Nepohodlná manželka

Zuzana pomaly vystupovala k povrchu bolesti a zvukov, akoby sa vynárala zo dna hlbokej studne.

Pani Zuzana Kováčová, ste už pri vedomí. Vidíme to na prístrojoch. Skúste otvoriť oči, ozval sa tlmený, vzdialený hlas neznámeho muža.

Snažila sa poslúchnuť, no viečka mala ťažké, akoby boli z olova. Telo ju vôbec neposlúchalo, pripadalo jej cudzie a zároveň ju bolel každý sval. Bolesť bola tupá, rozliata v celom tele. V ušiach jej zvonil vysoký, neznesiteľný tón.

Všade okolo sa šíril nemocničný pach ostrý, dezinfekčný dym a zvláštna horkosť, ktorú by si s ničím nepomýlila.

Tak, výborne, hlas zaznel tentokrát už celkom blízko. Dýchate sama, to je dobré znamenie.

Zuzana s námahou zamrkala a otvorila oči. Svetlo ju oslepilo, takže ich hneď opäť privrela. Všetko vyzeralo rozmazane, akoby akvarel pod dažďom: biely strop, steny rovnakej farby, do ruky jej viedla nejaká hadička.

Nad ňou sa sklánala tvár staršieho muža, poznamenaná hlbokými vráskami. V prísnych očiach pod hustými šedivými obočím sa zračila skúsenosť a opatrnosť. Mal bielu čiapku, rúško stiahnuté na bradu.

Kde to som… vzdychla, sotva počuteľne, nahlas jej to ani nešlo.

Ste na ARO, v resuscitácii, pokojne odvetil muž a upravil niečo na stojane s prístrojmi vedľa postele. Ústredná klinická nemocnica na Kramároch.

Nehoda… bola nehoda…

Bolestný záblesk prudké slnko, cesta, volant. Šoférovala… ale kam?

Áno, havária. Pamätáte si?

Šla som do nemocnice na kontrolu. S manželom sme chceli skúsiť umelé oplodnenie. Veď deti sa nám stále nedarili…

Presne tak, prikývol pán doktor v bielom plášti. Som váš ošetrujúci lekár, MUDr. Boris Hrušovský. Ocitli ste sa vo vážnej dopravnej nehode.

Vedomie sa jej postupne vyjasňovalo a s ním sa vracali aj spomienky. A s nimi aj strach.

Môj manžel… vie o tom? Je v poriadku?

Áno, vie, Boris Hrušovský pritvrdil tón. On nebol v aute s vami, je v poriadku.

Zuzana si nevedela v hlave poskladať útržky. Veď Peter mal ísť do nemocnice neskôr, z práce. Ona šla sama…

Ako dlho som tu? opýtala sa, cítiac studený chlad strachu okolo srdca.

Doktor odvrátil pohľad a ticho vzdychol. Počuť ho bolo cez umelé pípanie prístrojov až znepokojivo hlasno.

Musíte nabrať silu. Ale musíte to vedieť: bude to pre vás asi šok.

Tak povedzte, zašepkala Zuzana.

Nehoda sa stala už dosť dávno. Boli ste veľmi dlho bez vedomia.

Dlho… koľko? Týždeň? Dva?

Tri roky ste boli v kóme.

Zuzanin svet sa v tej chvíli rozpadol a ona opäť padala do tej priepasti, z ktorej sa sotva vyhrabala.

Nie… To hádam nie… Veď to nemôže byť pravda… Asi ste sa pomýlili, alebo žartujete…

Tri roky, potvrdil surovo Boris Hrušovský. Utrpela ste vážny úraz hlavy a mnohopočetné zlomeniny. Skoro sme to vzdali. Váš život visel na vlásku.

Tri roky.

Zuzana pozrela na svoju ruku na nemocničnej prikrývke: bledá, chudá, ale jej. Živá.

Mali ste šťastie, doktor zmenil tón, bol mäkší. Máte veľmi zriedkavú krvnú skupinu. Potrebovali sme rýchlu transfúziu a v banke taká nebola.

Po krátkej pauze dodal:

Váš manžel vás zachránil. Mal kompatibilnú krv. Bol darca, dal, koľko sa dalo, a možno i viac. Je hrdinom. Jeho krv vás doslova priviedla späť.

Slová muža pomaly klesali do jej vedomia. Peter… darca… zachránil jej život…

Tá myšlienka ju však nijako neupokojila. Naopak, hlboko v duši sa ozvalo niečo chladné, nejasne nesprávne. Zuzana si bola istá, že ona i Peter majú odlišné krvné skupiny.

Nemala silu sa hádať. Opäť ju pohltila pološedá, lieková driemota.

Keď najbližšie otvorila oči, v izbe bolo tichšie. Pípanie prístrojov už brala takmer ako súčasť prostredia. Pri posteli niekto stál.

Známá, trochu horkastá vôňa kvalitného parfému. Vôňa jej muža.

Peter hádala, aj keď ešte nevidela jeho tvár.

Manžel pristúpil bližšie, jeho rysy vystúpili z tieňa: stále rovnaký vypracovaný profil, pevná brada, uhladené tmavé vlasy. Ale predsa niečo bolo inak.

Jeho tvár, vždy chladná a vecná, bola teraz pokrútená zvláštnym, takmer odporujúcim výrazom krutosti.

Okolo sa pohybovala ticho sestrička guľatá žena okolo päťdesiatky s dobráckymi, unavenými očami. Menila infúziu. Zuzana mala pocit, že sa volá Valéria.

Peter sa naklonil tak blízko, že Zuzana cítila jeho dych na tvári.

No ahoj, prehovoril tlmene a jasne, tak, aby to bolo len pre nich dvoch. Som rád, že ťa vidím.

Usmial sa a ironicky pokračoval:

Zatiaľ čo si tri roky ležala horeznačky, ja som už stihol zdediť všetko, čo sa dalo.

Zuzana chvíľu nechápala.

Aké dedičstvo?.. O čom hovoríš?..

O papieroch, Zuzi. O tých, čo si ochotne podpisovala pred tou tvojou cestičkou do nemocnice, zažmurkal netrpezlivo. Zabudla? Veď si všetko podpisovala bez pozerania. Plná moc na všetko.

Ja, ja si nič…

Vďaka, že si mi dôverovala, pokračoval tým istým jedovatým tónom. Netušil som, že tvoja naivita mi tak pekne nahrá.

V hlave jej blikla spomienka: príjem na urgent, bolesť, Peter sklonený k nosítkam.

Zuzi, podpíš, vtedy znel jemne a naliehavo. To je len súhlas s operáciou. Formalita.

Jej trasúca sa ruka podpísala kopec papierov.

Biznis tvojho nebohého otca, vysvetlil Peter, keď si všimol jej zmätenie. Andrej Kováč ti zanechal svoju logistickú firmu. Prkotina, teba to nezaujímalo. A zle si spravila. Za tie tri roky som z tej prkotiny spravil výborný kšeft.

Uškrnul sa:

A teraz je všetko výhradne moje.

Zuzanu zachvátil mrazivý strach, aký nezažila pri žiadnom úraze. To nebol ten Peter, za ktorého sa vydávala.

To si nemohol… zašepkala.

Môžem a urobil som to, pokojne odpovedal.

Narovnal sa, upravil si manžety na sneho-bielej košeli a kývol na Valériu:

Postarajte sa o ňu, Valéria.

Zuzana privrela oči, predstierajúc ďalší spánok. Nevládala pozerať na jeho tvár. Slzy jej tiekli do vlasov horúce ako žeravý uhlík.

Peter odchádzal, krok jeho drahých topánok sa rozliehal chodbou. Prosté odišiel, nechal ju v tejto nočnej more.

Niekto jej jemne utrel slzy.

Tichučko, zlatko, šepkala sestrička. Neplač, nevyčerpávaj sa. On za tvoje slzy nestojí.

Ďakujem… sotva počuteľne šepla Zuzana, zadržiavajúc tiché vzlyky.

O niečo neskôr, keď jej Valéria menila obväz, sa k nej naklonila a potichu povedala:

Drž sa, Zuzka. Si silná, keď si sa vyhrabala z takej šlamastiky, zvládneš už hocičo. A na chlapa sa vykašli. Nie si prvá ani posledná, čo podvedú. Hlavne sa daj dokopy, potom bude dobre.

Slová obyčajnej zdravotnej sestry boli prvým lúčom nádeje v tme.

Po chvíli Zuzana zašepkala:

Valéria…

Áno, zlatko?

Lekár povedal… že manžel bol darcom.

Tvár Valérie na sekundu stuhla.

Kto to povedal?

MUDr. Hrušovský.

Sestra zavrtela hlavou, pery stisla do úzkeho prúžku.

Počúvaj ma dobre, skloniac hlas, hoci boli v izbe samé. Tvoj Peter nedal ani kvapku krvi. Ani vlastnú skupinu nepozná. Bola som vtedy službukonajúca. Trikrát som sa ho pýtala, len odvrkol.

Ale… doktor?

Asi sa zmýlil. Alebo mu k tomu pomohli. Veď vieš… Tvoj Peter rád pôsobí dojmom hrdinu. V nemocnici všetkým tvrdil, ako ťa vytiahol z hrobu. A MUDr. Hrušovský je dobrý lekár, ale s papiermi je večne chaos. Na papier napísal, čo mu povedali.

Tak odkiaľ bola krv?

Zo zásob. Práve v poslednej chvíli priviezli balík od anonymného darcu. Mala si šťastie.

Valéria sa dotkla jej ramena.

Takže život mu nedlhuješ. Vlastne nič. Jasné?

Zuzana pomaly prikývla. Všetko. Lož. Hrdinstvo jej muža bolo rovnaká pretvárka ako jeho nežnosť.

V noci, keď sa pípanie prístrojov zdalo ešte hlasnejšie, ležala s očami dokorán a premýšľala, ako mohla v človeku tak veľmi pomýliť. Ako sa z milovaného Petra stal tento chladný, vypočítavý človek.

Pamäť jej navliekla prudko iný záber: deň ich prvého stretnutia.

Štyri roky dozadu pripadalo to ako iný život.

Zuzana sa ponáhľala po schodoch bratislavského metra. Vonku fúkal vietor, dážď, v špičke všade tlačenica. A v najväčšom chaose sa jej zlomil opätok.

Paráda… vyletelo z nej, keď sa ledva zachytila madla.

Topánka visela na nohe, zúfalé vlasy, mokrý dáždnik.

Zdá sa, že Popoluška nestratila črievičku, ale trpezlivosť, ozval sa vedľa nej ironický, tmavý hlas.

Zuzana pozrela hore. Stál pri nej muž v perfektne ušitom tmavom kabáte, z ktorého sálal drahý parfum a sebavedomie. Nebol krásny, ale mal zvláštnu silu, až jej stislo hrdlo.

Zdá sa, že Popoluška sa asi rozplače, priznala so smiechom. O pätnásť minút mám pohovor. V tomto stave…

Muž si ju prezrel nie okato, skôr s akousi výzvou.

Nevezmú vás tam, sucho skonštatoval.

Vďaka za podporu, odsekla Zuzana.

Nie som milý, len realistický, podal jej ruku. Peter.

Zuzana, odpovedala automaticky.

Poďte, Zuzana. Radšej metrom nechoďte.

Prosím?

Odveziem vás a po ceste vyriešime problém s topánkou.

To nemôžem… Vás vôbec nepoznám…

Teraz už poznáte, usmial sa a jeho úprimnosť rozbíjala zábrany. Berte to ako investíciu do budúcna. Tlmočníčka, že? Trafím?

Áno, ale…

Žiadne ale. Máte pár minút na správne rozhodnutie.

Peter bol vždy taký. Prudký, nebojácny, všetko vyriešil za sekundu. V ten deň ju odviezol, po ceste zastavili v obuvníctve.

Nepočúval jej protesty, kúpil jej jedny klasické lodičky.

Veď tie stoja celý majetok, šepla Zuzana.

Podľa mňa stoja za nové zamestnanie, odvetil vecne.

Ten deň tú prácu dostala. A večer jej Peter sám zavolal:

Tak čo, podarili sa tie topánky?

Odkiaľ máte moje číslo?

Zuzi, ja viem všetko, zasmial sa. Ideme večer na večeru?

Pauza na linke bola dlhá, nakoniec ju prelomila sama:

Áno.

Jedna večera prešla do kolotoča randenia. Peter bol vzorný gentleman: kytičky, drahé reštaurácie, nečakané víkendy.

Obliekol ju do starostlivosti a Zuzana úplne zmäkla.

Mladšia sestra Danka na to všetko zazerala s trpkým nadhľadom a v duchu si hovorila, že príslovie o tom, že láska je slepá, určite napísal niekto s trpkou skúsenosťou.

Neskôr nasledovalo stretnutie s Petrovými rodičmi.

Otec, Miroslav Pivko, zásadový, mlčanlivý, zo starej školy. Pozeral na Zuzanu ťažkým pohľadom.

Tlmočníčka, zafrflal pri večeri. To je nezmyselná profesia. Žena má porodiť a starať sa o rodinu.

Ocko, krivil ústa Peter, Veď sa snažíme.

Ich snaha, zavrčal Miroslav. My sme to neriešili, jednoducho sme žili.

Mama, Jana Pivková, tichá, vzdelaná žena, Zuzanu hneď prijala.

Aj ja som vlastne skoro vaša kolegyňa, povedala so smiechom. Celý život som učila slovenský jazyk na škole.

Učili ste? prekvapene sa opýtala Zuzana. Peter sa nikdy nezmienil.

Nič zvláštne na tom není, prehodil otec. Celý život v škole, centy zarobila.

Nie je to pravda, mäkko odporovala pani Jana. Ja som mala svoju prácu rada.

Usmiala sa na Zuzanu:

Máte jasný pohľad. Váš jazyk je vaša vášeň.

To určite, priznala Zuzana, napätie opadalo.

S budúcou svokrou rozoberali knihy. Svokor ostal chladný.

Na oko pekná, ale na nič, počula Zuzana odchádzajúc z kuchyne jeho slová. Do roboty sa nehodí.

O nejaký čas Peter trval na tom, aby dala výpoveď.

Zuzi, na iné si stvorená, vravel, bozkával jej prsty. Budeš ozdobou domácnosti. Máš pre to cit. Venuj sa umeniu, charite, čomu chceš.

Mám svoju prácu rada…

Budeš ešte radšej novú životnú etapu.

Zuzana uverila. Odišla z práce. Bola vzornou gazdinkou v jeho vile, robila večierky, žiarila na podujatiach.

Chceli dieťa.

Rok snahy. Potom druhý. Verdikt lekárov: neplodnosť.

To je kvôli mne, plakala Zuzana.

Nehovor nezmysly, objímal ju Peter, no bolo to už bez citu. O peniaze sa neboj. Skúsime IVF, pôjdeme do najlepšej kliniky, dieťa bude.

Tak veľmi chcela dieťa, až prestala vnímať iné: odťažitý pohľad manžela, pracovné odchody, jeho podráždenosť.

V tom období ťažko ochorel jej otec, Andrej Kováč.

So sestrou Dankou sa pri ňom striedali. Mamu stratili ešte ako malé deti.

Andrej Kováč celý život od robotníka po drobného podnikateľa. Nezbohatol, no bol svoj.

Tri dni pred päťdesiatinami zomrel.

Pohreb a smútok boli pre Zuzanu ako v hmle. Peter bol navonok ochotný, slušný, no večne hovoril len o dedičstve.

Zlomená bolesťou tomu nevenovala pozornosť dnes už vie, že to bola chyba.

Dokonca už v deň zoznámenia mal svokor pravdu: bez vlastnej práce, len ako ozdoba bohatého manžela.

Dva dni na klinike prešli rýchlo. Manžel sa neukazoval. Informácie získaval od lekára.

Úprimne, Zuzana pochopila, že celé tie roky Peter čakal len na jeden signál: aby sa na monitore ukázala rovná čiara.

Po dvoch týždňoch ju prepustili.

Stála pred nemocnicou s malou taškou. Tá jej zostala len vďaka Valérii. Vrátila nemocničný župan a papuče, nadýchla sa, zavolala Petrovi.

Už si vonku? jeho hlas znel až nezvykle veselo. Výborne.

Peťo, nemám žiadne peniaze. Karty…

Karty sú zablokované, odvrkol. Tri roky si bola preč, jasná vec, všetko zablokovali.

Po chvíli už tvrdo:

Priprav sa na rozvod. Prepáč, ale tri roky som na teba nečakal. Ozve sa ti môj právnik. A už mi nevolaj.

V telefóne zazneli tóny.

Zuzana sa usadila na lavičku. Bol máj. Tri roky, tri jari zmizli.

O chvíľu prišla Danka a doniesla jej staré rifle a tričko.

Ideme ku mne, na internát, povedala ticho.

Zuzana smutne vydýchla. Po opustení kliniky si pripadala bezmocnejšia ako dieťa.

V izbietke na internáte, dve postele, jeden stôl plný skíc a látok. Danka študovala na dizajnérku.

Zuzana bledá, slabá, sedela pri okne a pozerala do ulice. Celý predchádzajúci život póza lesklej manželky, dom, róby, večierky to všetko sa rozplynulo na kartónové kulisy.

Musím si nájsť prácu, povedala večer.

Veď si chorá, potrebuješ oddychovať, namietla Danka.

Nebuď taká. Lekár povedal, že môžem robiť. A z niečoho žiť musíme. Viem tri cudzie jazyky.

S týmito slovami otvorila Zuzana Dankin starý notebook a spustila prvý anglický inzerát. Prečítala pár riadkov, celkom rýchlo im porozumela.

Vidíš? uľavilo sa jej. Nezabudla som.

Otvorila dokument a začala písať… Lenže v tej sekunde zmrzla.

Cudzie slová v hlave mala, rozumela im, vedela ich preložiť. Ale na rodnú slovenčinu ich nevedela poskladať. Slová sa miešali, rozpadali, unikali.

Čo sa so mnou deje? zašepkala a skúsila francúzštinu.

Výsledok rovnaký. Rozumela, ale nevyskladala z toho vetu. Medzi hlavou, rukami a ústami sa rozprestrel sklenený múr.

Nasledujúce ráno sa vrátila na kliniku.

MUDr. Hrušovský ju vypočul, zamračil sa, spravil pár testov a výsledok oznámil:

Musím priznať: dôsledok úrazu. Zásah do rečového centra. Forma afázie.

To budem už navždy invalid? šepla Zuzana.

Nie, to určite nie, povedal pevne. Počúvate, rozumiete, bude to len dočasné. Treba cvičiť, trpezlivosť. Časom sa to upraví.

Ja ale čas nemám, povedala zúfalo. Potrebujem peniaze, prácu… hneď!

Hlavne, neponáhľajte sa, povzbudzoval ju. Uzdravte sa, ostatné príde.

Večer sa pýtala Danky:

Ak nebudem prekladať… čo vlastne viem?

Veď si celý dom viedla, potichu pripomenula sestra. Vieš variť, vieš robiť pohodu z ničoho.

Skúsenosti domácej gazdinej… povzdychla Zuzana. To sa dnes cení?

Na druhý deň zašla do agentúry pre domácu výpomoc.

Personalistka na ňu pozrela podozrievavo.

Pracovné skúsenosti?

Starala som sa o veľký dom, nesmelo priznala Zuzana.

Tak si vás zapíšem ako gazdinu. Inak to nie je pracovná kvalifikácia. Ešte niečo?

Žena sa zahľadela na jazvu pod vlasmi.

To máte čo?

Nedávno som sa prebrala po nehode, priznala úprimne.

No, vyzeráte povedzme… krehko. My potrebujeme výkonné pracovníčky. My sa vám ozveme.

Prosím, dajte mi čokoľvek. Som precízna, varím, upratujem, môžem sa starať o deti.

Ženu jej odhodlanie zjavne dojalo.

Mám tu jeden ťažký prípad. Rodina chirurga. MUDr. Leo Hronec. Potrebuje vychovávateľku pre dcéru. Deväť rokov.

Beriem.

Počkajte. Prípad je ťažký. Tri pestúnky už ušli do 24 hodín. Jeho žena pred dvoma rokmi zomrela tiež pri nehode. Odvtedy Leo uteká do roboty, dcéra je uzavretá, skoro nehovorí. Uvidíte sama, ak vydržíte.

Priestranný byt v novostavbe pri Dunaji bol nádherný, no chladný a neosobný.

Leo Hronec bol vysoký, prísny muž s tmavými očami pod vyčerpaným čelom.

Vy ste Zuzana Kováčová, povedal bez otázky. Z agentúry ma upozornili.

Ukázal smer chodbou:

Izba na konci, tam je Lea. Vaša zóna. Zoznámte sa.

A hneď sa zatvoril v pracovni.

Zuzana zaklopala.

Lea?

Nič. Opatrne otvorila dvere.

Dievčatko, útle, s dvoma tenkými vrkočmi, sedelo na podlahe s tabletom, bez jediného pohľadu.

Ahoj, ja som Zuzana, som tu, aby som ti pomáhala s úlohami.

Ticho. Ani pohyb.

Zuzana si povzdychla. Bude to tvrdý oriešok.

Prvé dni boli skúškou.

Leo odchádzal skoro ráno, vracal sa až neskoro. S Leou sa len míňali. Dieťa neodpovedalo ani na slovo. Mechanicky jedla, kúpala sa, ale zamykala sa do izby s tabletom.

Zuzana, ktorá sama práve zažila bolesť a zradu, až prekvapivo jasne cítila smútok tohto dieťaťa.

Na tretí večer už nevydržala a nakráčala do detskej bez zaklopania.

Lea, tablet bokom, stačilo, povedala milo, ale dôrazne.

Dievča jej venovalo rýchly, ustráchaný pohľad, ako zver.

Vieš, pokračovala, akoby si nič nevšimla, ja som ako dieťa rada modelovala z hliny. Máš tu na poličke niečo také?

Na poličke naozaj stála krabica s plastelínou a hlinou. Zuzana vzala kúsok a sadla si na koberec.

Nechceš spraviť zámok pre princeznú? S vežičkami.

Začala miesiť hlinu. Spočiatku prsty neposlúchali, ale po chvíli si pohyb spomenuli. Slovám nerozumela dobre, ruky však pracovali.

Lea ju sledovala nesmelo.

Veža je zle, šepla zrazu veľmi potichu.

Zuzana až nadskočila.

Čo je zle?

Princezná musí mať najvyššiu vežu.

Obratne prilepila ďalší kus hliny.

Tvorili spolu v tichu vyše hodiny.

Keď jej Zuzana večer pomáhala upratovať hračky, našli pod posteľou starý ošúchaný album v tvrdej väzbe.

Čo to tu máme? spýtala sa zvedavo.

Nedotýkajte sa! Lea uchmatla album. To je mamino.

Mamine? jemne sa opýtala. Ona kreslila?

Lea prikývla a veľmi opatrne album otvorila.

Neboli to fotografie kresby plné farieb, nápadov, lásky: rozprávkové bytosti, drevené puzzle, mäkké zvieratká. Akoby ožili.

Krása… šepkala Zuzana.

Čím ďalej listovala, tým viac bolo jasné, že to nie sú náhodné výtvory: boli to návrhy rozvojových hračiek. Na poslednej stránke bol logo: letajúci vták s kockou v zobáku a nápis Ateliér E. hračky pre výnimočné deti.

Výnimočné? nechápala Zuzana.

Mama chcela ateliér, Lea zhlboka vzdychla a privinula sa jej na rameno. Pre takých ako Miško.

Kto je Miško?

Mamin kamarátkin syn. Nehovorí, mama ho mala rada. Mama vravela, že také deti potrebujú iné hračky. Oco povedal, že to je blbosť.

Zuzana hladkala Leu a hľadela na návrhy. Toto nebolo iba hobby, ale životné dielo.

V noci nemohla spať stále myslela na album, pani Elenu, ktorú nikdy nestretla, i na Leu, ktorú trápila mama.

Rozhodla sa: jej sen nesmie zaniknúť.

Na ďalší deň čakala Leovi na návrat. Technika, unavená hlava.

Lea už spí? automaticky sa opýtal.

Áno. A… rada by som s vami hovorila.

Počúvam, dolial si vodu, viditeľne sa neponáhľal.

Zuzana položila album na stôl.

Leo s pohárom zamrzol.

Kde ste to vzali? hlas mu stuhol.

Lea ho našla. Toto je geniálne, pán doktor…

Odložte to a viac na miesto. Nemali ste právo, je to súkromná vec.

S tým nesúhlasím, prerušila ho. Mäkko sa z nej vytratilo všetko, zostal len zápal. Je to sen vašej ženy. Aj vašej dcéry.

Nerozprávajte o mojej žene! Nemáte o nej poňatia!

Možno nie, vykričala Zuzana. Ale poznám vašu dcéru. Aj ona rozkvitá, keď drží album.

Vtom sa vo dverách objavila Lea bosá, v pyžame.

Ocko, prečo kričíš na pani Zuzanu?

Všetka zúrivosť v tvári Leva vystriedala únava, smútok.

Leuška, do postele. To…

To je mamin album, dievča si ho pritislo na prsia. My s pani Zuzanou budeme vyrábať hračky.

Pozrela otcovi rovno do očí. Zuzana si v nej všimla oheň, ktorý Lev už dlho nevidel.

Prešiel pohľadom z dcéry na Zuzanu. Zhlboka vydýchol.

Robte si, čo chcete, povedal napokon. Aj tak z toho nič nebude.

Ale upozorňujem, ešte ju stopol, keď chcela niečo povedať. Na toto peniaze nemám. Máte to na krku sama.

Otočil sa a zavrel v pracovni.

Zuzana neustúpila.

Večer telefonovala s Dankou.

Danky, ty predsa študuješ dizajn. Rozumieš tomu?

Čomu presne? nechápala.

Potrebujem ťa. Máme projekt.

Začali vo dvojici.

Vo vyhradenej izbe pre opatrovateľku sa večer Danka hrala s notebookom a grafickým tabletom. Posledné úspory šli na kúpu preglejky, farieb, látok. Zuzana s vkusom, Danka s know-how zostrojili prvé prototypy.

Zo začiatku Lev predstieral, že nič nevidí.

Raz však Zuzana začula, ako v pracovni vraví do telefónu:

Ahoj, Marika, to je Hronec. Máme tu taký pokus hračky pre výnimočné deti. Ako chcela Elena. Poď sa na to pozrieť odborne.

Na druhý deň prišla pani, zhruba štyridsať rokov, s teplým pohľadom. Za sukňou sa schovával asi sedemročný chlapec, kýval sa na miestě.

Dobrý deň. Ja som Marika, detská psychologička a Leova kolegyňa. Hovoril mi o vás.

Toto je Miško, vysvetlila a pohladila chlapca. Má poruchu autistického spektra.

Zuzana sa nič nepýtala.

Vzala nový drevený dúhový puzzle, ktorý predchádzajúci deň dolepili s Dankou.

Miško, ktorý inak všetko ignoroval, zrazu stíchol. Prestal sa kývať. Chytil prvý oblúk, pohral sa a presne ho zasunul.

Marika zalapala po dychu.

On by nikdy… šepla, oči sa jej zaligali slzami. Nikdy!

Miško, nevšímajúc si okolie, bol celý sústredený na dúhu.