Dnes si píšem do denníka o našich posledných zážitkoch. S manželkou sme si vzali hypotéku na byt v Bratislave. Po menšej rekonštrukcii sme postupne prenášali veci krabice, knihy, kuchynské vybavenie až sme sa po mesiaci napokon presťahovali nastálo.
Spoznávanie susedov sme začali pozvaním starých rodičov zo susedného bytu na čaj. Pani Mária a pán Jozef prijali naše pozvanie, ale čaj vypili akosi rýchlo a keď sa dozvedeli, že Táňa je moja manželka, nie dcéra, našli si pohotovo výhovorku, aby mohli odísť bolo to piatkové podvečer.
Nasledujúce ráno nám niekto klopal na dvere. Odpovedal som a na chodbe stál policajt. Požiadal nás o občianske preukazy, moje aj Táňine. O chvíľu prišiel za ním aj miestny farár, ktorý chcel vidieť náš sobášny list. Situácia bola čudná, v tom chaose po sťahovaní sme ho hľadali dobrých desať minút, kým sa nám podarilo ho nájsť.
Policajt sa zatváril rozpačito, ospravedlnil sa, že nás budí. Pri odchode poznamenal, že dostali upozornenie, že v našom byte údajne žije muž s maloletou. Vtedy mi došlo, prečo sa susedia tak narýchlo rozlúčili včera večer, keď sme spomenuli, že sme manželia mám dvadsaťštyri, Táňa dvadsaťšesť, ale svojím mladistvým vzhľadom a nevinnou tvárou je často zamieňaná za dievča zo strednej školy.
V obchode bez občianskeho nepredajú alkohol a včera sa Táňa učesala do dvoch vrkočov, takže pôsobila ešte mladšie. Okrem toho, popoludní si odlíčila make-up a vyzerala ako školáčka. Celá situácia je dosť vtipná, ale aj trochu nepríjemná. Rozhodol som sa, že si oholím bradu nech už nevyzerám ako štyridsaťročný otec s dcérou.
Taký je život na Slovensku niekedy zábavný, inokedy plný nedorozumení, vždy s dávkou humoru a pohody.
