Do rodičovského domu som cestoval vo vlaku druhou triedou. Mal som miesto na hornom lôžku, ale nijako mi to neprekážalo. Dolné lôžka obsadili dve ženy. Chcel som si počkať na sprievodcu dole, ale jedna z nich ma už začala napomínať, keď som sa snažil vystúpiť hore.
Keď mi zaškvŕkalo v žalúdku a rozhodol som sa najesť, ženy ma nechceli pustiť k stolíku. Naschvál sedeli po oboch stranách, ticho popíjali svoj čaj a jasne dávali najavo, že na ich územie nemám vstup.
Môžem si dať rýchlo niečo pod zub? spýtal som sa.
Mladý muž, máte lístok na horné lôžko. Ušetrili ste? Tak jedzte tam! My tu musíme spať a potom voniať vašu večeru. A navyše, chceme oddychovať, ozvala sa jedna z nich.
Pochopil som, že sa nemajú v pláne vzdať. Pripravil som si lôžko a s instantnou polievkou som vystúpil hore. Len čo som začal jesť, vlak prudko trhol celá moja večera skončila na spodnej posteli.
Rezance boli všade, dokonca v elegantnej účesi mojej spolucestujúcej. Dlhé cestoviny ovládli celý oddiel. Chcel som sa smiať aj plakať zároveň.
Mladý muž, neviete jesť vo vlaku? Ste tu prvý raz, či čo? Hrozné! rozhorčila sa cestujúca.
Nebolo to naschvál! povedal som a začal som vyberať rezance z jej kaderí.
Celú noc sa v oddieli niesla prenikavá vôňa instantnej polievky. Dokonca aj sprievodcovia sa pani oblúkom vyhýbali. Chcela sa umyť, ale ako? Vlak bol obyčajný, bez pohodlia.
Ja som nakoniec zaspal, aj keď hlad po tej vôni nezmizol. Čo na to povedať? Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne. Možno nabudúce, keď nebudú ochotné pustiť k stolíku, si rozmyslia, čo sa môže stať a každý si uvedomí, že troška láskavosti nám vie zlepšiť aj cestu vlakom.
