Mucha na okne bzučala vysokým, prenikavým tónom. Vlado otvoril oči. Slnko prepaľovalo oknom a milo sa plazilo po jeho poduške aj po jeho guľatom nose. Usmial sa a natiahol si končatiny tak, že celú perinu vystrel. Pod perinou bolo hrejivo, útulne, a vôbec sa mu nechcelo vstávať, hoci by už mal.
Mami nesmelo zavolal. A potom ešte hlasnejšie: Maaaami!
Mama vošla do izby, utierala si ruky o modrý záster.
Už si hore? Čo to vykrikuješ? prešla ku posteli, naklonila sa nad Vlada, pobozkala ho nežne na pihovatý nos.
Dobré ráno, synček! No hybaj, šibal, vstávaj!
Vlado objal mamu okolo krku. Voňala mliekom, chlebom a ešte niečím dobrým a domácim. Kedysi, keď bývali v Bratislave, zobudil ho ráno do škôlky ocko. Robievali spolu rozcvičku, čistili si zuby, špliechali na seba vodu a smiali sa, zatiaľ čo mama na nich pokrikovala a ponáhľala ich. Ale to všetko sa dávno zmenilo.
Raz ocko pre Vlada do škôlky neprišiel, a zostal tam s vrátnikom až do neskorého večera. Mama dorazila neskôr, s uplakanou a opuchnutou tvárou. Povedala mu, že ocko už nie je, a teraz je Vladko hlavný chlap v rodine. Čo presne sa stalo, vtedy nechápal, ale neskôr z rečí dospelých pochytil, že otec mal haváriu na cudzie auto. Za to im parťáci zobrali byt. Čoskoro sa presťahovali na dedinu k babičke.
Dedina bola veľká, dlhá popri Váhu a na konci ju obkolesoval les. Práve na okraji toho lesa bývala babka Anka, kde sa teraz nasťahovali s mamou. Dedka nemal, zomrel vraj, keď bol Vladko ešte bábätko takže najväčším chlapom v rodine bol on!
Babka s mamou pracovali v JRD to je veľké hospodárstvo, kde sú prasce, kravy a dokonca aj kone. Mama mu ukázala všetky zvieratá, keď ho občas vzala so sebou do kravína. Jemu sa tam veru nepáčilo! Všade páchlo, až mu to ťahalo nos. Mama s babkou sa len smiali jeho grimase
Chlapec vbehol do studených papúč a vybehol v pyžame za potrebu na dvor. Augustové nedeľné ráno ho pohladilo svojou sviežosťou. Vladko sa skrivoval od chladu. Tu a tam, kdetu z údolia spievali kohúty, v diaľke sa ozývali brechotavé hádky dedinských psov.
Babka vyšla zo šopy a zamrmlala popod nos:
Zasa má niekto záujem o moje kury! Azda už aj striga tu máme, či čo?
Už bude jeseň napadlo Vladovi dospelo, smutno i nepokojne. Nech už je aspoň škola! Pri tej myšlienke mu poskočilo malé srdiečko od radosti. S mamou už všetko nachystali na prvý školský deň, a ten nový ruksak sa mu zdal byť ten najkrajší na svete! Toto leto sa naučil aj čítať, písanie ešte škrípalo
Raňajkovali krupicovú kašu a lievance.
Vladko, rozhodli sme sa s babkou, že dnes pôjdeme na huby. Idete s nami, alebo si ešte malý? mama sa zasmiala a šibalsky na babku žmurkla.
No jasné, že idem s vami! rozohnene odpovedal Vladko s ústami plnými horúceho lievanca a studeného mlieka.
Vyrážali do lesa až pred obedom. Les ich privítal chladom. Boli posledné augustové dni, hoci v lese bolo ešte stále zelene. Vladkovi sa huby zdali byť na každom kroku, ale mama mu ukazovala, že nie všetky sú rovnaké niektoré sú jedlé, iné jedovaté. Motali sa lesom, kým babka nezmizla tak ďaleko, že neodpovedala ani na mamine hlasné Haló!
Slnko sa už chystalo za hory, keď mama povedala, že sa musia pobrať domov. Košík a taška boli napchaté darmi lesa. Vladkov kýblik ťažko ťahal ruky k zemi, no nevzdychal. Veď je chlap! Museli nájsť cestu späť, lenže ktorým smerom? Mama začínala byť nervózna, zjavne zablúdili.
Vladko, nevzďaľuj sa mi! vyzvala ho.
Skúsili ísť jedným smerom narazili na močarinu, druhým zas na neprekonateľný húšť. Vracali sa naspäť, motali ich stromy a les ich motal ako v tanci. Volali na babku, ale šum lístia na osikách ich hlas prehlušoval. Babka sa neozývala. Mama unavene klesla do trávy, nevedela, čo ďalej. Minúty sa vliekli. A vtom niečo za nimi zapraskalo v húšti. V kríkoch sa objavila striga. Skutočná slovenská striga! Mama vyskočila na nohy.
Vladko stál ako omráčený. Starenka, zhrbená až po zem, zhodila z ramien veľký batoh suchého chrastia a pristúpila bližšie.
Čo, báli ste sa ma? Nebojte, už dávno malými chlapcami nevečeriam! zachraptelým hlasom zahundrala, šibnúc okom na mamu. Ukázala bezzubé ústa a nos jej pri smiechu poskakoval ako hrčatá kukurica.
Zablúdili ste, čo? pokračovala, nedbajúc na preľaknutých mamu a chlapca. Kto ste, čo, Ružinčiny? akoby sa pýtala, a hneď na seba rýchlo chrbticu chrastu navršila, vykročila vpred. Zamávala, obzrela sa, stiahla zrak spod hustých obočiach a dodala: Čo ste tu onemeli, poďte za mnou!
Mama s Vladkom, naložení hubami, poslušne nasledovali starenku. Kráčala lesom priamo, suverénne, a po chvíľke sa pred nimi objavila lúka. Medzi trávami svietila ich dedina. Na druhom konci lúky práve vyšla z lesa aj babka Anka. Striga sa zachychotala, zamávala, a pohrbená pod batohom zamierila do dediny.
Ďakujeme vyhŕkla rozpačito mama, ale starena mávla iba rukou, akoby odháňala muchu, a šuchtala sa preč.
Babka sa pribehla.
Mami, kde si bola toľko! zúfalo vyčítala mama babke Anke. Zablúdili sme, našťastie nás tá starenka vyviedla von z lesa.
No, Zuzka, nože, ako si mohla poblúdiť v troch boroviciach! Veď ako decko si chodila v tomto lese!
Babka, to bola naozajstná striga? spýtal sa užasnutý a vystrašený chlapec.
Ale nože, Vladko, to je Púchovka! Hoc, odpor je, je jak bosorka.
Večer pri večeri sa Vladko opýtal:
Babka, a prečo sa volá Púchovka?
Neviem presne, už za mladi tak volali. Hovorí sa, že keď bola dievča, bola tučná jak gašparko. Jej rodičia boli zámožní, gazdovstvo veľké. Vyšla na ulicu s krajcom chleba a šmárala si maslo, cukor na to, vyjedala na lavičke. Deti sa motali bosé, slintali ona nedala ani hryz. Nemala kamarádov. Hruď napred nosila! Chalani pokrikovali:
Pozor, pukne brucho, pupok sa roztrhne!
Ja sama ju pamätám už ako dospelú. Mne bolo desať, jej vtedy cez tridsať. Mala frajera, traktoristu Jožka, mladší bol od nej. Na postavu riadna, nie krásna, ale ani hrozná, len nos mala dlhý. Zobrali sa, syn im narodili
Keď chlapec mal asi osem, na jar sa vyliala voda, chlapi drevo po Váhu spúšťali. Decká po kmeňoch skákali, šmykľavé boli. Starší sa vyšplhali, no Púchovkin malý, slabý bol a veru sa šmykol, brvno mu tresklo do hlavy, hneď do vody zmizol. Brvná ho hneď ukryli tri dni ho hľadali, až dolu Váhom ho našli. Púchovka zošalela Jožko sa dal na alkohol.
Našli ho potom v zime zamrznutého pri lese. Z práce išiel domov, napil sa v dedine, zamrzol v závejmi na krajnej cestičke. Púchovku prepustili z nemocnice, spamätala sa, ale ostala zvláštna, samotárska už päťdesiat rokov žije osamotene, s kozou, a bylinky zbiera, ak treba, dedinčanov lieči.
Babka zmĺkla, mama začala odpratávať zo stola.
A osud málokedy rozdelí dobré karty, zamyslene poznamenala mama. Aj Vladkovi prišlo Púchovky ľúto.
September bol jasný a zvonivý. Rána už studené, niekedy aj s prízemným mrazom, cez deň sa však zdalo, akoby leto ešte nekončilo. Vzduch bol čistý, voňal lístím, čo sa sfarbovalo do červena a hrdze. Vyorali už zemiaky, a Vladko už druhý týždeň chodil do školy. Na celý život mu zostane v pamäti ten prvý deň aj učiteľka dobrá i prísna, ktorá ho viedla za ruku z nástupu do triedy, prvý v rade, lebo bol najmenší z prváčikov.
Známky im ešte nenosili, ale pani učiteľka Oľga Ivanovna ho často chválila, hovorila, že sa snaží, ale musí viac písať, aby mal lepší rukopis. Zoznámil sa s dvoma chlapcami z ich ulice Slavo a Kolja, boli už druháci. Domov chodili spolu, keď mali rovnaký rozvrh. Cesta zo školy viedla cez prázdny pozemok a Púchovkin záhradku. Občas ho zo školy čakala babka alebo mama.
Toho dňa mal Vladko šťastie. Učiteľka mu dala dve červené hviezdičky do zošita a prihlásili ho do školskej knižnice. Dostal knižku Kúzelné slovo. Mal skvelú náladu, keď vyšiel zo školy. Slavo a Kolja mali ešte hodinu, tak sa vybral domov sám. Prázdny pozemok bol zavalený odpadkami, starými plechovkami a vyhodenými haraburdami. Musel si dávať pozor, kam stúpa.
Zrazu začul podivný zvuk. Zdvihol hlavu pred ním stádo túlavých psov. Odhadol, že sú nebezpeční. Skúšal cúvnuť, no už ho mali obkľúčeného. Najväčší pes sa priblížil, zaboril ňufák do prachu a vyceril tesáky. Vladko vykríkol, pričom svoj vlastný hlas ani nepočul. V tej chvíli pes skočil. Prikrýval sa taškou, ale zdivočelá zver zodrala ruksak na kusy. Spadol, chránil sa rukami, ale zrazu ho niečo chytilo ostrými zubami za plece a omdlel.
Nevnímal, ako cez plot Púchovkinej záhrady preletela starenka s lopatou. Bez zaváhania preliezla plot a začala mlátiť zúriace psy sekačom na pravo i naľavo. Psy na okamih ostali zmätené, ale bolo ich priveľa a už ochutnali krv. Zatvárili ich do kruhu, išli do útoku. Babka akoby sa zmenila na rozzúrené zviera. Vykrikovala ostrým hlasom a mávala lopatou. Najväčší pes jej skočil na hrb a zahryzol sa jej do krku. Púchovka v bolestiach stratila vedomie, zvalila sa na chlapca a prikryla ho celou dlhou sukňou
V dedine je v tomto čase cez deň ticho. Deti a mladí v škole, dospelí na družstve alebo na poli. Zverolekár a pomocník sa práve vracali z okresu. Uzavreli dohodu ohľadom krmiva a nových vakcín. Cestou si všimli pohyb na pozemku okolo Púchovkinho dvora a začuli vrčanie.
Jano, zaboč k Púchovke, nejaký čudný ruch je tam!
Jano zatočil autom a priblížili sa k miestu nešťastia. Scéna pred nimi bola strašidelná. Stádo psov zbadalo auto a ostalo pripravené útočiť. Všetko bolo posiate krvou. Kolo sa váľali potrhané zošity a knižky. Babka ležala tvárou v prachu, ruka rozhrýzená až na kosť. Pes na jej chrbte trhal krk.
Chlapi vyleteli z auta, začali mlátiť psy čím sa dalo. Psy sa im zahryzávali do nohavíc, skákali po prsiach. Jano zdvihol zakrvacenú lopatu a trieskal ich hlava-nehlava. Psy vyli, brechali. Vodca mal krv na hlave. Od dediny už bežali ľudia s vidlami a puškami, začali strieľať do vzduchu. Vodca vyceril zuby, zavyl a rozbehol sa k lesu. Celé stádo ušlo za ním.
Babka zastonala. Vtedy muži zazreli niečo pod starenou chlapca.
Zvolaj záchranku, Jano! Babka asi žije!
Keď odniesli Púchovku bokom, objavil sa pod ňou bledý, krvavý chlapec. Aj on bol v bezvedomí
Chladný slnečný lúč sa preplazil po poduške a po Vladkovom nose. Chlapec otvoril oči. Biele steny nemocnice ho desili.
Kde som? začal chápať, kde sa ocitol. Pohol sa, vnímal okolie.
Mama sedela pri ňom a rozžiarila sa.
Vlado, synček, zobudil si sa! a rozplakala sa.
Vlado cítil púto na ruke a ramene, bolelo to spomenul si na všetko.
Mama, psi mi odhryzli ruku, už nikdy nebudem písať?
Nie, synak, neodhryzli, len potrhali. Operovali ťa, ešte sa zahojíš, uvidíš! Vďaka Púchovke Ochránila ťa. Spi, môj milý
Púchovku pochovávali celé Humenné. Psy jej dohrýzli obe ruky i nohu. Jej staré srdce nevydržalo operáciu.
Na druhý deň dedinčania potajomky odpratali všetkých štyridsať psov, pochovali ich za dedinou pod les. Pod nory s nájdenými šteniatkami si rozobrali domácnosti.
Vlado v škole vymeškal iba jednu štvrtinu. Pravá ruka ešte poslúchala ťažko, ale denne ju trénoval a pani Oľga ho chválila. Ostatní chalani ho považovali za hrdinu!
S mamou chodievali na cintorín a na Púchovkin hrob nosili veľké kytičky kvetov.
Na tabuľke pod krížom bolo napísané, že vlastným menom bola Popkova Božena Michalová, a v deň smrti mala presne deväťdesiat rokov. Mama plakala.
Osud je vskutku zvláštny. Vďaka, Púchovka Za les, najmä za môjho syna! Nech ti zem ľahká bude!
Keď na Vianoce pripravovali v škole divadlo a na javisko vybehla bosorka, Vladko sa rozplakal a vybehol zo sály. Ruka ho náhle strašne rozbolela A spomenul si na Púchovku.
