Vieš, keď sme sa s Marekom vzali, boli sme si nesmierne blízki. Každú vec sme robili spolu aj spať sme zvykli v objatí, ešte aj v posteli sme pozerali správy či filmy, v nedeľu sa prechádzali po nábreží Dunaja, smiali sa hlúpostiam a mali sme pocit, že nič nás nerozdelí. Tá naša blízkosť bola častá spontánna, neplánovaná. Cítila som sa milovaná, vybratá, že práve ja som tá, ktorú chce.
Lenže ubehlo pár rokov a ostali sme síce spolu, ale všetko sa postupne menilo. Dlhé bozky akoby sa vytratili a zostali len rýchle, letmé dotyky. Miesto hebkých pohladení boli už len akési obyčajné dotyky. Začali sme chodiť spať skôr, častejšie sme boli unavení a on sa prosto otočil na stranu, bez slov. Najskôr som ho hladila po ruke, hľadala dlaň, skúšala sa priblížiť. On povedal, že je únavený, že zajtra… že teraz to nejde. Chápala som ho.
Išli mesiace a stále to bolo rovnaké. Stále sme večerali spolu, rozprávali sa o tom, čo kto zažil, spali v jednej posteli, ale nič viac. Začala som len čakať, s nádejou, že urobí prvý krok. Nestalo sa to. Bolelo ma to, hanbila som sa to pripomínať. Chvíľku som si myslela, že problém je vo mne, že preháňam.
Naša rutina bola síce blízka, ale úplne neutrálna. Ráno sme pili kávu, chodili spolu na rodinné oslavy, vymieňali si novinky zo života. Spali sme chrbtom k sebe. Prestala som sa pred ním pekne obliekať, rýchlo som sa prezliekala. Prestať nosiť krásne pyžamá, to prišlo automaticky. Prestala som vnímať svoje telo ako niečo, čo by mohlo Mareka zaujímať.
Niekoľkokrát som sa pokúsila o tom hovoriť. Opýtala som sa ho, či už ho nepriťahujem. Vraví, že nie, že to nie je tým, len už nemá túžbu, že vek robí svoje, že láska je predsa kamarátstvo a úcta. Prikývla som, hoci vo mne zostala zvláštna prázdnota že mi niečo veľmi chýba, ale netuším, ako to nazvať bez pocitu viny.
Časom som to celé začala považovať za normálne. Vravela som si, že sú predsa páry, ktoré takto žijú. Že keď nie sú hádky, je všetko v poriadku. Prijala som, že sa objímeme len medzi ľuďmi, a v súkromí nikdy. Už som nič nečakala. Už som ani nechcela. Tú časť seba som vymazala, lebo odmietanie bolelo.
Roky bežali a navonok sme boli veľmi blízki. Stále spolu. Všetko tip-top. Nikto by nepovedal, že sme sa viac ako pätnásť rokov svojím spôsobom ani nedotkli. Dokonca už ani ja sama som nevedela, aký je to pocit cítiť sa ako žena pri mužovi. Bola som návyk, opora, spoločnosť. Nie predmet túžby.
V deň, keď mi povedal, že odchádza za inou, som najprv nechápala. Hovoril, že s ňou sa cíti živý, chcený, prepojený. Ani som nekričala, neprotestovala. Jednoducho to povedal. Vtedy mi došlo, že nikdy neprestával cítiť len so mnou už necítil.
Dnes, keď sa na to pozerám späť, viem, že najviac bolelo nie to, že odišiel. Ale to, ako som si rokmi zvykla žiť po boku človeka, ktorý ma už nevidel ako ženu a presvedčil ma, že to je normálne…
