Potrebujem ženu, ktorá nemá viac ako štyridsaťdva rokov. To je maximum, a aj to len ak vyzerá najviac na tridsaťpäť. V päťdesiatke to už nie je ono, Jožo. Hľadám vitálnu a energickú, nie rovesníčku.
Ja síce nie som žiadny Pavol Habera, ale v duši mám dvadsaťosem. A vôbec, muž zreje s vekom, žena no, rozumieš predsa.
S kamarátkou Vierou sedíme pri vedľajšom stole a nevinne sa stávame diváčkami tohto sólového predstavenia. Prišli sme sa najesť po tréningu, rozoberáme najnovší jedálniček, keď zrazu náš rozhovor hrubo preruší mužský monológ.
Počula si? potichu si odfrkne Viera. Najlepšie časy už má za sebou, čoskoro bude vo výpredaji.
Buď ticho, uškrniem sa. Počkaj ešte. To je pomaly divadlo.
Rečník sa nenechá rušiť:
Ja napríklad nikdy nejem zo včera. To je zásada. Žena musí variť každý deň čerstvé. No jasné, kým som sám, viem si urobiť halušky, nehrám sa na pána. Ale vzťah to je vážne: segedín, fašírky, koláče. A aby bola štíhla! Potrebujem kontrast ja solídny, ona drobná.
A deti? opatrne sa spýta kamarát, podozrievavo skúmajúc jeho solídnosť. Veď tvoje sú už dospelé, vnúčatá ťa čakajú.
Dedičov netreba, stačia ich moje. Potrebujem spoločnosť pre dušu aj telo. Takú, čo by so mnou šla do lesa, na hory alebo aspoň na chatu.
Takmer sa zadusím džúsom. Na hory? On ledva dôjde k najbližšej večierke.
Vierka, stavíme sa, že sa so mnou zoznámi? zašepkám, zažmurkám.
Robíš si srandu? vypleští oči Viera. Katka, však ty nemáš štyridsať.
Pssst, priložím prst na pery. To je experiment. Chcem preskúmať, aký veľký je mužský sebaklam.
Zoznámenie prebehlo bez problémov. Vymenili sme si čísla a už večer sme si písali, ako by sme sa poznali roky.
Na internete bol pod prezývkou Macho48.
Na profilovom obrázku záber z doby pred desiatimi rokmi: vtiahnuté brucho, drahé auto v pozadí, sebavedomý vzhľad.
O pár dní ma Jozef pozval na stretnutie.
Prichádza v slávnostnom obleku. Gombíky na saku ledva držia jeho brucho, ktoré hrdo vypúča do sveta.
Katarína, rozžiarel sa úsmevom s nie práve dokonalými zubami. Dnes vyzeráš úžasne.
Ďakujem, Jozef, skromne skloním zrak. Ty tiež… celkom reprezentatívny.
Stretli sme sa ešte párkrát.
Pre mňa to bola skúška hereckého talentu. Pozorne som počúvala príbehy o jeho biznis-impériu (stánok na tržnici), ako takmer kúpil nové auto (ale radšej investoval do rozvoja), a aký je dôležitý domáci pokoj.
Prešli sme sa po Medickej záhrade už po sto metroch ťažko dýcha, ale tvrdí, že je to špeciálne dýchacie cvičenie.
A prišiel rozhodujúci okamih.
Jožo, roztopený po večeri a posypaný mojimi komplimentmi, sa rozhodol, že je čas posunúť veci ďalej.
Katarína, prehovorí, chytí ma za ruku. Si dokonalá štíhla, šikovná, mladá. Mimochodom, priznám sa Nemám štyridsaťosem.
Naozaj? prekvapene nadvihnem obočie. Koľko teda?
Päťdesiatpäť, vydýchne, čakajúc na reakciu. Ale dobre vyzerám, nie?
Samozrejme, Jožko! vykríknem veselo. Maximálne na päťdesiatštyri. Mám rada mužov s skúsenosťami to je životná múdrosť.
Celý sa rozžiaril.
Výborne. Bál som sa. Lebo ja mám zásadu ženy nad štyridsaťdva mi nesedia. Energia už nie je. Ty si iná, pravá šupa.
Ďakujem, drahý, pohladím ho po plešinke. Aj ja mám malé tajomstvo.
Aké? napäto sa opýta. Deti? Dlhy?
Nie, kdeže. Vek.
Jozef stuhne.
Ako to myslíš? Nemáš štyridsať?
Takmer.
Tridsaťosem? spýta sa s nádejou.
Vytiahnem občiansky preukaz a podám mu ho.
Otvor, Jožo. Pozri sám.
Zobral doklad trasúcimi sa prstami, otvoril a dlho skúmal dátum narodenia, potichu čosi počítal.
1975.
Päťdesiat… šepne, bledne. Máš päťdesiat?
Presne tak, Jožo. Pred dvoma mesiacmi som oslávila jubileum.
Občiansky preukaz mu vypadne z rúk. Díva sa na mňa, akoby som sa pred ním zmenila na Ježibabu.
Ale ako? Veď vyzeráš…
Ako žena, ktorá sa o seba stará, Jožo. A nevyjedá langoše.
Ale to je klamstvo! zvolá. Hovoril som, do štyridsaťdva. To je zásada. Nemôžem si začať s rovesníčkou.
Ja ani nie som rovesníčka, mimochodom. Doteraz ti všetko vyhovovalo, nie? Alebo mi niekde padá piesok z vreciek?
Jožo sčervenie.
Nie, ale samotné číslo… Päťdesiat. To je už skoro dôchodok.
Starnutie, Jožo, prichádza, keď mozog odmieta realitu, poviem pokojne a postavím sa. Ja som žena v najlepšom veku. A vieš čo? Aj ja som na niečo prišla.
Na čo? pozrie sa na mňa vyblednutými očami.
Že aj päťdesiatročná žena si zaslúži muža. Nie balík komplexov, brucho a stánok na tržnici. Ty by si môj oheň nezvládol. Zhoríš pri prvej snahe držať tempo.
Zbalím občiansky a zamierim k dverám.
Katka! zavolá. Počkaj. A čo my dvaja?
Aké my dvaja? otočím sa. Podľa tvojej logiky sme rovesníci. Ale ty hľadáš mladučkú. Tak hľadaj. Možno sa ti podarí nájsť takú, čo už horšie vidí.
Vyjdem zo zabývaného babkiného hniezda a s úľavou nasajem čerstvý vzduch Bratislavy.
Dole v aute ma čaká Viera.
Tak čo? spýta sa, keď si sadnem. Prezradil sa?
A ako, rozosmejem sa. Najmä, keď som mu ukázala občiansky. Mala by si vidieť jeho tvár ako by práve zistil, že Zem je guľatá.
Ako to dopadlo?
Tak, že Jožo bude ďalej hľadať mladú a trápiť sa. My ideme oslavovať. Dnes mám rande s normálnym chlapom. Má štyridsaťpäť a je mu úplne jedno, čo mám napísané v dokladoch.
A Jožo ešte stále visí na zoznamke. Profil si aktualizoval: Hľadám ženu prísne do 40 rokov. Úprimnú! Fotka, jasné, stále tá istá spred desiatich rokov.
Napadlo vám, prečo sa niektorí muži tak boja rovesníčok? A oplatí sa kvôli šanci na vzťah zatajovať vek, či je lepšie vždy hovoriť pravdu?
