Sergej kúpil ten najkrajší kyticu kvetov a vybral sa na rande. Plný očakávania postával pri fontáne s kyticou v ruke, ale po Lesi ani stopy. Poobzeral sa, zavolal jej, no nik nezdvíhal. „Možno mešká,“ pomyslel si a znova vytočil jej číslo. Tentoraz Lesia dvihla. „Už som tu, kde si?“ pýta sa Sergej. „Medzi nami je koniec!“ vyhŕkla zrazu Lesia. „Čo? Prečo?“ onemel Sergej. „Kvôli tvojej kytici!“ odsekla neočakávane dievča. „A čo je s ňou zlé?“ prekvapene sa opýtal, nechápajúc nič. Sergej sa už dlho prechádzal po kvetinárstve. Bordové ruže, žlté tulipány, biele ľalie, kvety v črepníkoch či vázach, bohato a vkusne viazané kytice pre každý vkus. No Sergej váhal a nemohol sa rozhodnúť. Pamätal si, že sa s Lesiou o kvetoch rozprávali, no obsah jej slov si matne vybavoval. Hovorila, že niektoré vôbec nemusí, ale iné zbožňuje a mohla by sa na ne pozerať donekonečna. Lenže vtedy, keď sa stretli prvýkrát, rozprávala veľa a Sergej bol ohromený novým zážitkom, aj šumivým vínom v kaviarni, aj samotnou Lesiou. Inokedy bol ukecaný, tentoraz len prikyvoval a kochal sa jej krásnymi dlhými vlasmi, ladným krkom, drobnými jamkami v lícach. Vari to bolo láska? A aký to len rozdiel, na čom záleží, čo hovorila… Večer bol úžasný! A teraz, akokoľvek sa snažil, jej obľúbený kvet si nevedel vybaviť. – Pozrite, aké máme gerbery! Také nikde nedostanete! Nie je ich sezóna. To je špeciálny druh. Pomaly sa ponáhľal. Musel sa rozhodnúť. A ako to už býva, v ten najnevhodnejší okamih, keď už chcel niečo povedať, ozval sa mamin telefonát. V poslednej dobe volávala príliš často. – Tak čo, Sergej, už si sa rozhodol? Veď je piatok, možno prídeš na víkend? – Nie, mama, mám povinnosti… – No, veľmi smutná babka tu na teba čaká, pozerá z okna, vypytuje sa. – Prepáč, mama, naozaj mám veľa práce… Sergej sa rýchlo rozlúčil. Mama ho prosila, nech príde do rodnej dediny, kde žila s jeho starou mamou. Nebolo to prvýkrát, čo volala – Sergeja to začínalo otravovať. Čo je s babkou? Je stará, už dávno chorľavie… Ale vari sa má všetko nechať tak a byť len s ňou? Aj on má svoj život! A práve teraz – och, aké má starosti! Týkali sa jeho novej známosti. Sergej už sníval, dúfal a robil všetko pre to, aby sa sny splnili. Ak dnes rande dopadne dobre, pozve Lesiu zajtra za mesto. Už vie aj kam. Tu blízko je príjemné mestečko – na rekreačnej chate. Nakoniec, mama už dlho chce, aby si usporiadal osobný život, tak nech sa do toho pustí. Len čo keby si vedel spomenúť, aké kvety má Lesia rada! Čo je to za pamäť! Veď vlastne všetky ženské drobnosti nechcel zapamätať. Je to vôbec dôležité? Predavačka už mala všetkého dosť a len ticho sledovala, ako sa Sergej trápi. “Zdá sa, že Lesia niečo vravela o tŕňoch ruží… Asi ruže nekupovať!” A tak Sergej vybral kyticu veľkých ružovo-bielych gerbier. Veď je to len pozornosť, len kytica. Musel utekat do práce – prestávka sa končila. Stretli sa pri novom mestskom fontáne. Sergej meškal, šéf ho prekvapivo zdržal. Mimoriadna porada. Možno sa črtalo povýšenie. Zavolal Lesii, ospravedlnil sa, že bude meškať, a vypol zvuk. Počas porady mu ticho volala mama, Sergej to nebral, nemohol. Potom sa rozbehol na rande. V dobrej nálade zaparkoval pri mieste stretnutia a takmer bežal k fontáne, kyticu gerbier v ruke. Po Lesii ani stopy. Poobzeral sa po námestí, zavolal jej – nikto nezdvíhal. Sergej si sadol na lavičku. Možno aj ona mešká. Napadlo mu, že nevolal späť mame, ale nezavolal – čo keď mu práve teraz zatelefonuje Lesia. Lenže hovor neprichádzal. Po desiatich minútach zavolal on sám. Tentoraz Lesia zdvihla. – Lesia, kde si? Ja už na teba čakám. – Viem. Som v kaviarni oproti, z druhého poschodia ťa už dlho pozorujem. – Naozaj? Sergej hľadal pohľadom vo výklade podlhovastej budovy kaviarne, ale nenašiel ju. – Nevidím. Nezídeš dole? Alebo… – Meškal si…, – zastavila ho dievčina. – Áno, prepáč, Lesia. Ale volal som, šéf ma zdržal. – A kvety! – Čo kvety? – nechápal Sergej. – Veď si ani nepamätáš, aké kvety mám rada! – Lesia, tie jednoducho nemali! – Ruže? Ty si nepamätáš, že milujem ruže? Sú všade! Toľkokrát som ti rozprávala o mojich obľúbených ružiach… A ty… – Napravím to… Idem za tebou, hneď ťa nájdem. Sergej vošiel do kaviarne. Lesia sedela v rohu, otočená k oknu. Sergej ticho pristúpil, neodvážil sa kyticu odovzdať, len ju položil na stôl. Lesia nepozrela ani očkom. Sergej bol vždy výrečný, aj teraz sa snažil všetkým čarom odčiniť svoju chybu. Zdalo sa mu, že sa mu to podarilo. Lesia sa už usmievala. Dali si spolu kávu, odchádzali, a Lesia na kyticu ani nepozrela: – Zabudli ste si kyticu, – volala za nimi milá mladá čašníčka. – Tak tá je pre vás! – usmial sa Sergej. – Jej, ďakujem, – prekvapila sa dievčina, no vyzerala potešená. No Lesia sa znova zamračila. – Lesia, hneď ti kúpim najväčšiu kyticu ruží! – Ďakujem, – odsekla, – Už netreba. Dnes už mám kvetov dosť! Schádzali po schodoch. Sergej kráčal za urazenou priateľkou. Zasa – hovor od mamy. – Prepáč, že volám asi zas nevhod… Lesia to nepočula. – Nie, mama, zavolala si presne – prídem. Prídem zajtra. S Lesiou sa ten večer rozlúčili ľahko. Sergej nemal žiadne ilúzie – pochopil, že sa už nestretnú. A na druhý deň už uháňal známych poľami. Tam, až po obzore – nekonečné pestré more kvetov. Plné života, zvonivé, pod náporom vetra burácajúce. Sergej zastal a zišiel medzi tie farby – do toho oceánu. Ako starostlivý predavač v kvetinárstve vyberal z toho bohatstva kvety, ktoré sa mu páčili. Vedelo presne: tých, ku ktorým ide, jeho výber poteší; tu chybu nespraví. A keď vstúpil do domu, rozdelil kyticu na dve časti. Mama žiarila a bozkávala ho na obe líca, a babka… Babke pomohli postaviť sa. Trasľavými rukami si vzala kyticu, jemne ju nahmatal, zrak už neslúžil ako kedysi. Ako dávno jej nikto nedaroval kvety! Zľahka privoňala kytici a celá svojou stále mladou dušou vdýchla tie dávno známe vône mladosti, ktoré sa kdesi v pamäti skrývali a teraz vyšli na povrch na volanie lúčnych kvetov, vynorili sa a rozrušili dušu. Vzbudzovali nielen spomienky, ale aj samotný pocit tých spomienok, očakávanie niečoho nového, svetlého a ozajstného. Aké to bolo krásne! Život pokračuje, žije v jej vnukovi. Sergej si k nej prisadol a položil hlavu do jej lona. Babka ho hladkala, dávala pozor, aby nepoškodila kvet, ktorý si tak chránila… Ležal a myslel na to, že svoju dievčinu, podobnú dvom jeho najmilším ženám, určite stretne. A že sa budú mať radi tak, ako sa milovali jeho dedo s babkou, jeho rodičia. Hlavné je včas to pocítiť. Babka dlho nechcela kytičku dať mame. – Počkaj… Najskôr prines vody… zo studne… vezmi širokú vázu… opatrne… sem ju postavím, budem sa pozerať… Vnuk daroval kvety. Kvety, ktorých je všade naokolo milión, ale tieto sú tie najkrajšie. Tie daroval vnuk.