrela chat.
Duša, nehnevám sa. Vedel som, že to takto skončí. Ty si dobrá žena, takým ako ja netreba také v živote.
Chcel som len poďakovať za spoločnosť. Tých pár týždňov boli najlepšie za posledné tri roky. Drž sa, buď šťastná. Maj sa krásne.
Prečítala to v kuchyni nad šálkou čaju a rozplakala sa. Bolo jej ľúto jeho, seba, celého sveta.
Prečo každý stretne niekoho super, a ja buď ženatého, alebo mamičkinho synáčika, a keď už slušného, tak rovno v base? pýtala sa sama seba.
A zasa neodpísala
***
Dušana sa pokúšala chodiť na rande, ale nič z toho.
Jeden sa hodinu chválil zbierkou poštových známok, druhý prišiel s čiernymi nechtami a ešte chcel deliť účet v kaviarni.
V marci, na svoje 35. narodeniny, sa Dušana cítila priam ukážkovo osamelo.
Ráno jej bliklo upozornenie.
Všetko najlepšie k narodeninám, Dušanenka! napísal Roman. Viem, že nemám právo vyrukovať, no musel som Ti napísať. Nech je Ti na svete dobre.
Zaslúžiš si, aby Ťa na rukách nosili.
Vyrobil som Ti tu jednu vec… Z chleba a drôtika. Keby sa dalo, dal by som Ti to.
Len vedz, že niekde na strednom Slovensku si niekto dnes pripíja na Tvoje zdravie hnusným väzenským čajom.
Ďakujem, Roman, neodolala a odpísala. Veľmi si to vážim.
Ty si odpísala! jeho správa bola priam eufória. Ako sa máš? A tá tvoja Felda nezamrzla v mrazoch?
A bolo to tu zas.
Odvtedy boli každý deň v spojení. Roman volal vždy, keď mohol.
Hlas mal hlboký, trochu šrámovitý.
Rozprával jej o detstve s bratom, ako ten teraz vychováva synovcov, ako Roman sníva začať odznova.
Do nášho mesta sa nevrátim, Duša, hovoril večer, kým ona miešala cestoviny. Tam ma len starí parťáci stiahnu zas kamsi.
Chcel by som začať inde. Mám ruky, môžem ísť na stavbu, servis, niečo si nájdem.
Kde by si šiel? šeptom sa pýtala.
K Tebe. Prenajmem si izbu či garsónku. Len nech viem, že v tom meste dýchaš aj Ty.
A potom? No, uvidíme. Nevnucujem sa, neboj sa.
Na máj bola Dušana už beznádejne zaľúbená.
Poznala mu služobné turnusy, vedela, kedy majú sprchu, kedy robia v dielni.
Posielala mu balíčky čaje, čokolády, teplé ponožky, hoci aj náhradný karburátor na drobné práce.
Roman, len buď tam pokojný prosila a nerob blbosti.
Kvôli Tebe, Duša, aj vodu budem prať, aby som vyzeral lepšie. Na jar som doma.
Ja Ťa budem čakať.
***
V apríli už stála pred bránou väznice. Kúpila mu novú bundu, rifle, tenisky.
Srdce jej išlo vyskočiť z hrude.
Keď vyšiel von nižší, statný chlap s krátkymi šedivými vlasmi na chvíľu zamrzla.
Na fotkách vyzeral trochu inak.
Ale keď sa usmial:
No ahoj, gazdinka, skočila mu do náručia.
Bože, živý si! šepkala mu do strniska.
Kde by som už bol, stisol ju. Pekne voniaš. Čím to? Kvetinová vôňa?
Išli rovno k nej.
Prvý týždeň bol ako z rozprávky. Roman sa hneď pustil do roboty: opravil tečúci kohútik, rozobral zaseknutý zámok na dverách po polroku.
Večer sedeli v kuchyni, popíjali polosladké vínko a Roman rozprával vtipné historky, pričom sa elegantne vyhýbal nepríjemným témam.
Roman, začala na desiaty deň, chcel si predsa bývať sám.
Prečo? Veď miesta mám dosť, dvom je veselšie.
Ušetríš a môžeš si kúpiť náradie, zariadiť sa.
Duša, to sa mi nezdá správne zamračil sa. Som chlap, mám zabezpečiť bývanie. Takto len visím na Tebe, jem na Tvoj účet.
Prestaň! chytila mu dlaň. Už nie sme cudzí. Postavíš sa na nohy, nájdeš si robotu, všetko sa zariadi.
Brat mi volal zamumlal a uhýbal pohľadom. Synovec ochorel, potrebujú operáciu, musí sa zaplatiť.
Žiadal požičať, ale ja vidíš sám, vyklepané vrecká. Hanbím sa. K rodine človek hanbu necítiť nechce.
Koľko treba? opatrne sa spýtala.
Dosť… Päťtisíc éčiek. Časť už majú, ale možno by som mohol ísť na týždeň na stavbu do Bratislavy, rýchlo by som to zarobil.
Dušana stíchla. Tých päťtisíc si dlhé tri roky odkladala do šperkovnice. Miesto dovolenky, rozbitej kúpeľne, sprchy s masážou
Ja ich mám, šepla.
Roman zdvihol hlavu.
Ani nápad! To sú Tvoje peniaze, nevezmem.
Roman, veď je to synovec, rodina. Sám si povedal, že rodina je svätá. Požičiam Ti, vrátiš späť. Sme predsa my.
Odťahoval sa, dva dni bol zamračený, dokonca zas fajčil na balkóne, hoci tvrdil, že už prestal.
Napokon peniaze sama doniesla na stôl.
Vezmi, odviezť ich bratrovi, alebo rovno pošli.
Radšej osobne objal ju a poobzerám sa aj po práci tam u nich.
Na dva dni, Duša. Cesta a späť. O tri dni som doma
***
Dušana sedela už hodinu na zemi v predsieni. Nohy mala stŕpnuté, ale necítila ich.
Pred očami jej išli včerajšie večery. Pozerali nejakú stupidnú komédiu, Roman sa smial, držal ju okolo ramien a ona bola najšťastnejšou ženou na Slovensku.
Asi pôjdem skoro ráno povedal pred spaním.
A už bol fuč. Odišiel o deň skôr. Ona sladko chrúmala, nepočula, ako sa balí.
Len vo sne sa jej zdalo, že buchli dvere Určite susedia.
O druhej poobede Dušana napokon vytočila číslo jeho brata. Volala na číslo, čo jej raz napísal pre prípad.
Haló? ozval sa dunivý chlap. Kto je tam?
Dobrý deň, prosím, začala. Ja som kamarátka Romana. Dnes šiel k Vám?
Ticho. Potom len ťažký povzdych.
Slečna, aký Roman? Môj brat má iné meno a ešte mu pol roka ostáva v Ilave. Do októbra.
Dušane stmavlo pred očami.
Akože október? Veď už v apríli vyšiel, sama som ho brala z Ilavy!
Počúvajte, hlas už treskol môj brat, Michal, sedí v Hrnčiarovciach.
A Roman Roman bol môj bývalý spolubývajúci. Prepustený pred dvoma mesiacmi.
Keď som bol ešte na robotách, ukradol mi mobil s číslami.
Vy ste ďalšia, čo mu naletela. On v tom vedia chodiť, technik, jazyk má ako nôž.
Dušana pomaly položila mobil na zem. Prišlo jej na um, ako ju učil meniť sviečky.
Hlavne neťahaj príliš, smial sa. Zničíš závit a dovidenia.
Už je to tu, zašepkala. Závit v prdeli, sama som si to utiahla.
Zrazu si uvedomila, že toho o ňom vlastne nič nevie. Ani občiansky nevidela, ani papier z basy.
Čo keď ani nie je Roman?!
***
Dušana, jasné, išla na políciu, dala oznámenie. Ukázala foto, dozvedela sa o svojom bývalom viac než za rok spolunažívania.
Volá sa naozaj Roman a to bolo jediné pravdivé, čo povedal.
Väzenie mal za ťažký zločin, polovicu života v base s Dušanou sa písal, keď si odbyval tretí kúsok.
Dušana si vydýchla, vymenila zámky a povedala si, že ešte dobre obišla. V porovnaní s ostatnými jeho frajerkami mohla skončiť horšie.
