NÁJOMNÍČKA
V podvečer jednej zimnej soboty kráčala po chodníku panelákovej štvrte mesta vysoká žena. Vonku bolo ešte svetlo a počasie spríjemňovalo večer. Ozaj mierny mráz, a celý deň žiarilo ostré slnko. Teraz už zapadalo a posledné lúče tancovali v snehových vločkách trblietajúcich sa v mraze.
Táto žena si počasie užívala. Kráčala pomaly, vychutnávajúc každý krok. Bola statná, elegantná, nie najmladšia, trochu po šesťdesiatke, ale vykračovala v krásnych čižmách a vo výraznom norekovom kožuchu. Ešte stále bolo na jej tvári vidieť známky bývalej krásy a isté povýšené črty. O seba sa starala, vedela, čo si zaslúži.
Aj keď mladé a zamilované roky boli dávno preč, pani Oľga Trnovská si vedela život užívať aj vo svojom veku.
Muža pochovala už pred desiatimi rokmi, dlho smútila. Veď spolu prežili dlhé roky, a naozaj spokojné. Vychovali skvelého syna.
Syn odišiel na štúdiá do Bratislavy a ostal tam. Oženil sa, urobil Oľgu Trnovskú dvojnásobnou starkou. No vnúčatá vídala zriedkavo. Syn mal veľa práce, častejšie navštíviť mamu prosto nestíhal.
No Oľga Trnovská si napriek tomu nesťažovala. Každý vek má svoje čaro. Áno, bola už za šesťdesiatkou a na dôchodku. Syn i vnúčence mali vlastné starosti, ale existuje predsa videohovor. Mohla ich aspoň takto vidieť a počuť. A vlastne, ani zle sa jej neviedlo. Mala dva byty. Dôchodok síce skromný, ale postačoval. Syn jej často posielal nejaké tie eurá, aj keď o to nikdy neprosila a zakaždým sa zdráhala.
Na Vianoce s rodinou ju syn navštívil a daroval jej naozaj kráľovský darček nádherný norekový kožuch, v ktorom sa teraz hrdo prechádzala. Schválne išla pomaly, vedomá si, že na dôchodkyňu vyzerá výborne.
Oľga Trnovská nešla len tak na prechádzku, mala vybaviť povinnosti vyzdvihnúť nájomné od svojich nájomníkov. Vo svojom dvojizbovom byte bývala sama, tú druhú, jednoizbovú, prenajímala mladej rodinke s dieťaťom. Keď ich začala ubytovávať, dieťa ešte nemali. Teraz, po piatich rokoch, už mali rozkošného guľatého drobca, dvoch rokov. V malej elegantnej kabelke mala Oľga Trnovská čokoládku pre malého Mareka.
Nájsť slušných nájomníkov nebolo nič jednoduché. Oľga Trnovská to za tie roky dobre spoznala. Neraz sa popálila nechali jej dlh na nájomnom, rozbili zariadenie. Po týchto skúsenostiach chodila každý mesiac sama pre nájomné, aby videla, že je všetko v poriadku a účty za energie uhradené. S týmito nájomníkmi však nemusela byť tak opatrná. Boli mladí, ale veľmi poriadni. Najmä Mária, s ktorou Oľga Trnovská vo väčšine prípadov komunikovala.
Mária pôsobila stále ako dievčaťko, hoci pani Oľga mala jej občiansky preukaz a vedela, že má dvadsaťštyri. Ale bola taká útla, svetlá, s jasnými modrými očami, že človek by jej neveril, že ten dvadsaťkilový bucľatý šuhajko je jej syn.
Mária sa vždy starala o poriadok, bola milá, všetko platila načas. O jej manželovi, nájomníkovi, Oľga Trnovská veľa nevedela. Keď zašla pre nájomné, buď ležal na gauči pri televízore, alebo nebol doma. Zamumlal pozdrav, ale do rozhovoru sa nezapájal. Občas mala Oľga Trnovská pocit, že je pod parou, ale to nebola jej vec. Ako nájomníkovi voči nemu nemala výhrady.
Nespúšťajúc zvoľna svoj krok, vošla do vchodu deväťposchodového paneláku, a počas jazdy výťahom na piate poschodie rozmýšľala, čím si po zaplatení nájomného urobí radosť. Tieto peniaze slúžili na zaplatenie jej poplatkov za byt a ešte čo-to ostalo na delikatesy.
Oľga Trnovská milovala údeného lososa, morské plody, a mohla si ich dovoliť. Prečo nie? V jej veku už človek nemá istý ani jeden deň navyše a šetrnosť už nemá zmysel.
Zvažovala, či ešte stihne do zatvorenia obchodu s rybami, keď stlačila na zvonček. Mala síce kľúč od bytu, ale nepatrilo sa prekvapiť dobrých nájomníkov. Nechcela ich pristihnúť neslušne, a tak vždy zvonila a čakala.
Tento raz čakala dlhšie, než bola zvyknutá. Už si myslela, že nie sú doma, keď sa predsa len dvere otvorili. Odpovedala Mária, ale vyzerala tak, že Oľgu Trnovskú to vyplašilo. Oči mala červené, úzke od opuchu, ruky sa jej triasli.
Vstúpila do predsiene, kde stála Mária, rúk zvieraných na prsiach, snažiac sa potlačiť tras.
Stalo sa niečo, Mária? Nevyzeráš dobre. Si v poriadku? vstúpila Oľga Trnovská dnu.
Pri zatváraní dverí si v duchu pomyslela, že nájomníčka je buď po opici, alebo ešte nie celkom vytriezvela. Snáď ešte sviatkujú Nový rok?
Nie, pani Oľga, nie som v poriadku, vydýchla Mária a neistým krokom vošla do izby.
Oľga Trnovská išla za ňou, všimla si, že manžel nájomníčky nie je doma. Dokonca aj byt pôsobil inak. Rozhádzané veci po zemi, medzi ktorými sa hral Marek, malý syn. Skriňa na bielizeň otvorená, police načisto prázdne.
Mária vybrala odniekiaľ bločky na energie, podala ich pani Oľge stále chvejúcou sa rukou.
Všetko je uhradené. Ale tento mesiac vám nezaplatím nájom. Nemám z čoho. Môžem vám zostať na dlžné? So synom odídeme, už zajtra.
Máriine ústa sa skrútili, akoby chcela plakať, ale už nebolo čo. Oľga Trnovská pochopila, prečo mala opuchnutú tvár. To nebolo z alkoholu, bozk by tu nebolo cítiť. To boli slzy! Musela plakať dlho, to preto mala očné viečka také napuchnuté, a teraz už aj keď by chcela, slzy už ani neprichádzajú.
Čo sa stalo? zvolala impulzívne Oľga Trnovská. Prečo vy dvaja? Kde máš manžela, Mária? Čo sa u vás prihodilo?
Mária klesla na gauč, tvár v dlaniach, jej reč bola tlmená, prerývaná, snažila sa ovládnuť.
Som chorá, pani Oľga. Už pol roka mi nie je dobre. Neustály útlm, únava. Už dávno by som išla k lekárovi, ale nebolo kedy. Veď som stále s Marekom. Nedávno nás vzali do škôlky. Tak som išla do nemocnice, nechali mi spraviť testy… Mám rakovinu.
Ostala mlčať. Plecia sa jej chveli, ale ruky z tváre nedala. Po chvíli pokračovala:
Manžel, keď to počul, odišiel. Tomáš kričal, akoby som za to mohla. Povedal, že chorú ženu nepotrebuje a nebude so mnou trpieť. Jeho teta zomrela na rakovinu a on vraj už nechce byť pri tom. Zbalil si veci a je preč. Povedal, že podá žiadosť o rozvod. Nemám peniaze, vôbec nič. Som na materskej, príjem skoro žiadny. Všetko, čo ostalo, som dala na energie. Na nájom nemám, pani Oľga. Zajtra odídem, len nech sa trochu spamätám.
Oľga Trnovská tam len stála, pozorujúc útlu Máriu so zdevastovaným pohľadom. Vedľa nej sa na zemi zabával jej syn Marek. Oľgu hneď napadlo, že do rybárne dnes nemusí utekať. Vyzerá to, že údeného lososa si len tak ľahko nedopraje.
Taká bola prvá myšlienka, no hneď sa aj zahriakla. Na čo to myslí, keď má pred sebou takú tragédiu?
Sadla si vedľa Márie na gauč, pohladila ju po pleci.
Pozri na mňa, počuješ? Dosť bolo plaču. Áno, je to ťažké a strašidelné. Manžel ťa zradil, diagnóza nie je priaznivá. No máš syna a pre neho musíš bojovať. Máš už plán? Navrhli ti liečbu? A vôbec, kam chceš ísť?
Mária na Oľgu Trnovskú pozrela, no pri zmienke o pláne tvár ešte viac stiahla.
Aký plán? Musím ísť hneď zajtra do onkologického centra na biopsiu. Lenže nemôžem, som sama! Nemám kam dať Mareka, kde bývať. Na dedine mám starú mamu, tá ma vychovala, no je už staručká. Zajtra pôjdem k nej. Nemám iné riešenie. Do onkologického centra nepojdem, na dedine je len ambulancia. Tam pôjdem.
Načo tam pôjdeš? Mária, čo za nezmysly hovoríš? Čo ti s tvojou diagnózou pomôže ambulancia? Chceš sa vzdať liečenia? Odišiel ti muž a ešte aj ty chceš nechať syna samého?
Akú mám možnosť, pani Oľga? Mohla by som nechať Mareka u babky, lenže tá je taký slabý. Navyše, nemám z čoho žiť v meste. Potrebujem ísť len na pár dní na vyšetrenie, urobia mi biopsiu, a potom budem čakať výsledky. Musela by som do centra chodiť častejšie. To nejde.
Preboha, aké táraniny! zamračila sa Oľga Trnovská. Kde to žiješ, v lese? Okolo teba sú ľudia, nie všetci sú takí, ako tvoj muž. Ja ti pomôžem. Zajtra choď na vyšetrenie a nerieš. Ja ostanem tu, s Marekom. Koľko treba, toľko budem. Vrátiš sa, bývaš ďalej. Nájom neplať, to zvládnem. Netráp sa. Dosť smutenia, vstávaj, daj byt do poriadku. Ja zatiaľ pôjdem domov. Prídem skoro ráno. Ukážeš mi, do akej škôlky Mareka vodiť. Neboj sa, zvládnem to.
Mária sa na ňu uprene zadívala a nechápala, či je to naozaj pravda. Pani Oľga jej vždy pripadala povýšená, strohá. Myslela si, že ju bude hrešiť za nezaplatený nájom, a ona navrhuje niečo, čo by nie každý blízky spravil.
No, čo na mňa čumíš? povedala Oľga Trnovská trocha ostrejšie. Hovorím, zober sa. Pred tebou je dlhá cesta. Žiadne polemizovanie, inak rozplačem aj seba.
Mária sa k nej oprela a Oľga ucítila, ako ju pichá v krku. Plač nepripadal do úvahy.
Ja teda idem, vstala, a ty sa priprav. Prídem skoro, o šiestej bude stačiť?
Do potravín ísť musela, ale už nie po lososa, len bežné potraviny. Kurča na polievku, ryža, mäso na mleté to všetko zobrala so sebou na druhý deň skoro ráno ku Márii. Treba stravu pre malého, kým bude dievča v nemocnici.
Marek bol vždy Oľge sympatický a opatera oňho nebola náročná. Bol živý, ale poslúchal. Pravda, za mamou mu bolo smutno. Oľga Trnovská na Máriu myslela bez prestania. Veľmi to prežívala, prijala jej nešťastie akoby bolo jej vlastné. Taká mladá, pekná a už taká choroba!
Márii spravili biopsiu a po dvoch dňoch sa vrátila domov. Začalo sa útrpné čakanie na výsledky. Ale toľko radosti v jej hlase, keď Oľge Trnovskej zatelefonovala!
Pani Oľga, je to tu! Prvé štádium, len jedna operácia, je šanca na uzdravenie!
Vidíš? vydýchla si Oľga Trnovská. A ty si už rátať chcela. Tvoj muž sa ponáhľal, keď ťa pustil k vode. Ale aspoň si ukázal svoju pravú tvár. Neľutuj za ním. Kedy ideš na operáciu? Vieš, v tom byte sa mi trochu ťažko spáva. Vezmem si Mareka k sebe, kým budeš v nemocnici.
Operácia je až o mesiac. Veľa pacientov. Možno by bolo lepšie, keby som šla domov k babke a vy by ste ten byt prenajali? Je mi trápne byť tu zadarmo.
Zase s týmito nápadmi! Ostaň krásne tu a čakaj na liečbu. Máte doma všetko? Ak nie, nakúpim.
To už naozaj preháňate, zafňukala Mária. Robíte pre nás toľko… nikdy vám to nebudem môcť vrátiť…
* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *
Ubehli viac než roka.
V najkrajšej reštaurácii v meste prebiehala hlučná, veselá svadba. Oľga Trnovská sedela v svetlom nohavicovom kostýme po boku mladuchy, na čestnom mieste. Mnohí hostia si mysleli, že je matka nevesty. Oľga Trnovská sa tak naozaj cítila, akoby vydávala dcéru.
Aká len bola Mária krásna, v bielych šatách, diadéme vo vlnitých vlasoch! Krásna a zdravá. Vydávala sa za svojho lekára, čo jej pred rokom spravil operáciu.
Vtedy Mária pochybovala, či je dosť skúsený. Myslela, že by chcela staršieho odborníka. Ale nebolo na výber. Mladý lekár jej však začal dvoriť.
Nie hneď im to vyšlo. Mária bola uzavretá, po nevere manžela neverila mužom. Jediný človek, komu verila, bola Oľga Trnovská.
Najskôr bola operácia, potom nekonečné kontroly a rekonvalescencia. Až po pol roku mohla Mária nastúpiť do práce a začala pani Oľge znova platiť nájom. Tá už však peniaze ani nechcela. Mária sa stala jej, vlastnou. Ako by z nej mohla brať peniaze?
Teraz sa Marek s Máriou presťahovali k mladému lekárovi. Oľga Trnovská bude hľadať nových nájomníkov. Ale doktor tú Máriu miluje, to je jasné. A aj sa mu darí. Veď akú svadbu vystrojil!
Oľga Trnovská si nenápadne potiahla pre seba tácku s údeným lososom. Veď bola jej slabosťou, čo skrývať. Usmiala sa pri spomienke, ako si pred rokom a pol toto potešenie odopierala. Dlho musela šetriť, kým Mária nešla do práce. Ale môže sa nejaká ryba, nejaký majetok porovnať s tým, čo získala? Získala, bez preháňania, skoro dcéru. Syn síce žije ďaleko, ale má tu Máriu, Mareka… Nikdy ju nenechajú, nezabudnú.
Žena nemala rada sentiment, ale skoro sa rozplakala, keď Mária vstala na čelo svadobného stola, aby predniesla prípitok.
Teraz chcem povedať pár slov o veľmi blízkej osobe, bez ktorej by táto svadba nebola, predniesla Mária, hlas sa jej zlomil, slza sa jej zaligotala v oku. Pani Oľga, ste pre mňa ako mama, ktorú som nikdy nemala. Vďaka Bohu, že vás mám! Že ste prišli do môjho života…
