Pánko, prestaňte ma už stále prenasledovať! Už som vám povedala, že smútim za mužom. Nechoďte za mnou, fakt sa vás začínam báť! prechádzala som na zvýšený tón.
Ale pamätám si… Len mám taký pocit, že smútite skôr sama za sebou. Prepáčte, nevzdával sa môj nezvaný ctiteľ.
Oddychovala som v kúpeľoch pri Piešťanoch. Túžila som po tichu, švitorení vtákov, nie po dotieravých rečiach všelijakých miestnych chvastúňov. Nedávno mi náhle zomrel manžel. Ešte som to ani nestihla celé pochopiť, nieto spracovať. S mužom Milošom sme začali prerábať byt, šetrili sme každý cent a zrazu… Miloša zlomil infarkt. Druhý v poradí, tentokrát už ráno nezobudil. Pochovala som muža, stratila polovičku života, a byt zostal rozbitý, lebo zvyšné peniaze šli na pohreb. Ostala som s dvoma dospievajúcimi synmi, ruky ovisnuté ako deň po zabíjačke. Ako sa cez to všetko preniesť?
V práci mi vybavili pobyt v kúpeľoch. Najprv som sa bránila rukami-nohami ani z bytu som nemala chuť vystrčiť nos. Kolegyne neustúpili:
Nebudeš ani prvá, ani posledná vdova, Majka. Máš deti, treba žiť! Choď, zrelaxuješ, možno nájdeš nový pohľad na svet.
S veľkou nechuťou som nakoniec išla.
Prešlo štyridsať dní od pohrebu a bolesť neprestávala. V izbe som bývala s veselou Zuzanou, taká, že by rozosmiala aj bačovu ovečku. Jej optimizmus ma miestami iritoval. Svoju bolesť som jej rozhodne odhaliť nechcela načo to tej rozjasanej študentke? Okamžite na ňu začal balamutiť kúpeľňový animátor, čo asi robí aj v nedeľu a na veľkú noc. V kúpeľoch sú všetci rozvedení, opustení alebo hľadajúci druhý pokus, no mňa len tak niekto nepresvedčí.
Varovala som Zuzanu, že taký animátor je isto ženatý aspoň trikrát, ale ona sa len zasmiala:
Jaj, Majka, mňa len tak nezvedieš. Ja som už starý harcovník!
‘A harcovník’ večer mizla do romantických prechádzok, zatiaľ čo ja som týždeň nevytiahla päty z izby, len čítala bez záujmu a televízor mi hral ako tapeta.
Jedno ráno som sa zobudila v dobrom rozpoložení. Vonku spev, lúče svietia ako v rozprávke, vravím si idem do lesa, načerpať sily. A kto mi nestretol? Neznámy pánko, ktorého som už v jedálni postrehla nízky, pohľad priamy ako pichliač vo vrecku, až drzo sebavedomý. O hlavu nižší odo mňa, ale vyhladený ako babkina perina na veľkú noc. Pri každej večeri sa mi ukláňal s takou úctou, až som mala pocit, že sa jeho krk zlomí. Ja len ledabolo prikývla.
A raz si ku mne prisadol.
Smútite, pani? opýtal sa medovým hlasom, z ktorého by sa rozklepali aj stoličky.
Nie, odpovedala som zovretá ako štós po dezinfekcii.
Ale no tak, na cele vám to vidno. Môžem pomôcť? pokračoval neodbytne.
Smútim za mužom. Stačí odpovedí? osušila som si ruky servítkou a so zdvihnutým obočím dala najavo, že stačilo.
Prepáčte, nevedel som. Úprimnú sústrasť… ale, dovoľte, ja som Valentin, dudral ešte trošku pod nosom.
Bolo vidieť, že sa bojí, že ma stratí.
Mária, odvetila som suchopárne a rýchlo som zmizla do izby.
Odvtedy si ku mne každú večeru prisadol a vždy doniesol kytičku zvončekov. Tie tu rástli voľne kadiaľ oko dovidí. A aj keď to bolo milé, nechystala som sa zapletať do ničoho ďalšieho. Ale Valentin sa nevzdával.
Pri večerných prechádzkach už šiel ako tieň za mnou. Dokonca som musela nosiť len botasky bez opätkov, aby som nevyzerala jak žirafa pri trpaslíkovi. Jemu to ale bolo jedno, odvážil sa aj s tou svojou lyšinkou aj s hlasom silným jak zvon sv. Martina. Asi mal pocit, že so mnou vyhrá jackpot.
Po večeroch sme tancovali a cez deň si spravili výlet busom do Trenčína na trh. A samozrejme, stále ma skúšal dostať do izby. Ja som sa držala ako bašta v Banskej Bystrici.
Nakoniec mi povedal:
Majka, zajtra odchádzam. Nezastavila by si sa večer aspoň na čaj?
Ešte uvidím nejasne som prikývla.
A prišiel posledný večer. Povedala som si, že čo už, aspoň nenahnevám Valentina. Tak som išla. Stôl mal vystrojený ako v päťhviezdičkovej reštaurácii, samé dobroty. Hneď mi bolo jasné, že si zopár tanierov požičal zo spoločnej kuchyne. Ani šumivé nechýbalo.
Tak, začneme, Majka? Neviem si predstaviť, že ťa zajtra neuvidím… Necháš mi aspoň adresu?
Druhý deň zabudneš, poznám vás chlapov. Ale za čo si štrngneme?
Predsa za lásku, Majka, za lásku! pozdvihol pohár.
Ráno sme sa zobudili v objatí. Ach, načo som odolávala jak pagáč pod hrncom celých 24 dní? Keby som vedela, že to bude tak fajn! No a teraz si môžem chystať kufor a vrátiť sa do predratého života.
Lúčila som sa so Zuzanou, ktorá plakala ako by stratila výherný žreb.
Čo je, Zuzka?
Som tehotná, Mária! Ani neviem od koho, sťažovala sa medzi vzlykmi.
To ti ten animátor pomohol?
Ani nie, ešte s jedným som sa dala do reči… Ten je od susedov z vedľajšieho hotela, ženatý.
Ach, Zuzana. Zavolaj rodičom. Nech prídu a riešia to s tebou. A dovtedy poď za riaditeľom, ten snáď niečo vymyslí.
Chuderka, život ešte len testuje
Kým som balila, prišiel čas odísť. Všetko mi akosi prirástlo k srdcu, hlavne Valik.
Autobus hučal pri chodníku, Valentin stál s ďalším zväzkom zvončekov. Objal ma, s očami na mále. Tak sa skončil kúpeľný románik. Ešte chvíľku a bola by som z neho prepásla lístok.
S Valentinom sme žili každý inde. Listy boli jediný most, lenže ten most mi jedného dňa preťala jeho manželka. Napísala mi, že vie všetko a nech nech triedim sily lebo ona má tridsať, ja štyridsať a žiadna šanca pre mňa nie je. Neodpísala som jej. Načo?
Po polroku sa objavil Valentin pri mojich dverách. Synovia len oči vyvaľovali, ale mlčali.
Valik? Si tu len na skok, či…?
Skôr či… Nevyhodíš ma, Majka? postával nesmelý vo dverách.
Chlapci sa stiahli do izby, ja som zaprotestovala:
Čo ťa priviedlo? Niesol si mi ďalší list od ženy?
Prepáč, Majka. Ten list mal byť pre teba, ona ho našla. Aby som povedal pravdu, rozviedli sme sa…
Valentin, netušila som, že si ženatý… Nemala by som s tebou nič, keby som to vedela. Ale čo teraz?
Vezmime sa, Majka, strelil návrh len tak medzi rečou.
Neviem. Mám synov, vieš. Ako to prijmú? Bez rozmyslu nejdem do ničoho, bola som síce prekvapená, ale aj potešená.
Deti sú super. Ja mám desaťročnú dcéru, zaskočil ma.
Akože dcéru? A kde je?
No… Ostanem s dcérou, keďže jej mama trochu viac popíja. Budeme šťastná rodinka!
Počkaj, takto na rýchlo plánovať? Veď ja tvoju dcéru vôbec nepoznám! Zastav, nechaj ma sa rozhýbať. Porozprávam sa s chalanmi… No poď dnu, aspoň ťa nakŕmim, ženich s dlhým príveskom, usmiala som sa.
Samozrejme z šťastnej rodinky bola miestami rodinná výmena názorov à la slovenský sitcom. Všetci sme iní a nie každý sa vie hneď stiahnuť z boja.
Čas letel.
Môj najstarší syn Andrej a Alenka (Valentinova dcéra) si povedali áno, a vzápätí na nás s Valikom zanevreli. Vraj sme im zmenili životy, narušili rodiny a nebolo treba bliakať do druhého manželstva. Vzali si prenájom a odišli.
Ja aj Valentin sme len pokrčili plecami a ľúbili sa aj naďalej.
Prešiel rok.
Deti sa nevracali, Alenka síce Valentinu vždy zaželala všetko naj na narodeniny, ale inak nič.
Po troch rokoch sme dostali pozvanie na návštevu. Opatrne a s otáznikmi sme išli. A čuduj sa svete Alenka a Andrej nám ukázali krásneho synčeka! A verte-neverte, hneď za stolom nám odpustili že rozumejú, že život je pestrý a rodičov treba vážiť, veď nám dali život.
Syna pomenovali Miroslav nech je v rodine pokoj a zmier.
Také je naše novonarodené šťastie s Valentinom pod TatramiA keď sme v noci odchádzali domov, Valentin ma za ruku chytil, tak pevne, až ma to zaboleloale bol to ten krásny druh bolesti, čo pripomína, že ešte žijem, že ešte patrím niekomu na tomto svete. Dvihol moje dlane k perám, pobozkal ich a ticho zašepkal:
Si šťastná, Majka?
Chvíľku som premýšľala so slzami, s malými jazvami na duši, so smiechom, ktorý sa v nás znova prebudil. Dlho som si myslela, že už nebudem vedieť otvoriť srdce. Dlho som verila, že všetko pekné patrí len minulosti, len ľuďom bez bremien. Ale život si postavil hlavu: vzal staré, aby dal nové.
Oprela som sa do Valentinovho ramena a odpovedala mu tak, ako som cítila:
Som. Lebo si tu. Lebo deti nás pozvali späť. Lebo z každého smútku vyrastie malý zázrakak mu dáme čas.
A auto sa rozbehlo tmavou cestou domov, v tichu, naplnenom pokojom. Až v tom tichu som pochopila, že to všetkoaj to ťažké, aj to krásnepatrí životu rovnako. A my ideme ďalej spolu, so zvončekmi vo váze a smiechom v srdci.
