Vieš čo, už keď mama zistila, že nás manželova rodina pozvala na leto ku nim, bola totálne rozhnevaná. Oni bývajú dole pri Balatóne a boli by nadšení, ak by som tam so Stelkou mohla prísť na celé leto. Jasné, že chcem ísť, aj doktorka nám odporučila vziať malú k vode, aby bola zdravšia a v zime menej chorá.
No pre mamu je to úplne absurdné. Začala nariekať, že v lete je najviac roboty v záhrade, že to sama neutiahne a strašne ráta s mojou pomocou. Ešte mi vyčítala, že ani minulý rok som jej nepomáhala dosť. No veď áno, Stelka mala vtedy ešte len pár mesiacov a ja som fakt nestíhala ešte aj do záhrady dochádzať.
Úprimne, už na strednej škole som mala záhrady vyše hlavy. Všetci mali cez prázdniny voľno a zábavu, a ja som musela chodiť do záhrady skoro každý deň s nekonečným zoznamom povinností, pletie, polievanie, všetko možné. Rodičia chodili na záhradu len cez víkend, lebo robili. Ale ja som mala voľno, tak prečo by som sa nenaklonila nad mrkvu, že?
Keď si ostatné baby užívali kúpalisko alebo len tak chodili po meste, tak ja som sa lopotila s hriadkami. Všetko preto, aby mi mama mohla celý víkend nadávať, že to robím zle, keď si hýčkala svoje priesady.
A keď som bola na výške, chcela som si nájsť letnú brigádu. A samozrejme, na mňa sa zvalila nová dávka vyčítania, že by som mala radšej sadiť rajčiny.
Keď som sa vydala, mama sa snažila zatiahnuť do záhrady aj môjho manžela Tomáša. On tam párkrát išiel, ale potom pochopil, že tam tá robota fakt nikdy nekončí a jednoznačne povedal, že stačilo. To bolo kecov, že nie je záhrada len pre ňu ale aj pre nás, lenže Tomáš si v obchode za pár eur kúpi všetko, čo potrebujeme, a nemusí sa trápiť so sakom a burinou.
Ani ja som tam už potom tak často nechodila, hoci mama mi aj z Bratislavy volala, akoby som bývala za rohom. Potom, keď som už bola tehotná, problém sa vyriešil sám. Horúčavy som neznášala a v brušku mi rástol melon a už som ozaj nevládala.
Keď sa Stelka narodila, doslova som na celú záhradkársku sezónu zabudla, hoci mama stále dúfala, že by sa to nejako dalo sklbiť. Ale ani ona už to nepresadzovala veľmi, lebo veď s bábätkom sa toho veľa neporobí. Ale do ďalšieho roka už zase plánovala, že to už pôjde.
Mama si to predstavovala tak, že už bude Stelka trošku väčšia, budeme tam môcť byť na striedačku a ja zase priložím ruku k dielu. Aspoň bude mať dieťa zdravý vzduch, tu v meste je len smog a prach, ale na dedine je krásne čistý vzduch a slnko, kúpime bazénik, dáme tam slnečník a Stelka sa bude čvachtať, snívala mama.
Mňa tieto predstavy nijak nehriali, ale neprotivila som sa, aby som nezapálila nové ohnisko hádky. Mala som úplne iné plány.
No a cez Vianoce prišla svokra a s ňou aj jej sestra teta, krstná Tomáša, ktorú má veľmi rád, lebo bola preňho vždy druhou mamou. Teta so strýkom bývajú už roky pri Balatóne, v dome, ich syn už roky žije v Nemecku a doma sú len oni dvaja.
Pozvali nás cez leto k nim, úplne na pohodu, že nás budú radi hostiť. Najprv som myslela, že je to také zdvorilostné pozvanie, ale teta potom Tomášovi viackrát volala, že naozaj nás čakajú. Tomáš si síce nemôže zobrať dovolenku na celé leto, ale týždeň na začiatku aby nás odprevadil, a na konci aby nás zobral späť, to zvládne.
Veľmi by sme tam chceli ísť, aj doktorka vravela, že pri vode to Stelke veľmi prospeje a nebude toľko chorá v zime. Takže ja som rozhodnutá. Ibaže mama nám to celé totálne znechutila.
Naraz slnko pri vode škodí, kto by šiel medzi cudzích ľudí, veď aj záhradná zelenina je dobrá pre zdravie a že minulý rok všetko dorobila sama. A to, že som rozhodnutá ísť, ju len ešte viac rozčuľuje.
No ale povedz úprimne kto pri zdravom rozume by si medzi záhradou za dedinou a letom pri jazere vybral okopávanie záhonu? Najmä, keď tú zeleninu ani nepotrebujeme, všetko kupujeme v Jednote, v pivnici máme ešte polovičku maminych zaváranín, ktoré aj tak nejeme, lebo na to vôbec nie sme.
