Naše deti si myslia, že sú dospelé, chcú si všetko zariadiť po svojom. Chceli byť samostatní, nezávislí a nakoniec zostali po uši v dlhoch bez vlastného bytu.
Keď sa naša dcéra Katarína vydala, my obaja rodičia sme sa rozhodli, že im pomôžeme s bývaním. Ja s manželom sme mali nejaké úspory, svokrovci tiež. Všetko sme dali dokopy, vyšlo by to akurát na menší byt v Bratislave. Chceli sme im ho hneď kúpiť a odovzdať kľúče, no oni naši mladí mali iný plán: My to zvládneme sami, chceme byť nezávislí!
Prešlo pár mesiacov a len tak medzi rečou sme sa dozvedeli, že si kúpili trojizbový byt. Samozrejme, nie z vlastných peňazí, ale s hypotékou z banky. Opýtali sme sa ich, kto bude platiť všetky splátky povedali, že ich príjem na to stačí.
Potom prišla reč na auto. Byt je dosť ďaleko od práce, cesta MHD trvá pridlho. Kúpili si nové auto na leasing, priamo zo showroomu. My sme navrhovali niečo jazdené, lacnejšie, ale mladí nás uzemnili: Chceme kvalitné, spoľahlivé vozidlo. My to zvládneme.
Po čase oznámili, že chcú dieťa. Najlepšie by bolo, keby sa narodilo v zahraničí, aby zaistili občianstvo. Opäť si museli vziať pôžičku na pôrod v súkromnej klinike v Prahe, kde bude o dcéru dobre postarané.
Po narodení vnučky začali premýšľať o renovácii detskej izby. Zase ďalší úver. Keď sme sa spýtali: Kto to všetko zaplatí? vždy sme počuli iba: My! Sme predsa dospelí a nezávislí.
A potom prišiel zlom: zať Ján prišiel o prácu, Katka bola na materskej. Príjmy boli zrazu nulové. Ako majú platiť všetky tie pôžičky? Prišli nás prosiť, aby sme predali našu chatu na Záhorí. Nechceli sme, ale spravili sme to, aby neskončili v exekúcii. Aj tak to nestačilo.
Museli predať byt, potom i auto. Nakoniec sa museli nasťahovať k svokrovcom do Petržalky. Teraz len nariekajú, že nemajú nič vlastné. Samozrejme, veď odmietli našu pomoc. Dnes ešte stále splácajú dlhy potrvá to roky. Smútok a slzy… Viac nezostalo.
