Už s vami viac bývať nebudem! Vám je všetko zle! Kristína sa díva na mamu nahnevane a urazene. To bolo jedno v detstve: tam nechoď, toto nerob, ale teraz mám dvadsať, mami! Dvadsať. Už dva roky som plnoletá.
A keďže si teda plnoletá a s nami bývať nechceš, nájdi si prácu, prenajmi a plať si vlastné bývanie. To je moja odpoveď, dcéra.
No teda! odfrkne Kristína. Najprv sa uč, dcérka, neodbiehaj na večierky, potom choď pracovať. A čo so školou, to nie je dôležité? Pomôcť vlastnej dcére, to vám nenapadne?
Si predsa samostatná. O naše rady nestojíš. Pridal sa aj otec. Tak, aby sme ti nevstupovali do života a nepoúčali ťa, môžeš začať žiť úplne samostatne.
Samozrejme, Kristíne takáto situácia veľmi nevyhovuje. Mama ju nikdy neotravovala domácimi povinnosťami, otec platí všetky účty, nakupuje potraviny a občas jej pošle peniaze na účet. Takýto život bol pohodlný a bezstarostný. Keby rodičia ešte do všetkého nekecali…
No jej tvrdohlavosť jej nedovolí cúvnuť. V rodine sa rozpráva, že jedna z jej praprababiek bola vraj presvedčená revolucionárka. Keď sa rodičia sťažujú na Kristíninu neposlušnosť, túto historku vždy pripomenú.
Nájde si prácu a prenajme malý byt neďaleko univerzity v Bratislave. Až teraz zistí, čo to znamená, keď nemá dosť peňazí. Predtým Kristína slýchala o finančných problémoch len okrajovo: v rozhovoroch v MHD, v debatách rodičovských známych, alebo v televíznych diskusiách, kde z obrazoviek znie Chýbajú mi peniaze aj na základné veci.
Prenájom jej zožerie väčšiu časť aj tak nie najvyššieho platu, no treba ešte jesť, platiť lístky na električku a ostatné výdavky. Hlučné párty, o ktorých tak snívala, sa postupne vytrácajú z jej predstáv. Ani si neuvedomila, že sa učí vážiť si peniaze a niektoré pripomienky rodičov už neberie tak osobne.
Raz sa vracia domov z práce. Pred ňou kráčajú dvaja chalani, hlučne sa bavia a čas od času vyťahujú hlúpe a vulgárne vtipy. Kristína len pokrúti hlavou: čo im asi behá hlavou. Inteligentných myšlienok tam očividne veľa nemajú.
Vpredu, na schodoch nefunkčného obchodu, ktorý sa už dlho neúspešne prenajíma, sedí stará pani. Kristína ju tu často vídava. Babička niekedy čosi mrmlá, čomu nerozumieť. Pri nohách má starú plechovú konzervu, do ktorej jej okoloidúci sem-tam hodia pár mincí. V dobe platby kartou má málokto v peňaženke mince alebo pokrčené päť-eurovky. Kristína si vždy schováva pár drobných práve pre túto pani. Ani nevie presne prečo predtým by si pri žobrákovi nevšimla ani jedinú vec.
Hoci považovať babku za žobráčku by bolo kruté. Jej použité oblečenie a stará konzerva nedokázali skryť zvláštne vnútorné dôstojnosť tejto ženy. Každému, kto jej niečo nechal, úctivo prikývla a trpezlivo sedela ďalej na studených betónových stupňoch.
Chalani, keď prechádzajú okolo nej, pohŕdavo sa uškrnú. Jeden kopne do jej konzervy, ktorá sa s rachotom odkotúľa. Drobné mince sa rozbijú po chodníku.
Babka sa ťažko dvíha a horúčkovito zbiera roztrúsené mince. Prsty ju neposlúchajú, no neprestáva.
Čo to robíte, ste normálni?! rozčúli sa Kristína a beží jej pomôcť.
Chlapci sa rozosmejú, niečo jej odporné zakričia a pokrčia plecami.
Tu máte. Kristína podáva mince babičke. A ešte vytiahne z peňaženky pripravenú päťeurovku Nech sa páči.
Ďakujem, potichu odvetí stará pani, a pozrie jej do očí. Oči pôsobia prekvapivo mladistvo v jej zvráskavenej tvári. Poznám ťa. Ty tu vždy niečo necháš.
Pohladí plechovú konzervu.
To je celé roztlačené, budem musieť zháňať inú.
Ruky sa jej trasú. Kristína sa zamračí, vyzerá, že sa necíti dobre.
Máte to ďaleko domov? spýta sa.
Starenka pokrúti hlavou.
Vidíš tie paneláky vo dvore? Tam bývam.
Poďte, odprevadím vás Kristína podá ruku. Vyzeráte, že je vám zle.
Srdce ma bolí. Veľmi som sa rozrušila, ťažko sa oprie. Ďakujem. Nebudem ťa dlho zdržiavať.
V malom bytíku na treťom poschodí sa k nim okamžite rozbehnú mačky. Kristíne prekvapene zdvihne obočie zvierat je tam viac než dosť.
Dvanásť, podotkne babka, keď vidí jej prekvapenie. Nikdy by som nepovedala, že ich toľko budem mať.
Načo vám sú?
Nie ony mne, dievča. Ja im. Potrebujú ma. Bezomňa by neprežili. Kapku a Lujzu našli pohodené v igelite pri kontajneri, Lujza kvičala, Kapka už skoro nedýchala, našla som ich, keď som išla s odpadom. Pusinku som zobrala od chalanov, Romanko sa túlal pri obchode. Ficka mačiatka porodila v pivnici, musela som ich vziať všetkých, inak by ich otrávili… Myslíš si, že som sa zbláznila?
Nie, vôbec, Kristína sa zahanbí. Len ich máte fakt veľa, treba ich predsa aj kŕmiť.
Preto sedím vonku, prikývne stará pani.
Odvtedy sa skamarátia. Možno to znie zvláštne, no Kristína už nevie žiť, akoby sa nič nestalo. Ku pani Helene Drábovej, tak sa volá jej nová známa, zájde z času na čas. Porozpráva o nej aj vo svojich príspevkoch na Facebooku. A prekvapivo, medzi uštipačnými komentármi sa objavia aj dobré slová či ponuky pomoci. Postupne ich pribúda.
Dcéra, opatrne sa pýta otec načo ti to všetko je? Nikdy si nemala rada zvieratá.
Oci, nejde o lásku k zvieratám. To ste doma nikdy neotvárali, nikdy som sa nepýtala, či by sme mohli mať psa alebo mačku. Ani mi to nenapadlo. Ale prečo nie?
Kristína na chvíľu zmĺkne.
Helena Drábová je zvláštna osoba. Raz povedala, že nejde o to, že mačky potrebujú ju, ale ona je tu pre ne. Oci, je to tak. Bez nej by už dávno boli fuč.
Nuž a čo teraz? Chceš naplniť byt mačkami a sedieť s nimi doma? zamračí sa otec. Takých volali staré dievky!
Nič napĺňať nebudem, ostro odvetí Kristína. Chcela som jednu vziať domov, aby to mala pani Helena ľahšie, ale majiteľka bytu je proti. Nebudem vás nútiť mať k mačkám vzťah, každý si ide svojou cestou. Nechcite ma považovať ani za malé dieťa, ani za hlupáka. Som dospelá a nerobím nič zlé.
Ty nie, vzdychne otec, ale míňať na to svoj život, dcéra… S mamou ťa cválime.
Oci, nelituj ma. Mám sa dobre.
Kristína pomáha Helene Drábovej ďalej. Vďaka sociálnym sieťam nájde štyrom mladým mačkám nových majiteľov to boli tie, čo mal Ficka porodiť v pivnici. No osem starších mačiek zostáva. Väčšina je už staručkých, a ťažko im niekoho nájsť. Helena Drábová je roky na ne naviazaná a bojí sa, čo s nimi bude.
Kristínka, ak by sa mi niečo stalo, nedopusť, aby zostali samé. Je to veľa, viem. No bližšieho človeka ako ty nemám.
Kristína sa dlho neodváži opýtať, prečo žije pani Helena sama. Až raz jej to stará pani sama povedala:
Vieš, Kristínka, ja by som mohla mať vnučku ako ty. Ale život to zariadil inak. Syn nemohol mať deti, a potom zomrel pri práci. Zostala som sama. Nemohla by som sa otočiť chrbtom takým, čo potrebujú pomoc
Jedného dňa príde Kristína k Helene Drábovej. Nikto neotvára. Zvoní susedke.
Dobrý deň. Nepozorovali ste pani Helenku? Možno niekam odišla?
Kristína, to si ty? Nie, dnes bola slabšia, necítila sa dobre. Počkaj, mám kľúč…
Na posteli pokojne leží stará pani, akoby len spala. Vrásky sa jej vyhladili a jej tvár má pokojný výraz. Mačky pobehujú okolo a rozpačito mraučia.
Och, bože, už jej niet prežehná sa susedka. Kristína sa ticho rozplače, ešte nepoznala smrť zblízka.
Čo teraz? Čo mám robiť? dokola opakuje.
Kristínka, máš na stole lístok…
Plačúc číta lístok s pečlivým starým písmom.
Helena Drábová jej odkazuje svoj byt a prosí, aby neopustila jej zvieratá na pospas.
Tebe to jediná môžem zveriť, dievčatko moje… číta Kristína, slzy tečú a tečú.
Nikdy si nepomyslela, že sa za taký krátky čas naučí toľko o právach a byrokracii. Nebyť Sláva by to asi nezvládla.
Sláva spoznala, keď zverejnila prvý príspevok o mačkách. Bol jedným z mála, kto ju podporil. Začali si písať a postupne randiť. Slávova rodina sa od Kristíninej veľmi líši u nich boli domáce zvieratá vždy prirodzenou súčasťou. Sám pomáhal útulkom a na internete vyhľadával nových adoptujúcich. Tie štyri mačiatka od Ficky podľa jeho pomoci našli nový domov.
Slávo študuje právo, jeho rady a podpora sú pre Kristínu neoceniteľné.
Kristína, no paráda! teší sa kamarátka Lenka. Máš vlastný byt! Popros Sláva, nech tie mačky odvedie do útulku a máš pokoj!
Leni, to nemôžem. Kristína sa vystraší. Sľúbila som to pani Helene.
Ale ona už zomrela, nič sa nedozvie! Si normálna? Koľko tie mačky ešte budú žiť?
Vieš čo, Leni, neviem, ale nemôžem inak. Verila mi. A ešte sú tak milé.
Hovoríš, ako stará ženská. uškŕňa sa Lenka. Otec ti tiež pripomenul, že to je na starú dievku. Tá tvoja zoo, kto za tebou príde?
Ani rodičia ju nepodporujú.
Byt je fajn, mama nervózne pochoduje ale nejaké divné mi to je. Neznámej nechať všetko!
Čo ťa na tom prekvapuje? spýta sa otec. Bola šialená, pobláznila ti hlavu. Sľúbila si jej a pokazila si si život.
Ona to myslela dobre! vybuchne Kristína.
Svojim mačkám! mama krúti rukou. Nie tebe, dieťa. Uľavila si svedomiu.
Od rodičov odchádza smutná. Všetci sú proti, navrhujú jej, nech vyženie mačky.
Kristína, počkaj! kričí Slávo, doháňa ju pri dome Heleny Drábovej. Ahoj! Čo je s tebou?
Tiež si myslíš, že som hlúpa, Slávo? opýta sa priamo.
Prečo by som si to mal myslieť?
Kvôli tým mačkám. Všetci mi to vravia že som si zničila život… Možno ešte nie je neskoro vzdať sa bytu.
Vzdať sa? Slávo v jeho očiach nie je výčitka ani výsmech. Helena Drábová ti ich zverila, lebo videla, že si dobrý človek. Keby nie, už dávno sú na ulici alebo uspate.
Neprekáža ti moje rozhodnutie?
Nie. Dnes je málokto naozaj čestný a úprimný. Som rád, že ťa poznám. Vieš čo, znovu som zdieľal Helenin príbeh. Ozvala sa mi pani, že by prijala dve mačky. Preto som za tebou prišiel.
Vážne? Len, nech im neublíži
Spoznáme ju, nemusíš sa báť
Keď sa zosobášili, ostali s nimi štyri z dvanástich mačiek. Kocúra Romanka si vzala susedka.
Už dávno sa mi páčil, je rozmaznaný. A bývate blízko, ak by niečo.
Jednu mačku si vzali Slávovi rodičia.
U nás doma sme na to zvyknutí, smeje sa Slávo. Celé detstvo som nosil domov zvieratá z ulice.
Keď sa Kristína po pôrode vracia s malým Matejom na rukách, v chodbe ju usporiadane čakajú Kapka, Lujza, Pusinka a Ficka.
Zostava jasná! smeje sa Slávo. Sú to naše mačacie babky?
Ahojte, láskavo pozdraví Kristína. Chýbala som vám? Mateja uložím a potom vás všetky pohladkám, moje chlpaté dedičstvo!
