Mal som vtedy päť alebo šesť rokov, ešte som nechodil do školy, bolo to tesne po Nežnej revolúcii. Do našej dediny v malokarpatskej oblasti, blízko Piešťan, prišli bývať dvaja dôchodcovia z Bratislavy starká Božena a dedo Ľubo. Kúpili si dom presne oproti nám nízky, s dvoma oknami, ale s rozľahlou záhradou, ktorú už kvôli veku obrábať nechceli. Každý deň chodili na prechádzky niekedy do lesa, niekedy k Váhu, len občas išli do mesta pre potraviny. Žili potichu, nikomu nevadili. K nám chodili len po mlieko dvakrát do týždňa. My sme vtedy mali veľa zvierat a žili sme skromne. Starká Božena mi často potajomky podstrčila čokoládku, zošit, alebo aj dvadsať korún navrch. Nemali vlastné deti.
Prešli hádam tri roky odkedy žili v našej dedine. Raz, neskoro v zime, keď sme práve vypli televízor a išli spať, niekto potichu zaklopal na okno. Bol to starká Božena. Slabým hlasom povedala Ľubomír zomrel.
Ako sme vedeli, sme jej pomohli s pohrebom.
Božena ťažko niesla stratu muža. Ochorela, ostávala doma, odmietala chodiť von. Takmer každý deň sme ju navštevovali. Rozprávala mi, ako s dedom Ľubom prežili spolu 52 rokov, robili v železiarňach, ako keď išli do penzie, byt prepísali na neter a rozhodli sa žiť na vidieku, medzi poľami a stromami.
Prišla jar. Starká Božena si zvykla na samotu, trochu ozdravela a jedného dňa ma zavolala k sebe. V starej škatuli mi ukázala malé, sivé šteniatko. Nikdy som nemal rád psy, ale keď som ho uvidel, až mi srdce poskočilo. Okamžite som si ho zamiloval.
Doteraz vidím ten obraz, ako sedím na podlahe, hladím šteniatko prstom, a starká na nás hľadí, prvýkrát po dlhom čase sa nesmelo usmieva tou svojou bezzubou dobrosrdečnou tvárou.
Vieš, my sme s Ľubom nikdy nemali psa ani mačku, ani deti nie. Teraz som sama… Aj to šteniatko som dnes našla v Piešťanoch za tržnicou, v kontajneri. No povedz, ako som ho nemohla vziať? Pozri na neho.
Nemohol som spustiť s očí to šteniatko, až som sa bál dýchať.
Čím ho nakŕmime? Určite je hladné, – skoro som sa rozplakal.
Zohriala som mu mlieko, ale nevie piť z misky, potrebuje cumlík. Ja žiaden nemám… zajtra kúpim, – šepla starká.
Rozbehol som sa domov a rovno z úst spiacej päťmesačnej sestry som vzal dudlík.
Šteniatko malo len pár dní. Kŕmil som ho cez dudlík, tlačil teplé mlieko, triasol sa, aby prežilo.
Celý týždeň sme lámali hlavy nad menom. Starká žartovala, že ho pre ryšavé uši nazveme Riško, ja som trval na mene Ticho vraj bol tichučký, ani nezaštekol. Tak ostal Ticho, Tichuško, Ticháčik.
Vychovávali sme ho so starkou dlho, až do leta zohrievané mlieko, domáca strava, ošetrenie. Keď bolo teplo, šteniatko mohlo z krabice do záhrady. Bol slabý, nikdy od matky nesosal, mamka ho neoblizovala, tak stále chorlavel. Ale starali sme sa, ako sme vedeli. Po škole som bežal pozrieť Tichuška, dorábal úlohy, pomáhal mame okolo dvora a večery trávil u starkej, hrával sa s Tichuštekom, starká nás potichu sledovala z pohovky.
Za leto narástol, no zostal malý asi do tridsať centimetrov. Ráno sme spolu išli na ryby, viedol som kravy na pašu. Ak som nemal čas, točil sa okolo starkej. S Tichuštekom život starkej ožil bola starostlivá, zlepšilo sa jej zdravie. Vari mu jedlo, česala ho, požičiavala si knihy o psoch a ich liečení.
Prešiel rok, potom druhý, tretí… až piaty. Ticho býval u starkej, no ráno cupotal na našu verandu čakal, kým výjdem a potom ma sprevádzal do školy tri kilometre peši. O druhej sa vracal po mňa, spoločne sme šli domov. V blate i v mraze. Deväť rokov to takto šliapalo.
Škola bola len po deviataku, potom som musel ísť študovať buď na internát do Piešťan, alebo do technickej školy do Bratislavy. Rodičia rozhodli pôjdem do Bratislavy.
V deň odchodu som dlho sedel na verande u starkej Boženy, v náručí Ticha, a plakal.
Vezmi ho so sebou, keď nechceš, aby sme sa rozlúčili, plakajúc vravela starká.
Kam by šiel? Ticho je tvoj. Dávaj si pozor na seba. Mamka k tebe stále príde a ja budem volať, hovoril som a hladil ho.
Keď Hydrobus odchádzal z pontónu na Dunaji, stál som na palube a slzy tiekli. Ticho pobehoval po starých doskách v prístave a nespúšťal zo mňa pohľad, nevedel pochopiť, prečo ho opúšťam.
Štúdium v Bratislave ma úplne pohltilo. Celé dni som trávil v knižnici a učil sa veterinárnu medicínu i agronómiu. S nikým som si veľmi nerozumel, iba sem-tam som zabehol za spolužiakom z dediny na internáte.
Pred Vianocami mi volala mama starká Božena je na tom zle, leží už týždeň, nevládze vstať. Ticho sa od nej ani nepohne, jedlo mu museli dať k jej posteli.
Vrátil som sa domov skôr, ako som plánoval. Ticho skutočne sedel na stoličke vedľa jej lôžka, neodvracal pohľad, ticho pri nej kňučal. Starká sa chvejúco dotýkala jeho hlavy a niekedy koženého nošteka. Obaja boli vychudnutí, scvrknutí ako jablká na povale koncom zimy. Bolo to desivé zomierajúca starenka a jej pes, posledná útecha v živote bez detí.
Keď som po Vianociach odchádzal naspäť, vedel som, že starkú živú už nezastihnem. Ticho ma odprevadil len po dvor; nemohol ju ani na chvíľu opustiť.
Vo februári starká Božena napokon zomrela.
Šestnásťročný chalan čo by mal oplakávať starú pani a jej psa? Ale ten, kto nestratil v živote posledné blízke stvorenie, nepochopí bodmú vernosť psa, ktorý prežije svojho pána a trpí nevysloviteľnou bolesťou.
Domov som sa dostal až po maturitách koncom mája. Nikto nevedel, kde je Ticho. Mama rozprávala, že na pohrebe obiehal okolo hrobu a chcel skočiť do jamy, kopáči ho museli odstrčiť lopatou. Vzali ho k nám, otec mu postavil búdu, ale Ticho u nás odmietal zostať; dovtedy, kým sa neoteplilo, sa motal pri starkinom dome. Potom zmizol. Nepočkal ma…
Celé leto som chodil po okolí, hľadal ho, ukazoval fotku, na každom dvore v okresnom meste a susedných dedinách. Nikde Ticho. Pomyslel som si keď babku pochovali, čakal ju doma, no keď sa nevrátila, išiel ju hľadať, niekam sa túlal…
Prišiel august.
Jedného dňa sme celá rodina išli na cintorín do Nosovskej hory, päťdesiat kilometrov od našej dediny. Ani mi nenapadlo, že by Tichuško bol tu.
Ako sme vystúpili z auta, uvidel som, ako sa k nám rúti so spustenými ušami, vyplazeným jazykom, šialene šťastný Ticho.
Kľakol som si na zem a rozplakal sa.
Tichuško, môj drahý, veď ja som ťa celý rok hľadal, a ty tu!
Ticho vstal na zadné, oblizoval mi tvár, akoby aj on plakal. Skákal, kmital chvostom.
Bol chudý, špinavý. Na mieste som mu vysypal jedlo, čo sme mali na pamätník chlebíky, fašírky, bábovku. Jedol, a neodvratil odo mňa pohľad.
Stieral som si slzy.
Je to váš psík? pýtala sa staršia žena pred kostolom.
Je môj, povedala moja mama a utierala si oči.
Robím tu upratovačku. Od jari je tu ten psík, býva pri jednom hrobe. Rozhrabal ho tak, že skoro kríž padol. Aj ja som to rýľom zasypala, nuž on znova kopal.
Každému bolo jasné je to hrob našej starkej Boženy.
Šli sme po cintoríne, Ticho sa odo mňa ani na krok nevzdialil. Bežal pri mne, očami stále ku mne vzhliadal. Hrob starkej a deda Ľuba bol celý rozrytý Tichovými labkami, najmä tam, kde ležala starká.
Otec upravil kríž, mama naaranžovala kvety, ja som kľakol, vzal Ticha do náručia. Pozeral na mňa, potom na hrob, zvesené uši a lízal mi líca.
Nesil ho ísť s nami, nech sa rozhodne sám, povedal otec ticho pri mne.
Nechcem ho tu nechať. Príde jeseň, zima a Ticho tu zamrzne. Má desať rokov… odpovedal som, ale vedel som, že ak sa rozhodne, aj tak utečie a tých päťdesiat kilometrov pre neho nič nie je.
Pri odchode sa Ticho motkal, vracal k hrobu, vracal sa späť k nám. Keď sme zasadli do auta, dlho stál a díval sa na hroby. Potom zrazu vyskočil ku mne na kolená.
Ticho môj, už ťa nikdy nenechám samého, rozplakal som sa a objal toho verného psíka.
