Mám 26 rokov a moja manželka mi stále opakuje, že mám problém, ktorý nechcem priznať. Hovorí mi to vždy, keď skončím v práci alebo keď ma vyhodia. Vraví, že nie je normálne, keď najdlhšie som vydržal v zamestnaní šesť mesiacov. A má pravdu. Raz vydržím mesiac, inokedy pätnásť dní, niekedy sa ani nedostanem na koniec skúšobnej doby. Skúsil som už všeličo údržbu, upratovanie, zametanie ulíc, čistenie kúpeľní, nosenie tovaru v skladoch. Vždy začínam s chuťou, ale po pár dňoch sa to na mňa valí únavou i v hlave.
Nie je to len únava. Hanba. Ukončil som len jedenásty ročník. Do školy som sa už nikdy nevrátil. Keď začnem takúto prácu a dostanem vestu, metlu alebo vedro, cítim, že tam nepatrím. Sledujem ostatných kolegov zmierení, pracujú bez sťažnosti a vnútri sa mi ozýva, že toto nemôže byť môj život. Postupne začnem meškať, pracujem menej, hľadám výhovorky, aby som nemusel prísť. Až ma jedného dňa zavolajú do kancelárie a povedia mi, že už nemusím prísť.
Moja manželka tomu nerozumie. Pracuje v obchode už štyri roky. Zarába málo, ale je stabilná. Každý mesiac vie, koľko dostane. Keď sa zas vrátim domov bez práce, pozerá na mňa s hnevom a únavou. Hovorí: Nie práca je problém, ty si. Ty nič nevydržíš. Odpovedám jej, že takáto práca nie je pre mňa, že som predurčený na niečo iné, že nie som zrodený na to, aby som celý život čistil kúpeľne.
Vtedy sa ešte viac nahnevá. Hovorí mi, nech si dokončím školu, nech sa niečo učím, nech sa kvalifikujem. Že nikto ma nezamestná na iné veci bez diplomu. Povedal som jej, že to spravím, ale mesiace plynú a stále sa nezapíšem. Vždy mám nejakú výhovorku nemám peniaze, nemám čas, urobím to neskôr. Pravda je, že mám strach vrátiť sa do školy ako dospelý, sedieť medzi mladšími, cítiť sa pozadu.
Doma to už je rutinné. Hádame sa kvôli tomu istému. Ona hovorí, že žijem v snoch, že pekne rozprávam, ale nič nerobím. Ja jej hovorím, že ona sa už zmierila, naučila sa prežívať, nie žiť. Niekedy si kričíme. Niekedy sa dni nerozprávame. Ja zase odchádzam hľadať prácu, životopis mám zložený v vrecku a vraciam sa domov sklamaný, keď mi povedia ozveme sa vám.
Najhoršie je, že ja naozaj snívam. Snívam o vlastnom podnikaní, o tom, že nebudem závislý od nikoho, nebudem sa hanbiť za svoju uniformu. Snívam, že budem vstávať kvôli niečomu môjmu, nie kvôli povelom. Ale sny neplatia nájom ani jedlo. A ona mi to každý deň pripomína.
Naozaj mám problém, ktorý nechcem priznať, alebo mám právo za niečím väčším snívať?
