Idem za mladou, zahlásil dedo Jozef Kučera, 65 rokov, pritom sa práve pokúšal natlačiť károvanú prikrývku do svojho staručkého kufra; prikrývka sa však tvrdohlavo vzpierala akémukoľvek odchodu.
Prehlásil to s patosom, akoby oznamoval cestu na neznámu planétu do stredu vesmíru, či objavenie nového Slovenského raja. Hlas znel divoko, počítal s tým, že slová vybuchnú v kuchyni rodinného bytu na siedmom sídlisku v Prievidzi ako granát.
Ale výbuch nebol. Dokonca nebolo ani šumenie.
Jeho žena, Mária Kučerová, stála pri žehliacej doske a úplne nezainteresovane ťahala žehličku po jeho slávnostnej košeli. Para unudene syčala, narúšala všednosť panelákového bytu.
Počujem, Jozef, odpovedala pokojne, ani nezažmurkala. Nohavičky s flísom si si pribalil? Vonku je november, tvoja mladá ti obličky nepohladi.
Jozef stuhol s nemeckou ponožkou v ruke. Čakal hocičo: lietajúce taniere, infarkt, prosby aby ostal, alebo aspoň dramatickú hrozbu, že zavolajú deti.
Ale takéto bežné starosti o spodky nečakal.
O čom tu rozprávaš, Mári? Ja ti hovorím o láske! O novom živote! O renezancii! vybuchol, tvár mu nabrala farbu šípkového džemu.
Nakoniec prikrývku dotlačil do kufra, telo pritisol na veko a zatiahol zips. Kufor škrípal bolestivo, pripomínal vlastné stuhnuté kĺby, ale vzdoroval minimálne.
A ty mi o spodkoch… To je celé ty! Prízemná. Nudná! Vydýchol. A tam tam bude sloboda! Lietanie! Nová energia!
A meno tej tvojej energie? otočila sa k nemu manželka, podala mu vyžehlenú košeľu. Alebo ju máš iba ako ‘Zajko’ v telefóne?
Volá sa Zuzana! Nie je to obyčajná žena… je inšpirácia, múza!
Mária si odfrkla, akoby vedela, že jediná poézia, ktorú kedy miloval, boli prípitky na narodeninách jeho kamarátov keď ešte stihli prísť.
Zuzana. Pekné. A koľko má tvoja múza rokov?
Dvadsaťosem! vystrelil, hlas naplnený pýchou.
Mária si ho zvedavo prezrela, ako sa skúma starý sekretár, ktorému cez noc odpadla dvierka.
Jozef, máš šesťdesiatpäť. Chrbát ťa bolí už po dvoch minútach na záchode a pečeň máš na diétnom jedálničku číslo päť.
Vzdychla a pokračovala láskavo, no v hlase znel oceľový podtón:
Čo budeš robiť s dvadsaťročnou Zuzanou? Budeš jej recitovať od Krasku?
Čo ťa je do toho! Budeme cestovať! Chodiť pod mesiacom! Užívať si! Ešte nie som na odpis!
Pokúsil sa zdvihnúť kufor naraz, ale ten sa zatváril zákernou ťarchou. Kĺb v krížoch zaprosil o milosť, no Jozef si nič nepripustil.
Pred bývalou, de facto čoskoro bývalou, nesmie ukázať slabosť.
Nezabudni si tabletky na tlak, Romeo! utrúsila Mária a žehliac vankúš, ukázala k zásuvke. Sú v hornom šuflíku. A tú masť, čo ti včera pomáhala na kolená.
Tabletky nepotrebujem! zaklamal, hoci mu srdce búchalo až v hrdle. So Zuzanou sa cítim na tridsať! Mária. Zbohom. Byt nechám tebe, som veľkorysý.
Ďakujem, živiteľ, kývla hlavou. Kľúče polož na botník. A smeti vynes, keď už ideš na cestu.
To ho dorazilo. Žiadna dráma. Len vynes smeti.
Chytil igelitku a s hlavou zdvihnutou vyššie než jeho hrdosť vyšiel na chodbu. Za ním ticho klapol zámok.
V chladnom panelákovom vchode voňalo po zápachu mačacieho piesku a perníkoch od susedky. Kufor ťahal k zemi, chrbát pulzoval, mobil vrecku vibroval.
Zrejme už písala Zuzana, čakala svého princa.
Stisnutý v čakárni na výťah si Jozef drkotal prstami po mobile. Správa v messengeri: Láska, kde si? Rezervovala som stolík. Trošku problém
Podrobne čítal: Potrebujem súrne poslať dvesto eur mame, nevie si kúpiť lieky a ja mám limit. Pošli, pri stretnutí ti dám späť!
Jozef sa zamračil. Dvesto eur. Zvláštne. Včera šlo päťdesiat na taxík. Predvčerom sto na internet. Pred týždňom stopäťdesiat na ‘kurzy radosti’.
Výťah dorazil. Nastúpil, stisol prízemie. Zrkadlo odrážalo seriózneho dedka v baretke, s červeným nosom, s očami unavenými.
Idem za mladou, zamyslel sa, ale veta stratila slávnostný lesk.
V sychravom večeri Prievidze fúkal vietor, dážď bičoval posledné lístie. Jozef ťahal kufor na zastávku, Zuzana vraj bývala v novostavbe na opačnom konci.
Sadol si na mokrú lavičku, prsty mu mrzli, zložité heslo do aplikácie zadal na tretí raz.
Zostatok: 180 eur. Dôchodok má prísť až o týždeň.
Do kelu, zahundral.
Píše Zuzane: Zuzanka, mám málo na účte, donesiem ti hotovosť, mám schované doma.
Odpoveď okamžitá: smiešny smajlík s pretočenými očami a vzápätí: Jozefko, nehraj sa! Požičaj si! Mame je zle! Ak ma miluješ, nájdeš spôsob!
Jozefko. Ani Jozef, ani zlato, prosto ako menšie porno pre dedkov na sídlisku.
Niečo lepkavé v srdci. Ani láska, skôr podozrenie.
Vtom si uvedomil: nikdy nevidel Zuzanu na videu. Raz kamera nešla, druhýkrát internet nebol. Ale fotky modelka, make-up, paráda.
Rozhodol sa jej zavolať, aspoň aby počul hlas. Dlhé, pusté vyzváňanie zložila.
A správa: Nemôžem hovoriť, plačem!
Jozef Kučera sedel na zastávke, zvieral kufor. Autá špliechali blato, zima siahala do kostí, spod košele i cez jesennú bundu.
Skúšal vysloviť meno: Zuzana… Chutilo umelo.
Telefón zasa vibroval: Tak čo? Poslal si? Ak nie, nechoď! Nechcem chlapa, ktorý nevyrieši základnú vec.
Jozef civel do displeja, písmená mizli vo zvláštnej hmlovine.
V spomienkach sa vrátila Mária. Ako mu včera ticho natierala chrbát, keď ledva vstal. Ako varila dusený pôžitok z mäsa jeho nočná mora aj láska jeho pečene. Ako bez slova ukladala ponožky tam, kde by ich on nenašiel za svet.
Nechcem chlapa
Predstavoval si byt Zuzany. Cudzí gauč, cudzí zápach, cudzie pravidlá… a povinnosť ustavične platiť.
A čo keď ho raz sekne kríže? Bude mu natierať chrbát ona? Alebo povie fuj a zmizne?
Jozef pomaly vstal, kolená mu vŕzgali jak suché halúzky. Prichádzal autobus, no nezastavil sa.
Autobus zmizol vo vetre, Jozef stál v daždi. Poponáhľal sa späť, kufor bol ťažký ako spomienky. Cesta trvala večnosť.
Výťah, samozrejme, nešiel slovenská klasika. Na tretie poschodie vyšiel pešo, na každom schode zastal srdce.
Pred vlastnými dverami sa pristavil, kufor položil, stisol zvonček. Ticho.
Náhla hrôza. Čo ak odišla? Zmenila zámky? Kľúče predsa nechal na botníku.
Zazvonil znovu, neprestával.
Mári! Otvor!
Zámok cvakol, dvere sa otvorili. Pred ním stála Mária v domácom župane, tvár pokojná, ako vždy.
Jozef stál zmoknutý, kufor v ruke, po lícach mu tiekli slzy.
Pravé, horké, hanbil sa sám za seba, za svoju starobu, svoju hlúposť, za všetko čo sa zamotalo.
Ja… Mária… vonku je autobus… a dážď… a ja som si uvedomil…
Nemohol povedať pravdu, že Zuzana je len horúci bankomat v sukni. To by bolo priveľa aj na neho.
Mária sa naňho zahľadela, potom na kufor, povzdychla.
Smeti si vyhodil?
Jozef si pozrel na ruku. Nie, taška ostala na lavičke.
Zabudol, zašepkal.
Mária zavrtela hlavou, ustúpila strane.
Poď už, Romeo. Čaj vychladne. A ruky si umy, si celý od blata.
Vošiel do predsiene, vtiahol so sebou prekliaty kufor. V nose mu udrel známy pach čistej bielizne a dávka liekov. Najlepší pach na svete.
Vyzul sa, zamieril do kúpeľne. Zrkadlo odrážalo unaveného starca. Očistil sa studenou vodou, zmýval slzy i poníženie.
Keď vošiel do kuchyne, Mária nalievala čaj do jeho veľkej hrnčeky. Na stole para z bravčových karbonátov.
Mária, šepol, sadol si. Odpusť starému bláznovi. Udrel mi do hlavy diabol.
Jedz, rýchlo, vychladne, povedala bez pohľadu naňho.
Ale vážne. Aká Zuzana! Bezo mňa… neviem ani kde mám kartičku poistenca.
V zložke s dokumentmi, v hornom šuflíku, odvrkla, sadla si oproti. Zlatko, prosím ťa, nehreš viac. Vrátil si sa, to je hlavné.
Jozef žul suchý karbonát, chutil mu lepšie ako akýkoľvek rezeň na reštauračnom menu.
A tá Zuzana… odvážil sa trochu klamať. Fajčí! Hovorí škaredo!
Mária nadvihla okuliare, v očiach sa jej zablysli šibalské iskričky.
No hrôza, ironicky podotkla. Ty, estét, si to nezvládol?
Samozrejme! Povedal som jej: Zlatíčko, tvoj slovník nepasuje k tvojmu vzhľadu! a odkráčal som.
Mával rukou.
Prosto som zistil, že je to len poloprázdny svet. Nič.
Hlavneže si to pochopil na zastávke, nie na matričnom úrade.
Postavila sa, zobrala tubu masti, položila na stôl.
Chrbát ťa sekol, čo?
Jozef sčervenal.
Trošku.
Vyzleč sa. Dám ti masť.
Zobliekol si košeľu, chrčal a syčal, cítil známe, silné ruky manželky na chrbte. Vtierala liečivú masť a bolesť bola príjemná, liečivá.
Mária? zamrmlal do stola.
Čo?
Vedela si, že sa vrátim?
Samozrejme.
Prečo?
Mária ho jemne plesla po zdravom pleci.
Pretože si v kufri nemal ani spodky, ani ponožky, ani lieky.
Uškrnula sa.
Namiesto toho si tam natlačil prikrývku a MOJU starú kožušinu, čo treba dať do čistiarne.
Jozef stuhol a otočil hlavu:
Kožušinu?
Kožušinu. Videla som ťa ráno, ako ju tam rveš. Myslíš, že nič nevidím? Si slepý ako krtko bez okuliarov.
V kuchyni zavládlo ticho. Jozef žul informácie: odišiel do nového života s prikrývkou a starou kožušinou manželky.
Zrazu sa rozosmial. Najprv ticho, potom nahlas, až sa rozkašľal. Mária mu sekundovala.
Ty si starý peň, usmiala sa zmierlivo. No poď, cestovateľ, dojedz karbonát. Zajtra ideme na chatu, treba v pivnici poodnášať zaváraniny. Tam budeš mať fitnes aj čerstvý vzduch.
Ideme, Marianka. Pôjdeme spolu, prikývol Jozef, utieral slzy smiechu.
Mobil zašumel. Pozrel na displej: Zuzana: Kde si? Mama zomiera! Pošli aspoň sto!
S istotou stlačil blokovať. Potom vymazať chat. Položil mobil displejom dolu na stôl.
Možno tie zaváraniny necháme tak? spýtal sa, hľadiac na ženu inými očami. Dáme si ražňovú slaninku? Ja ju naložím sám, ako to máš rada, s cibuľou.
Mária zdvihla obočie. Jozef sa nehrnal k ražňu už roky.
Slaninu? A pečeň?
Pečeň nechajme tak. Raz žijeme!
Vzal jej ruku, zrohovatenú prácou, a nezručným, ale úprimným bozk zanechal na prstoch.
Ďakujem, že si ma pustila späť, Mária.
Ruku stiahla, ale jemne, ako v sne.
Jedz, Don Juan. Vychladne.
Vonku pršalo, vietor trieskal konármi o okno, ale v kuchyni bolo svetlo a teplo. Na stoličke visela jeho slávnostná košeľa, vo vzduchu voňala liečivá masť a čaj.
A tá vôňa bola lepšia než akýkoľvek parfum.
Jozef Kučera pozeral na svoju ženu a myslel na to, že dvadsaťosem rokov je síce pekných.
Ale kto iný vie, že do kufra si zabalí omylom aj ženinu kožušinu a aj tak ho pustí domov?
Mária, ozval sa.
No?
Kožušinu do čistiarne treba dať. Zajtra ju zoberiem.
Zober. A kufor rozbali. A prikrývku vyber. Mrznú mi nohy.
Jozef prikývol a s chuťou si zahryzol do karbonátu.
Život šiel ďalej a doparoma nebol vôbec zlý.
