Môj brat žil so svojou prvou manželkou celé veky. Jeho žena bola veľmi zameraná na peniaze a stále sa hádala, a k jeho rodičom sa správala zle. Roky to prehltal, až kým pohár nepretiekol a nerozviedol sa s ňou. Oženil sa druhýkrát. Jeho nová manželka mala dcéru. Môj brat nemal deti ani v jednom manželstve. No čoskoro manželka zomrela. Adoptovaná dcéra sa vydala a opustila ho. Rozhodol sa teda prerobiť byt. Kde bola kedysi knižnica, nahromadilo sa množstvo papierov a rozhodol sa, že možno sa tam skrýva nejaký tajný poklad. Začal prehrabávať knihy a dokumenty, až narazil na hŕbu listov.
Dočítal sa v nich o dievčati, čo písalo otcovi, že ho veľmi ľúbi, túži po odpovedi a že je smutná. Písala mu o škole, o tom, ako sa jej darí, aj čo cíti. Keď uvidel spiatočnú adresu, všetko sa mu rozjasnilo. Kedysi totiž slúžil vo vzdialenom mestečku v Rimavskej Sobote a tam sa zaľúbil. Zistil, že tú ženu vtedy omylom spravil tehotnou, ale on o tom netušil a jeho prvá manželka všetky listy schovávala. Nič mu nikdy nepovedala. V zúrivosti jej zavolal, aby si všetko vyjasnil. Ona sa priznala. Áno, bolo to jeho dieťa. Chvalabohu, žijeme v ére internetu, a jeho nevlastná dcéra mu pomohla vlastnú dcéru vyhľadať.
O pár dní zazvonil telefón. Volala mu jeho vlastná krv. Bol popletený, netušil, čo povedať, ako jej vysvetliť to dlhé mlčanie. Ukázalo sa, že dievčatina matka už dávno nie je medzi živými. Dievča sa rozplakalo a priznalo, že je už vydatá a že má vnuka. Dali si stretnutie. Môj brat plakal od radosti konečne uvidí svoju dcéru. Dúfal, že ho pochopí, veď on za nič nemohol. Keby bol vedel, nikdy by ju neopustil, nikdy by nebol ticho a nezmizol z jej života.







