Kocúr, ktorý sa už takmer zmieril s tým, že zostane sám zamrzne, umrie od hladu, zúfalstva a zrady zrazu pocítil popri sebe niečo malilinké a teplé…
Vyhodili ho. Bez milosti. Po desiatich rokoch života v jednej rodine.
Príčinou bol lekársky odporúčanie: vraj novonarodené bábätko môže mať alergiu na mačaciu srsť. Práve toto neurčité môže mať rozhodlo o jeho osude.
Samozrejme, dospelého desaťročného kocúra nechcel nikto prijať. Muž, bez výčitiek svedomia a premýšľania, ho jednoducho odniesol. Nie niekam ďaleko, ale rovno na dvor o ulicu ďalej. Do závejov, do treskúcej zimy. Vedel, že kocúr nenájde cestu späť. A sotva by vôbec prežil do ďalšej noci veď predpoveď hlásila výrazné mrazy.
Chladná kalkulácia. Tvrdá logika.
A nebyť osudu, všetko by tak skončilo. Ale stalo sa niečo inak. Kocúr, zmierený so všetkým, pocítil pod sebou niečo živé. Niečo teplé.
S námahou sa pohol. Otočil hlavu a stuhol.
Pred ním sa k sebe túlili dve malé guľôčky s veľkými dôverčivými očami. Dívali sa naňho s nádejou.
No to mi ešte chýbalo pomyslel si unavene a nahnevane. Ani v kľude umrieť mi nedajú. Čím som si to zaslúžil?
Mačiatka. Aj tie niekto vyhodil. Dve bábätká, v tej istej krutej zime. Prečo nik nevie. Ale fakt bol, že ak sa vzdá on, dospelý kocúr, oni neprežijú. Zamrznú vedľa jeho tela.
Rozcvičoval si od zimy zatuhnuté labky, schúlil mačiatka pod seba, pritlačil ich, začal ich lízať. Túlili sa k nemu so strachom i nádejou akoby pred nimi nestála len mama, ale samotná záchrana.
Už som to dopracoval vzdychol si v duchu.
Žalúdok mu zvieral hlad. A deti na tom boli ešte horšie. Postavil sa, kríval, a zamieril k smetným kontajnerom, kde bol ešte cítiť pach jedla.
Z posledných síl našiel dve zamrznuté kúsky fašírky a trochu kuracích drobov. Priniesol všetko malým, nech najskôr jedia oni, zvýšilo sa mu len málo. Keď sa mačiatka najedli, schúlili sa mu pod brucho, začali priasť a utíšili sa.
Na neho zrazu prišiel spánok.
Prebudil ho detský hlas:
Maminka! Oci! Pozrite, tu je mačka s mačiatkami!
Takmer sa uchechtol. No áno mačka…
Dievča sa však nezaradilo k tým, čo len prejdú okolo.
O desať minút bola späť. V jednej ruke voňavé jedlo v igelitke, v druhej opotrebovaná, ale teplá deka. Už neležali na holej zemi rozložila im mäkké podložie.
A o hodinu neskôr prišla znova, už s otcom. Vliekol vlastnoručne vyrobenú búdku z odpadu. Na prednom skle papier s nápisom červenou fixkou: NECHAŤ! NEVYHÁŇAŤ! KRMÍME ICH, BYT 22.
Celý večer sa u susedov striedali dary konzervy, zvyšky toho najlepšieho, krabice s detskou výživou. Starostlivosť a súcit sa rozšírili po celom vchode.
Na druhý deň prišli dievča s otcom znova. Mačence zaplnené brušká, nestihli dôjsť ani ku kocúrovi zaspali na pol ceste.
A večer, keď sa rodina vracala, deti s radosťou bežali k dievčaťu.
Kocúr sledoval z búdky, zíval. Ibaže sa nepriblížil. Už mu raz ublížili. Nechcel znova veriť.
Mamka, povedalo dievča. Veď si nepokŕmila mamu týchto mačiatok. Aj ona je hladná
Ale prosím ťa, mávla rukou žena. Je dospelá, poradí si.
Aká mama? začudoval sa otec. To je predsa kocúr, nie mačka.
Čo? zamračila sa žena. Veď sa stará, líže ich Vyzerá ako mama.
Pozri lepšie, uškrnul sa muž. Nemá znaky mamy, ani žiadne dôkazy, že by kojila.
Žena čupla, prežila jemne rukou po brušku Sivka. Ten nespokojne cukol a zagánil na ňu.
Ježiši, šepla žena. Veď to je ozaj kocúr
No, trafil si sa, pomyslel si kocúr.
Čiže ty v tejto krutej zime celú dobu si sa staral o deti? Zohrieval si ich a hľadal im jedlo?
Ani sa nepohol. Čo jej po slovách? Chcel len deti zabezpečiť, potom sa nenápadne vytratiť. V tichosti. Bez divákov.
Osud však zasiahol zas.
Žena neodišla. Plakala.
Mami, šeptalo dievča, tisnúc mačiatka k sebe. Tento kocúr je domáci. Asi ho niekto nedávno vyhodil
Hej, dodal otec. Niekomu sa zunoval. A on namiesto úteku sa stal ich mamou. Odložil vlastnú smrť pre cudzie deti.
To určite naschvál, vzlykla žena. Chceš, aby som sa rozplakala?
Len konštatujem, kľudne odpovedal.
Žena sa priblížila k Sivkovi a jemne ho vzala na ruky.
Stuhol, chcel vyskočiť ale namiesto toho zamňaukal a začal priasť. Ani nevedel prečo.
Myslel, že ho nakŕmia, trochu usporiadajú a pošlú na ulicu. Ale
Skončil vo vani. Umývali ho šampónom. Proti jeho nevôli. Ale dievča a mama ho upokojovali.
Potom teplý uterák, mäkký gauč, voňavé jedlo. Mačatá sa mu opäť schúlili pod brucho a zaspali.
Skutočný hrdina, šepkala žena, hladkajúc ho. Každý človek by nemal toľko odvahy
Zachádza s nami ako s pokladom, zívol Sivko. No dobre Možno ráno pohryziem.
Namiesto toho však opäť zapriadol. Dievča sa zasmialo.
Možno predsa nekúsnem. Skutočne sú dobrí.
Priťahol si mačiatka k sebe, začal ich umývať a žena sa opäť rozplakala.
Sú čudné, tieto ženy, pomyslel si. Najprv umývajú, potom plačú. Asi majú výčitky.
Zaspal zvierajúc svoje malé poklady. Netušil, že má pravdu práve mama kedysi zakázala vziať túto mačaciu rodinu domov. Preto tú búdu s dcérou postavil otec.
Teraz všetci traja Sivko a mačiatka spali stočení do huňatej gule.
Rodina stála a mlčky pozerala na starého kocúra, ktorý bol lepší ako mnohí ľudia.
Ale veď sme neprešli len tak okolo, však? potichu povedalo dievča.
Mama i otec len prikývli.
Možno to bol ich najsprávnejší čin za posledný čas. Lebo nevedno, kto napokon učí koho byť človekom.
