Deň, keď som sa išla rozviesť oblečená ako nevesta Keď mi manžel povedal, že chce rozvod, otvorila som skriňu a vytiahla svadobné šaty. „Čo to robíš?“ – opýtal sa ma zhrozene. „Oblečiem si toto, idem predsa na súd,“ povedala som, zatriasla šatami a striasla z nich prach. „Si normálna? Nemôžeš ísť na rozvod ako nevesta!“ „Môžem. A ty si obleč ženíchov oblek. Keď si mi v ňom sľuboval večnú lásku, s ním spravíš aj rozvod.“ Videla som, ako márne hľadá argumenty. Dvadsať minút neskôr už šomral a prehrabával sa v skrini za svojim oblekom. Keď sme prišli na súd, ochranka nás len neveriacky pozorovala. Jedna pani zakričala: „Gratulujem!“, ale druhá ju štuchla do boku: „Trdlo, veď sa idú rozvádzať!“ Sudca skoro spadol zo stoličky, keď nás zbadal. Ja celá v bielom, so závojom a všetkým. On v smokingu s motýlikom a naleštenými topánkami. „Pani,“ povedal sudca, zadržiavajúc smiech, „môžem sa opýtať, prečo ste oblečená ako nevesta?“ „Pretože, Vaša česť,“ vysvetlila som dôstojne, „tento muž mi v tomto sľuboval ‚kým nás smrť nerozdelí‘. Keďže sme ešte neumreli, a chce ukončiť zmluvu, nech to urobí, keď ma vidí presne takú, ako keď mi klamal.“ Manžel sa mi pozrel do očí so slzami. „Nikdy som ti neklamal. Na ten deň som ťa naozaj miloval.“ „A teraz?“ – spýtala som sa a cítila, ako sa mi chveje hlas. Sudca si odkašľal. „Viete čo? Dám vám tridsať minút pauzu. Choďte sa poprechádzať, porozprávať. A ak sa vrátite stále takto oblečení a rozhodnutí rozviesť sa, budeme pokračovať. Ale myslím si, že dvaja ľudia, ktorí prídu až sem, majú ešte čo povedať.“ Vyšli sme na chodbu. On mi napravil závoj, ktorý mi padol na stranu. „Vyzeráš krásne,“ povedal. „Presne ako vtedy.“ „Aj ty vyzeráš dobre,“ priznala som. „Hoci si blázon.“ Stáli sme tam v oblekoch ako na svadbe, uprostred súdu, netušiac, čo ďalej. „Čo keby sme namiesto rozvodu išli dať svadobnú tortu a pripomenuli si, prečo sme sa vzali?“ navrhol nesmelo. Možno je pravá láska práve to – že sa na rozvod oblečieš ako na svadbu… alebo sme len dvaja dramati, čo nikdy nevedeli robiť veci napoly?

Deň, keď som išla na rozvod oblečená ako nevesta.

Keď mi môj manžel Jozef povedal, že chce rozvod, otvorila som skriňu a vytiahla svoju svadobnú róbu.

Čo to robíš? spýtal sa ma preľaknuto.

Oblečiem si toto, keď pôjdeme na súd, vyhlásila som a vytriasla som šaty, aby z nich odpadol prach veľkosti bratislavského sídliska.

Veď si sa zbláznila! Nemôžeš predsa ísť na rozvod v svadobných šatách!

Ale samozrejme, že môžem. A ty si obleč svadobný oblek. Ak si mi v ňom sľuboval vernosť naveky, v ňom to aj pekne zrušíš.

Videla som, ako hľadá nejaký rozumný argument a nenašiel nič – okrem pavúčej siete v rohu skrine. O dvadsať minút neskôr už s mrmlaním prehŕňal spodky a hľadal motýlika.

Keď sme prišli na súd, ochranka zostala ako prikovaná. Jedna pani zagratulovala: Nech žijú mladomanželia! Druhá ju však hneď štuchla: Prosím ťa, veď sa idú rozvádzať!

Sudkyňa len tak-tak nespadla zo stoličky, keď nás uvidela kráčať: ja v celej tej bielej nádhere so závojom až po zem, on v smokingovom výstroji, kravata ako z relácie S úsmevom.

Pani, povedala, pričom sa veľmi snažila nezachechtať, môžem sa opýtať, prečo ste prišli ako nevesta?

Lebo, Vaša česť, vysvetlila som so zdvihnutou hlavou, tento muž mi presne takto, v obleku, sľuboval lásku až do smrti. No keďže sme ešte nažive a on chce zrušiť dohodu, nech tak urobí s rovnakým pohľadom, s akým mi sľuboval večnosť.

Jozef na mňa pozrel očami plnými sĺz.
Nikdy som ťa neklamal. Vtedy som ťa naozaj miloval.

A teraz? spýtala som sa, pričom ma hlas trochu zradil.

Sudkyňa si odkašlala.
Viete čo? Dám vám polhodinku pauzu. Choďte sa prejsť, porozprávajte sa. Ak sa vrátite stále ako nevesta a ženích a stále rozhodnutí na rozvod, pokračujem. Ale… niečo mi hovorí, že máte ešte čo rozoberať.

Vyšli sme na chodbu. Opravil mi závoj, ktorý sa mi skotúľal na objímku kabelky.

Vyzeráš nádherne, povedal. Presne ako v ten deň.

Aj ty si fešák, priznala som. Aj keď si, prepáč, idiot.

Stáli sme tam ako herecká dvojka z májovej veselice – uprostred súdu, v plnej svadobnej paráde, inšpirovaní márnosťou.

A čo keby… začal opatrne. Čo keby miesto rozvodu skočíme na svadobnú tortu do cukrárne a pripomenieme si, prečo sme sa kedysi vôbec brali?

Čo ak je láska vlastne o tom, že aj na rozvod prídeš v šatách, ktoré si mala na svadbe alebo sme len dvaja amatérski dramatickí umelci, ktorí odmietajú robiť čokoľvek normálne?

P. S. Rozvod stál 16 eur, ale stálo to za všetko smiechu… a možno aj za druhú šancu.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

20 − 6 =

Deň, keď som sa išla rozviesť oblečená ako nevesta Keď mi manžel povedal, že chce rozvod, otvorila som skriňu a vytiahla svadobné šaty. „Čo to robíš?“ – opýtal sa ma zhrozene. „Oblečiem si toto, idem predsa na súd,“ povedala som, zatriasla šatami a striasla z nich prach. „Si normálna? Nemôžeš ísť na rozvod ako nevesta!“ „Môžem. A ty si obleč ženíchov oblek. Keď si mi v ňom sľuboval večnú lásku, s ním spravíš aj rozvod.“ Videla som, ako márne hľadá argumenty. Dvadsať minút neskôr už šomral a prehrabával sa v skrini za svojim oblekom. Keď sme prišli na súd, ochranka nás len neveriacky pozorovala. Jedna pani zakričala: „Gratulujem!“, ale druhá ju štuchla do boku: „Trdlo, veď sa idú rozvádzať!“ Sudca skoro spadol zo stoličky, keď nás zbadal. Ja celá v bielom, so závojom a všetkým. On v smokingu s motýlikom a naleštenými topánkami. „Pani,“ povedal sudca, zadržiavajúc smiech, „môžem sa opýtať, prečo ste oblečená ako nevesta?“ „Pretože, Vaša česť,“ vysvetlila som dôstojne, „tento muž mi v tomto sľuboval ‚kým nás smrť nerozdelí‘. Keďže sme ešte neumreli, a chce ukončiť zmluvu, nech to urobí, keď ma vidí presne takú, ako keď mi klamal.“ Manžel sa mi pozrel do očí so slzami. „Nikdy som ti neklamal. Na ten deň som ťa naozaj miloval.“ „A teraz?“ – spýtala som sa a cítila, ako sa mi chveje hlas. Sudca si odkašľal. „Viete čo? Dám vám tridsať minút pauzu. Choďte sa poprechádzať, porozprávať. A ak sa vrátite stále takto oblečení a rozhodnutí rozviesť sa, budeme pokračovať. Ale myslím si, že dvaja ľudia, ktorí prídu až sem, majú ešte čo povedať.“ Vyšli sme na chodbu. On mi napravil závoj, ktorý mi padol na stranu. „Vyzeráš krásne,“ povedal. „Presne ako vtedy.“ „Aj ty vyzeráš dobre,“ priznala som. „Hoci si blázon.“ Stáli sme tam v oblekoch ako na svadbe, uprostred súdu, netušiac, čo ďalej. „Čo keby sme namiesto rozvodu išli dať svadobnú tortu a pripomenuli si, prečo sme sa vzali?“ navrhol nesmelo. Možno je pravá láska práve to – že sa na rozvod oblečieš ako na svadbu… alebo sme len dvaja dramati, čo nikdy nevedeli robiť veci napoly?
„Mama mojej manželky je bohatá, nikdy nebudeme musieť pracovať.“ – potešil sa môj kamarát.