Ján otvoril dvere do bytu v starom paneláku na okraji Nitry. Vošiel do kuchyne na stole naňho čakala teplá večera. Zvláštne kde je Božena? preblesklo mu hlavou. S nejasným pocitom nepokoja prešiel do spálne. Jeho žena sedela na koberci a vkladala oblečenie do veľkej tašky.
Ty niekam cestuješ? opýtal sa ticho Ján, snažiac sa potlačiť napätie v hlase.
Dali mi papier na vyšetrenie do krajského centra, povedala Božena, jej hlas znel odrazu cudzo chladne. Doktor má podozrenie na niečo zlé.
Ako zlé? Jánovi zovrelo hrdlo. Myslíš to isté, čo vzalo tvoju mamu?
Ján na ňu nechápavo hľadel, odmietajúc prijať realitu, ktorá visela vo vzduchu ako hustá hmla.
Už niekoľko dní nemal Ján pokoj. Myšlienky mu kliesnili cestu hlavou, prevracal sa zo strany na stranu. Božena bola práve v Bratislave na vyšetreniach. On ostal na dedine pod Zoborom; v starej obývačke čakal na jej správu, plný úzkosti a tichej nádeje.
Božena sa nikdy nesťažovala. Tridsať rokov spolu žili, vychovali dve deti. Všetko doma fungovalo vďaka nej. Varila, upratovala, starala sa o každý detail. Ján si zvykol myslieť, že takto má byť. Muž predsa nebude stáť pri sporáku, to ho babka vždy učila.
Božena pritom robila účtovníčku, priamo v podniku, kde pracoval aj Ján veľká mliekareň na konci dediny. Kým on sa po práci posťažoval na únavu, ľahol si na gauč a pustil televízor, Božena klusala do kuchyne; pripravovala večeru, chystala obed na ďalší deň, umývala riad, utierala prach tichý kolotoč, ktorý sa nikdy nezastavil.
Každý deň bolo v dome útulno; čerstvé jedlo, každý večer iné. Ján by nikdy nejedol dva dni to isté. Božena to chápala a trávila v kuchyni večery, no nikdy sa nesťažovala a o pomoc neprosila. On jej ani len nenavrhol, že by mohol priložiť ruku k dielu načo? Veď to nie je chlapská robota.
Keď si Božena vzala voľno kvôli lekárovi, zostal Ján prekvapený.
Čo sa stalo? zastavil ju chodbou Ján. Nedobre sa cítiš?
Dúfam, že nie je nič vážne, odpovedala mu. Posledné dni som taká unavená
Možno by ti stačili vitamíny. Jar je tu, každý je trochu vyčerpaný, povedal Ján.
Možno mykla plecami.
Večer, keď sa vrátil z práce domov, Božena oznámila, že musí ísť do Bratislavy na vyšetrenie.
Prečo? To je také vážne? vyhŕkol Ján.
Mám zlé podozrenie. Lekár ma posiela na vyšetrenie.
Akože zlé podozrenie? Nemáš niečo ako tvoja mama?
Zatiaľ mám len náznaky. Uvidíme, čo povie vyšetrenie, hneď ho upokojovala, hoci jej oči boli ešte červené od tichého plaču. Už mám lístok na autobus, ráno o ôsmej odchádzam. Na šporáku sú karbonátky a ryža, v chladničke šalát. Ja musím zbaliť veci a chcem ísť skôr spať.
A ty si už jedla?
Nechutí mi, pokrčila plecami Božena, vkladala posledné veci do tašky.
Ján sledoval svoju ženu, zdalo sa mu to ako ťažký sen. Mohol by ju naozaj stratiť? Božena vždy plná energie, nikdy sa nesťažovala a zrazu…
Myslím, že už mám všetko zbalené, povedala.
Nezabudni si nabíjačku na telefón, šepol.
Máš pravdu, dám ju hneď. Usmiala sa vďačne. Prečo nejdeš večerať?
Tiež nevládzem
Prekvapila som ťa…
Ján len prikývol. Letmo pohladil tašku. V hlave sa mu vynorila spomienka pred štyrmi rokmi, keď si kúpili túto modrú cestovnú tašku, plánovali dovolenku pri mori. Božena vtedy celá žiarila, hľadala plavky, letné šaty, slamený klobúk. Ale nakoniec z výletu zišlo riaditeľ v práci mu ponúkol záskok za chorého zamestnanca, sľuboval mimoriadnu prémiu. Ján súhlasil, veď chceli prerobiť spálňu. A Božena sa tvárila, že je všetko v poriadku. Ale v noci ju Ján počul ticho plakať. Vraj zlý sen povedala ráno. Až teraz mu došlo, prečo.
Ďalší rok dovolenku opäť obetovali. Potom už Božena o mori nehovorila. Ján bol vlastne rád, veď na chalupe pri Topoľčiankach boli vždy kamaráti, dobré mäso na grile, kúsok odtiaľ rieka. Prečo vyhadzovať peniaze, keď si oddýchnu aj doma?
A teraz Božena balí veci. Nie na dovolenku, ale na vyšetrenie. Studený strach mu zvieral hruď.
Večer večeru nechal nedotknutú a v noci dlho nespal. Ležal vedľa Boženy a počul tiché vzlyky v tme. Tak veľmi ju chcel objať, ale neodvážil sa.
Ráno ju odprevadil na stanicu. Objali sa pred autobusom a Ján pocítil, že nechce pustiť. Pozoroval, ako vchádza do autobusu, slzy sa mu tisli do očí.
Božka len nech je všetko v poriadku, zašepkal do prázdna.
Celý deň ho na pracovisku ničilo ticho, dom sa zdal bez ženy prázdny a studený. Snažil sa zjesť aspoň časť večere, ktorú mu nechala, ale nič nechutilo.
Zapol televízor, vypol ho. Nakoniec vytiahol starý album a listoval spomienkami.
Tu boli na svadbe Božena v snehobielych šatách, krásna, štíhla. Stále ju miloval, ale kedy jej to naposledy povedal? A kedy jej poďakoval za večeru alebo polichotil? Vždy si myslel, že to všetko je samozrejmé, že žena sa má starať…
Až teraz si uvedomil, koľko toho na seba vzala. Pri jeho nachladeniach mu varila vývar, pripravovala domáci čaj z lipy Keď ochorela ona, len si niečo zobrala a šla do práce. Celý život niesla domácnosť ticho a obetavo.
Zrazu mu bolo strašne predstava, že by ju už nemusel mať Žil ako automat, denne jej písal, ale stále bez odpovedí. Dni boli neznesiteľné.
Vyčítal si, aký bol sebecký a aký zlý manžel, ako si ju nevážil. Sľúbil si, že to zmení
Večer zazvonil telefón. Božena po tichu povedala: Janko, mám dobré správy! Nič sa nepotvrdilo. Sú isté zdravotné problémy, ale nič také vážne.
Ján zalapal po dychu od úľavy. Naozaj? Božka, ani nevieš, aký som šťastný!
O niekoľko dní už stál so zhrčenou kyticou bielych ľalií na stanici, keď vystúpila z autobusu.
Ale Janko, to nemuselo byť! Ale ďakujem, sú krásne.
Objal ju, nedokázal pustiť. Tak veľmi som sa bál o teba Božka, prepáč mi. Milujem ťa
Za čo by si sa mal ospravedlňovať, Janko? Či si mi niekedy ublížil?
Nebol som najlepší manžel. Málo som ti pomáhal, bol som lenivý a sebecký Ale sľubujem, zmením to. Mám aj prekvapenie: kúpil som nám lístky, o mesiac máme dovolenku pôjdeme k moru!
Naozaj? usmiala sa so slzami v očiach Božena. A čo chalupa?
Kašli na chalupu, predáme ju, ak treba. Zemiaky si kúpime na trhu, zasmial sa Ján.
Nespoznávam ťa
Ani ja seba Málom som ťa stratil. Už nikdy to nedopustím
Janko Asi to tak malo byť, len aby som počula od teba také slová. Poď, ideme domov Aj ja ťa veľmi ľúbim…Ján ju držal za ruku, akoby ho mohol ktokoľvek a čokoľvek obrať o tú chvíľu šťastia. Spoločne kráčali cez nástupište, domov. Po prvý raz po dlhej dobe si Ján všimol, aké tiché bolo jarou prevoňané predmestie, aký ľahký vánok sa opiera o stromy, ako Božena teraz kráča po jeho boku ľahučko a s nádejou v očiach.
Doma, ešte v chodbe, Božena položila tašku a usmiala sa, pohladila Jána po tvári tentoraz mu navaril on. Večera nebola dokonalá, ryža bola trochu prevarená, šalát presolený, no Božena len kývla hlavou, prisadla k stolu. Dlho jedli v tichu, akoby každé sústo bolo požehnaním.
Janko, vieš ani moria netreba, keď si ma naučil, že každý deň má cenu, šepla do tmy, keď už ležali spolu pod jednou perinou.
Ale on pohladil jej ruku a zašepkal: Ja chcem, aby si prežila všetky dni so mnou šťastná. Sľubujem.
Z kuchyne prenikla vôňa ľalií, ticho domu vyplnila nová nežnosť. Vonku sa rozospieval kos, ako by privolával nový začiatok. A Ján konečne pochopil, že láska nie je samozrejmosť je to výsadné šťastie, ktoré treba každý deň nanovo zaslúžiť.
Tá noc bola prvou, kedy sa obaja zobudili s pokojom v srdci a s úsmevom pripraveným na nový deň tentoraz spolu.
