Čo? ozval sa Ľubomír chladno, akoby sa nič nedeje.
Ako čo? Čo mám robiť?
Aspoň vystúp z auta, pozri sa, či ešte dýcha.
Zhlboka som sa nadýchol. Dvor bol prázdny, večer šíril horkú vôňu s takmer kovovým podtónom vôňa strachu. Pomaly som otvoril dvere, a ešte predtým, než som vystúpil, predklonil som sa, aby som sa pozeral pod vozidlo. A tam to bolo: malé šedé gulienko, trasúce sa, ale oči otvorené.
Žije, Ľubomír. Žije Čo mám robiť?
Čože? Zober ho do veterinárnej kliniky. Aj tak tam ideš. No poď, rýchlo!
Opatrne som zdvihol mačku nebránila sa, len ležala a ťažko dýchala. Položil som ju na zadné sedadlo do krabice s topánkami, ktorá tam ležala na podlahe. A vyrazil som.
Klinika bola asi na polhodinu jazdy. Zvyčajne. Ale ne v ten deň. Ten deň bol taký, ktorý si človek pamäta dlho, a tie tridsať minút sa pretiahli do večnosti.
V kufri už ležal pes. Starý zmiešaný, ktorý bol zasiahnutý vlakom. Moje letné priateľstvo ma požiadalo, aby som ho odvážil do kliniky utíš ho s ľútosťou, nech už netrpí, hovorili. Bol to bláznivý, bezdomový pes, nikomu netrebal, ale ľúbili sme ho. Vstúpil som do ambulancie tak, akoby som nosil manželku na pôrod lekár ho hneď prebral a zanesol do vyšetrovacej miestnosti.
Čo s ním? Ako sa má? zakričal som pri dverách.
Hneď urobíme röntgen, prikývla asistentka. Zdá sa, že nie je nič vážne, ale musíme si to overiť.
Patnásť minút. Nekonečnosť. Hodiny sa zdali hrať so mnou a zastavili. Blúdil som okolo, pozeral som sa na strop, okná, plagáty so sibírskemi a evropskými mačkami
A vo vnútri ma niečo dráždilo. Nie len starosť hanba, vinu. Nezbadal som to. Nemal som ísť tak rýchlo. Všade to mohlo byť inak. Ona malá, bezbranná, o okamih neskôr vbehla na cestu ja som práve premýšľal, kde je výjazd z kliniky. A tak to bolo. Jeden okamih. Jeden osudovo dôležitý klik a ja som tam, s hrubým hrdlom, prosím sám seba: Len prežije. Daj mi šancu to opraviť
Nakoniec vyšla lekárka.
Budeme musieť operovať
A potom mi bolo jasné pes je ešte stále v aute!
Vrátil som sa. Ticho. Nebrekol. Nehýbal sa. Stlačil som tlačidlo kufor sa pomaly otvoril.
Dva zúfalé oči sa na mňa pozerali z temna. Žili.
Hej, povedal som potichu. Nech sa ti nepozdáva hneď to vyriešime.
Znova som bežal k klinike. Zadržal som lekárku prísna, s suchým pohľadom.
Máme ešte jedného psa v kufri. Vlaky ho zasiahli, zadné končatiny
Už sme ho volali na uštipnutie povedali, že nemá šancu.
Zostal som stát, slová mi uviazli. Žena zostala nehybná. Len v tichu nasadila kabát na plášť a išla so mnou.
Otvorili sme kufor. Pozrela na psa, potom na mňa. Oči jej presekli ma ako lúč röntgu.
Vám sa číha šialenstvo? Kto povedal, že ho treba uštipnúť? Áno, končatiny sa nezahojia, ale môže žiť. My už sme takých mali. Prineste ho.
Znovu som prikývol. Neprepintal som. Lekárka povedala: Prežije. To stačilo.
Večer som vyrážal domov. Ľubomír sa prekvapene odvrátil od sporáka:
Čo ťa trápi, Janko?
Bez slova som vstúpil do izby, vytiahol starú knihu, v ktorej som medzi listami schovával peniaze. Sen. Motorka. Už to nehrá rolu.
Janko?! Čo sa deje?
Budú prežívať! zakričal som. Oboje!
Kto? Šialený si?
Vysvetlím neskôr!
Zachránili sme ich. Mačku nazvali Mólka, psa Rex. Všetko sme prekonali spolu: infúzie, nespavé noci, rehabilitáciu.
Ľubomír potom povedal len:
Ak už sú tu, vyriešime to.
A vyriešil. Láskyplne kŕmil Mólku, ošetril Rexe. Spoločne sme brečali, keď Mólka prvýkrát vstala na štyri labky. Smiali sme sa, keď Rex v kočiariku šialene pretekal po dvore.
Ubehlo päť rokov. Neboli to len domáce zvieratá. Boli to rodina.
Keď som dnes večer prišiel domov, počul som vôňu čerstvých štrúdľov. Ľubomír ma zastrčil zo zadnej časti, pevne a potom sa zachvel.
Čo sa stalo? obrátil som sa k nemu.
Budeme mať bohatstvo šepol a položil ruku na brucho.
Spočiatku som tomu nerozumel. Potom pochopil som.
Mám štyridsať rokov. Ľubomír má tridsaťtri. Skúšali sme to dlhé roky. Bývali sme blízko zlyhania. Až raz prišla zvláštna stará žena a povedala:
Budete mať tri deti. Dve dar od prírody. Jedno Božie. Za dobrotu srdca. Za trpezlivosť. Cesta bude ťažká, ale jasná.
Mólka spala, zhrnutá, vedľa plyšového zajaca na parapete. Rex, už starý, sa pritulil k nám, oprel sa o nohu a zamúril hlboko.
Nebol som tomu veriť. Teraz verím.
Pretože raz sme povedali: Áno životu. A život nám odvetil: Áno.
