10.jún 2026
Dnes som si opäť spomenul na tie smutné chvíle, kedy sme museli poľúbiť nášho milého mačacieho spoločníka Macka. Už tretíkrát v krátkom živote nášho mačiatka sa stalo niečo hrozné. Ako keby nám osud stále trhal srdcia.
Macka mal len rok, a už bol odrazený z troch rôznych rodín. Najprv ho prenášali z ruky do ruky, potom ho jednoducho vyhodenili von, ďaleko od domu. Skryli ho do odpadkového koša a utekli, aby si už viac nevedel nájsť cestu späť. A hľadať sme ho ani nechceli.
Vedel som hneď, keď som videl zúfalý výraz tváre Jána, môjho manžela. Anna, jeho žena, bola skľúčená, keď Macka poškrábal nový kožený pohovku ten najdrahší kus nábytku, ktorý sme si kúpili na úver a ktorý nám tak draho stálo v eurách. Anna rozhodla o jeho osude, Ján vždy všetko schválil, bez výčitiek.
Pod jedným rukávom Ján vzal jednorazového ročného mačiatka a šiel ho odovzdať do zberného koša na ulici pri Domove sociálnych služieb v Košiciach. Macka by za ním bežal, ale nebehol. V jeho očiach čítala výrok a pochopila, že je to zbytočné. Všetko bolo márne. Nepodarilo sa mu rozlúčiť sa ako človek, len ho dotkol, ospravedlnil sa a odohnal tak, akoby to bola len ďalšia odpadková nádrž.
Zvládol som sa pozrieť na svoj odpadový koš a hľadať niečo jedlé. Naškúral som si pár starých kúskov kurčaťa, ktoré tam ležali, a posadil sa vedľa veľkého zeleného kastrolu. Pozoroval som slnko, ktoré sa prelínalo cez šošovky. Mierne sa mi prekrútily oči, ale neodvrátil som pohľad. Teplo z toho veľkého svetelného kruhu ma zahŕňalo a veľmi mi to chuteľ.
Boli to posledné lúče slnka letné, jesenné, zimné. Aj keď snehový krúžok roztápal, v srdci Macka zostalo chladné miesto.
Večer a noc boli chladné. Po západe slnka sa vietor a mráz rozbehli. Červený kocúrik zamŕzal. Nemal kam utekať, ani kde sa schovať. Našiel veľkú hromadu zošľahaných, oranžových listov a schoval sa v nich. Zvinul sa do klubíka, najprv trasúc sa v zime, ale potom sa mu zahrialo keď sa z mokrých, ľadových častíc prilepila jeho ružová kožušica, cítil tajomné teplo. V hĺbke duše počul šepot:
Zvin sa ešte viac a spi. Spi, spi, spi.
Cítil teplo prúdiť po celom zamrznutom tele. Všetko sa zdalo také jednoduché stačí sa vzdáť a všetko prejde. Prichádza pokoj a večnosť, a bolesť a útrapy odídu.
Macka nakoniec zakýval a podriadil sa. Prečo bojovať? Na čo? Zajtra ho opäť čaká ten istý chlad a hlad. Túžba zatvoriť oči navždy a nikdy ich znovu neotvoriť.
Lampy sa rozsvietili v diaľke, najprv na ulice v Bratislave. Macka sa poslednýkrát pozrel na ich svetlo často pozeral na ich žiarenie z okna. Červený kocúrik absorbuje posledný lúč a jeho oči sa rozžiarili v temnote, ktorá pomaly zhasínala.
Ten drobný plamienok prilákal pozornosť malej červenej dievčatka Zuzanky, ktorá šla domov so svojím otcom, Petrovi. Chytila Macka za rukáv a kričala:
Tam povedala Tam v listí niekto je.
Nikde nie je, škrtnul Petro, otrásnutý chladom. Poďme rýchlejšie domov, mrzne mi.
Pokúsil sa odtlačiť Zuzanku od veľkej hromady tmavých lístí. Zuzanka však povedala, že videla svetlo. Petro sa prekvapil:
Svetlo v hromade starých lístí? To nie je možné.
Zuzanka však už stávala pri vrchu a odhalila Macka. Tato! Ja som ho videla!, kričala.
Kto je on? spýtal sa Petro a prišiel bližšie.
Tu je, povedala Zuzanka, snažiac sa zvedieť zamrznuté telo.
Nechaj ho, povedal Petro. Už je mŕtvy, nebudeme nosiť mŕtveho mačiatka domov.
Nie, nie je mŕtvy, odpovedala dievčatko. Viem, viem. Žije. Videla som svetlo v jeho očiach.
Svetlo v očiach mačiatka? odšmykol Petro ramenami.
Prišiel ešte bližšie, zdvihol Macka a snažil sa cítiť srdcový tep. Macka však túžil po spánku. Oči mu spadli, teplo preniklo do tela a vnútorný hlas mu šepkal:
Spi, spi, spi neotváraj oči.
Ten tenký detský hlas opakoval: Svetlo v jeho očiach.
Čo od nás chcú? Prečo ma trápia znova? Prečo nedovoľia pokojne zaspať? premýšľal, keď sa snažil otvoriť oči a spozorovať svet okolo. Náhle zrazu zistil:
Tu! zakričal detský hlas. Tu! Hovorila som. Vidíš? Znova svetlo!
Zúfalý, prehodil si bundu a zabalil ružovité telo do nej. Vybral sa smerom k domu, kde ho nasledovala Zuzanka, pozerajúc sa na neho s úzkosťou:
Tato, tatko, prosím, rýchlejšie! Chladí sa mu!
Zmizli v chodbách, a potom v oknách na piatej poschodi zasvietili svetlá. Macka bol umytý teplou vodou a naplnený teplým mliekom. Zuzanka ho presviedčala:
Nezomieraj. Nezomieraj, prosím.
Ľad na jeho koži roztopil a tak aj chlad v jeho duši.
Veľký červený kocúrik sa pozeral so zblížením, ako otec s dcérou starajú o neho. Napokon sa prebudil a pocítil pravé teplo nie zo radiátorov, ale z malého detského srdca.
Von stál ten, kto čas od času prichádza na pomoc ich strážny anjel. Stál a pozeral na rozsvietené okná piatej poschodi. Hovoril:
Všetko, čo môžem. Všetko, čo môžem.
Po chvíli zamyslenia dodal:
Svetlo ne každý ho vidí. A nie každý, kto ho vidí, ho dokáže zachovať.
Macka, pozerajúc sa na Zuzanku s ružovými vlasmi, nezamýšľal veľkosť človeka. Takové veci premýšľajú ľudia. Premýšľal len o svojom o svetle v jej očiach.
**Osobná lekcia:** Niekedy je najväčším darom, ktorý môžeme dať, len priblížiť sa k niečomu, čo v nás rozsvieti svetlo, a nechať ho horieť aj keď sa zdá, že svet okolo nás temní.
