6. marec
Sedím s vnúčatami zadarmo a dostal som zoznam výhrad k môjmu “výchovnému pôsobeniu”.
No mami, zase si im dala tie kupované medovníky! Dohodli sme sa, že jedine bezlepkové sušienky z tej pekárne na Obchodnej, vyletela Vierkina poznámka, ako keby som spáchal trestný čin, hoci šlo len o olovrant pre dvoch malých lapajov. Veď v nich je len samý cukor a margarín! Chceš, aby sa Miškovi znova vyhádzali líca? Alebo aby boli hyperaktívni pred spaním?
Zuzana Blažejová (moje meno), práve som ometala omrvinky zo stola do dlane a mal som chuť Vierke povedať, že tie bezlepkové sušienky stáli ako truhlica, deti ich nechceli ani vidieť a obyčajné medovníky od Pezinských zjedli na počkanie. Ale len som mlčal. V poslednej dobe sa volím radšej ticho, aby zbytočne nevznikol nový konflikt.
Vierka je moja jediná dcéra, stála v kuchyni v kostýmovanej sukni a každú chvíľu pozerala na hodinky, ako prestávka pred dôležitou schôdzkou. Ale aj tak jej prednáška o výžive bola prednejšia ako nejaké dopoludňajšie zápchy v Bratislave.
Vierka, boli hladní po prechádzke, skúsil som zľahka obhájiť svoje konanie, keď som umýval šálky pod tečúcou vodou. Polievky zjedli ledva pol, druhé si len poobracali na tanieri. Musia nejako fungovať.
Fungovať majú na zložitých sacharidoch, nie na obyčajnom cukre! odsekla mi dcéra. No už idem, Tomáš sa vráti o ôsmej. Daj pozor, aby si urobili úlohy pre logopediu, a žiadna elektronika! Ja si potom skontrolujem na tablete históriu.
Dvoma dverami práskla, v chodbe zostal len ťažký pach jej parfumu a zvláštne napätie. Sadol som si unavený na stoličku, chrbát mi hučal, mám predsa už šesťdesiatdva. Pred dvoma rokmi som poslúchol Vierku a jej manžela Tomáša dal som výpoveď v škole, kde som robil účtovníka, a začal som sa venovať vnúčatám Miškovi a Dávidkovi.
Načo by si už robila, mami? básnil vtedy Tomáš. My s Vierkou robíme na hypotéku, staváme kariéru, potrebujeme istotu v zázemí. Opatrovateľka v dome? Strašidelné, cudzie osoby, a za tie ceny! Ty si vnúčatá užiješ, a nám odpadne starosť.
Zvonka to znelo logicky, ba až príjemne. Vnúčatám som priam podliehal a fakt, editovanie excelových tabuliek už unavovalo. Predstavoval som si, aké to bude idylické prechádzky v Medickej, rozprávky pred spaním, tvorenie z plastelíny. Realita bola iná.
Môj pracovný deň sa začínal o siedmej. Prejsť pol Bratislavy z môjho bytu do novostavby, kde bývajú deti, bolo skoro športové podujatie. Vierka a Tomáš boli dávno preč, bežali do práce. Celý deň v domácnosti školka, krúžky, logopedka, lekárka, výlety všetko na plecia babky. Miško je pätročný, nikdy neobsedí, Dávidko trojročný, momentálne prechádza fázou všetko sám.
Večer bol ako vždy. Staval som s chlapcami hrad z kociek, popri tom som sa Miškovi snažil vysvetliť rozdiel medzi s a š, lebo pán logopéd to žiadal. Potom boj o večeru brokolica prehrala ďalší súboj so špekačkami, ktoré som potajme povaril, lebo ich detské pohľady ma vždy obmäkčia. Potom kúpeľ, rozprávka, uspávanie. Keď Tomáš zaklapol dvere, ja som už len počúval svoje boľavé nohy.
Tomáš vysoký, trochu mohutný, s ustaranou tvárou vošiel do kuchyne, kývol mi a hneď hľadal v chladničke niečo na večeru.
Vierka ešte neprišla? spýtal sa s plnou pusou.
Zdržala sa, porada majú, odpovedal som, už som si balil veci. Tomáš, ja pôjdem, posledný autobus mi ide o chvíľu, lebo taxíky sú teraz drahé.
Jasné, jasné, mrmlal, pozeral do mobilu. Vďaka, Zuzana. Zabuchni dobre dvere, zámok vŕzga.
Cestou domov, v prázdnom autobuse, som pozeral na štyroch obratov svetiel a rozmýšľal, že aj to povestné ďakujem znelo len ako automatická fráza. Akoby som bol len práčka, ktorá odpracuje svoj cyklus. Nikto sa nespýtal, či ma nebolelo koleno, alebo ako vydržím so stúpajúcim tlakom.
Vyústilo to cez víkend. Zvyčajne sobota a nedeľa boli mojou svätyňou konečne spať a robiť si vlastné veci. Ale tentokrát mi Vierka v piatok zavolala.
Mama, máme vážnu vec, hlas mal neprirodzene bodrý. Rodinné zasadnutie. Príď v nedeľu na obed, musíme to prebrať.
Srdce mi zamrzlo v tele. Asi zle zdravotne? Alebo možno s peniazmi?
V nedeľu som prišiel s kapustníkom (Tomášov obľúbený). Ale atmosféra bola akási služobná. Deti vyhnali do izby pozerať rozprávky (čo je doma inak hriech), a dospelí zasadli za stôl. Tomáš odpratal svoj notebook, Vierka si rozložila blok. Môj koláč ležal na okraji stola, smutný vedľa tej elektroniky.
Mama, analyzovali sme posledný polrok, začala Vierka a uhýbala pohľadom. A musíme nastoliť systém vo výchove. Sú vážne nedostatky.
Nedostatky? povedal som a ruky mi vychladli. V akom zmysle?
Máme aj zoznam, pripojil sa Tomáš a roztočil monitor, kde svietila excelovská tabuľka. Nič osobné, Zuzana, len konštruktívna kritika pre lepšiu efektivitu.
Prižmúril som oči. Bola tam hromada riadkov, stĺpcov, farebné vyznačenia.
Tak tu, pozri, Vierka si do bloku značila poznámky. Jednotka: Strava. Opakovane porušuješ diétny režim. Medovníky, špekačky, koláče. To sú rýchle uhľohydráty musíme striktne dodržiavať jedálniček, ktorý vešiam na chladničku. Žiadne odchýlky.
Ale tie kuracie šišky z pary predsa nechcú jesť! Sú to len deti, potrebujú niečo chutné, Vierka! bránil som sa opatrne.
Chuťové návyky sa tvoria v detstve, poučoval Tomáš, toho už by mohli vziať do TV ako experta. Dvojka: Režim. Minulý týždeň sa Dávidko ukladal až o 20:30, nemá byť po 20:00. Posunutie o pol hodiny spôsobí problémy s melatonínom.
Vidím to pred sebou: Dávidko vtedy reval, mal boľavé bruško. Sedel som pri ňom, spieval uspávanku.
Trojka: vzdelávanie, spustila dcéra s rozbehom. Miško stále pletie farby po anglicky. Vôbec s ním nerobíš tie kartičky, čo sme mu kúpili. Po odchode do školy bude zaostávať. Namiesto hrania s autíčkami sa treba sústrediť na logické hry.
Vierka, má päť! Má mať detstvo, nie výcvikový tábor. Rátame s ním šišky v parku…
Šišky sú pre dôchodcov. Moderné metódy roboty s deťmi sú iné, zaklincovala.
A hlavné: disciplína. Rozmaznávaš ich. Potom nás majú za hlupákov. Musíš byť prísnejší. Ak treba, pokojne aj disciplinárny kút. Ale ty ich len ľutuješ. Neprofesionálne.
Toto slovo mi udrelo do ucha, až mi zabolelo.
A posledná položka, dodal Tomáš. Pripravili sme rozvrh a výkonnostné ukazovatele. Budeme preberať progres každú nedeľu. Ak Miško nepokročí v angličtine, neostane nič iné, len drahý lektor.
Pozeral som chvíľu na kapustník, ktorý už vychladol a vo tvárach vlastných detí som videl prísnych audítorov. V duchu mi vybehli všetky tie obrázky z posledných dvoch rokov. Sánkovanie po Petržalke v snehu, choroby, upratovanie bytu, financovanie nového Lega miesto nového kabáta pre seba. Robil som to z lásky nie zo služobnej povinnosti.
Takže výčitky? povedal som ticho. Hlas som mal pevný.
Mama, to nie sú výčitky, sú to body na zlepšenie, zaprotestovala s formalitou dcéra.
Rozumiem, prikývol som. A poprosím, Tomáš, pošli mi tú tabuľku do mailu. Chcem si ju naštudovať.
Samozrejme! potešil sa, že som prijal ich pravidlá.
Postavil som sa a priamo som to povedal: Chcete odo mňa prácu pedagóga, dietológa, kuchára a gazdinej v jednom? So znalosťou jazykov a moderných metód, železnou disciplínou a výkazmi. Zabudli ste na jeden detail.
Aký? napätie narastalo.
Pracovná zmluva a plat, povedal som bez mihnutia oka. Poďme rátať. Nanny so znalosťou pedagogiky stojí v Bratislave aspoň 5 eur na hodinu. Ja som tu 8-20 hodín, t.j. 12 hodín, päť dní v týždni 60 hodín, mesačne 240 hodín. 5 eur x 60 = 300 eur týždenne; teda 1200 eur mesačne. Bez nadčasov a varenia navyše.
Tomáš rozpačito usmial:
Zuzana, to myslíte vážne? Veď babka predsa…
Babka pečie koláče občas, rozmazná vnúčatá a číta rozprávky, keď sa jej chce, povedal som prísne. Ak mám plniť vaše KPI, tak to je zamestnanecký pomer. Zamestnanecký pomer je za peniaze. Nevoľníctvo už sme tu mali dosť dávno.
Vierka vyskočila:
Mama, to myslíš vážne, že peniaze medzi rodinou?! Chceli sme len tvoju pomoc, lebo ich ľúbiš!
Ľúbim, a preto som zabúdala na seba celé dva roky. Ale dnes ste mi jasne ukázali, že odo mňa čakáte len službu. Takže od zajtra končím.
Čože? vyhŕkli deti v jednom šoku.
To čo som povedal. Nájdite si profesionála, čo splní všetky indexy. Vraciam sa na pozíciu babky. Prídem v nedeľu na návštevu. S medovníkmi.
Vzal som si kabát a odchádzal.
Zjedzte si koláč, je dobrý. Podte s Bohom.
Za sebou som počul ticho a až za dverami kúsok hranatého kriku A čo teraz budeme robiť?!.
Domov som išiel ľahší. Prvý raz za dva roky som nevaril pre pol rodiny, zalial som si bylinkový čaj, pustil film a vypol mobil.
Nasledujúci týždeň to bol dážď telefonátov. Najskôr urazená dcéra, potom prosebné telefonáty, nátlak aj humorné výhovorky. Bol som neoblomný.
Mám vysoký tlak, Vierka. Lekár nariadil pokoj, vymýšľal som v pohode, na gauči s tým starým románom, čo som odkladal tri roky. Nie, zajtra nemôžem. Idem ku kaderníčke. Ozvem sa, keď bude čas.
Na štvrtok som s bývalou kolegyňou spolu šiel do divadla. Kúpil som si šaty, začal som konečne normálne spávať. Život bol zrazu farebnejší.
Dozvedel som sa, že deti na chvíľu striedavo brali home office, potom si objednali opatrovateľku. O mesiac, v nedeľu, som prišiel na návštevu.
Byt privítal chaosom: topánky na zemi, riad na stole. Chlapci mi bežali v ústrety ako splašení.
Babka! Babka! Miško skočil na krk, Dávidko sa ma chytil za nohu.
Do kuchyne vyšla žena veľká, so zamračenou tvárou.
Míšo! Dávid! Nepreháňajte! Sadnite rýchlo! zahúkla jak vojačka, až mňa zamrazilo.
Dobrý deň, ja som ich babka, predstavila som sa.
Ľudmila Kováčová, opatrovateľka, odriekla bez úsmevu. Nerozmaznávať! Máme režim.
Dcéry bola viditeľne unavená, oči opuchnuté. Čaj spravím, dobrá? a so stisnutými perami varila vodu; opatrovateľka totiž nepripravovala čaj pre druhých iba pre deti, a ešte si vypýtala priplatené nadčasy.
V miestnosti bola ťažká atmosféra. Vydržal som to, až kým sa naskytla príležitosť:
Vierka, povedal som už tichšie, dobrá je tá pani?
Agentúra, zaskučala. VIP personál, odporúčania majú z banky…
A cena?
Osemdesiatsto mesačne. A všetko bio.
Tak máte profesionála, neodpustil som si ironickú poznámku.
Vierke sa začali chvieť pery a rozplakala sa ticho, zúfalo, šúchajúc si oči.
Mama, netušíš, aké to je ona drilluje deti ako vojakov, Dávidko začína cikať v noci do postele. Miško prosí, aby mohol k tebe. Ani kreslené rozprávky im nedovolí. My ju už nechceme, ale nevieme ako ďalej zjedli sme už kreditku.
Chápal som ju srdce mi mäklo. Ale vedel som, že keby teraz ustúpim, všetko beží po starom.
Zaplatiť mi netreba, povedal som napokon. Ja nie som na služobnom pomere, ja som ich rodina. Ale už nevladzem naplno.
Vytiahol som zo svojej tašky pripravený lístoček.
Toto sú moje podmienky. Tri dni v týždni, utorok-štvrtok, od deviatej do šiestej. Nič viac. Večery a víkendy moje. Domácnosť si robte vy.
Súhlas!
Druhá vec: žiadne pokyny k výchove. Vierka, ty si vyrástla, a celkom z teba niečo je. Takže rozumiem, čo dieťa potrebuje. Keď treba medovník ten aj dostane. Keď rozprávka, tak rozprávka. Ak nie, obráťte sa na profesionálku.
Jasné, mama, s úsmevom a slzami v očiach dcéra súhlasila.
A ešte tretie: rešpekt. Ak ešte raz začujem neprofesionálne, otáčam sa a idem domov. Deti sú rodina, nie pracovný výkon.
Dohodnuté.
Povedal som, aby tú dámu Žudmilu prepustili. Nebol problém odišla s nadávkou a Tomáš jej aj vyplatil slovensko exkluzívne odstupné.
Domom sa rozľahlo ticho. Konečne.
Babka! Dávidko ma objal okolo pása. Tá teta už nebude kričať?
Nie, už nie. A piecť koláče budeme od utorka. Dnes ešte oddychujem.
Večer mi Tomáš volal taxi comfort plus. Vierka mi do tašky naložila delikatesy, ktoré dovtedy nakupovali len pre agentúrnu opatrovateľku. S deťmi aj s dcérou sme sa lúčili dlhšie než pred dovolenkou.
Sediac v pohodlnom aute, pozeral som na blikajúci nočný Ružinov. Viem, že ešte príde kríza, že zasa budeme musieť riešiť staré veci. Ale už poznám svoju hodnotu. Moje deti to konečne pochopili.
Nie je hanba niekedy jednoducho odísť. Až potom si človek uvedomí, čo mal v skutočnosti doma. Láska bez hraníc je istotne krásna, no zdravé hranice ju robia ešte pevnejšou. Tabuľky a excel si nechajte do roboty na výchovu vnúčat treba srdce, zdravý rozum a staré dobré slovenské recepty.
Dnes viem, že tak, ako som sa naučil povedať dosť, opäť znovu patrím aj sebe a život má farby, aké som dávno nevidel.
