Tento príbeh sa odohral dávno, v roku 1995. V tom čase som študoval na Vojenskom gymnáziu v Bratislave, keď ma jedného dňa uprostred vyučovania zavolali z triedy a prikázali mi dostaviť sa k riaditeľovi školy. V riaditeľovej kancelárii sedela žena pôsobila veľmi zúfalo, po lícach jej tiekli slzy, ktoré si ustavične utierala vreckovkou.
Riaditeľom školy bol u nás prísny generál, so skúsenosťami z vojny v Afganistane. Bol to muž pevného charakteru, prísny, no spravodlivý. Bolo z neho cítiť autoritu, ktorú sme rešpektovali, ba dokonca obdivovali. Prvý raz som ho však teraz videl takého zroneného. Prišiel ku mne a povedal skleslým hlasom:
Synak, teraz ťa prosím nie ako podriadeného, ale ako kamaráta. Potrebujem tvoju pomoc.
Som pripravený, odvetil som bez váhania. Čo mám urobiť?
Môj synovec umiera, pokračoval generál. Pred rokom dokončil naše Vojenské gymnázium, určite ho poznáš. Študuje teraz na Lekárskej fakulte v Bratislave a postihla ho ťažká choroba. Posledná nádej je v tvojom starom otcovi. Pomôž mi prosím, možno bude ochotný pozrieť sa na chlapca a zistiť, čo mu je.
Viac otázok som sa nepýtal. Hneď sme zavolali starému otcovi a už o pätnásť minút sme cestovali generálovým Favoritom k nemu domov. Našťastie mal starý otec práve prvý deň dovolenky a stihli sme ho pred odchodom na chatu.
Pacient išiel s nami. Hoci som toho chlapca poznal, takto som ho vôbec nespoznal. Prázdny pohľad, vyhasnuté oči, pôsobil úplne stratený. Priznám sa, bol vo mne istý strach či obava.
Domov sme dorazili rýchlo. Po návrate do bytu nás starý otec privítal a počúval príbeh uplakanej matky.
Pred siedmimi mesiacmi, jej syn nastúpil na medicínu. Zrazu, počas jednej prednášky, dostal záchvat. Hospitalizovali ho, vyšetrili zhora-dole, ale nič nenašli. Keď ho už skoro pustili, dostal ďalší záchvat. A potom znova a znova… Nikto nevedel, čo presne mu je. Ostávala posledná nádej môj starý otec, ktorý bol vtedy vychýrený odborník na neurológiu a psychiatriu.
Potom sa začalo to najzaujímavejšie. Dedo odviedol chlapca do svojej izby a po pätnástich minútach sa vrátil už bez neho.
Môžete ísť domov, riekol pokojne matke chlapca a generálovi.
Ale čo môj syn? Treba predsa liečiť, zľakla sa žena.
Nebojte sa, ideme spolu na chatu. Aspoň mi niekto pomôže rúbať drevo takého siláka by bola škoda nevyužiť, odvetil dedo.
Tak nás napokon vyprevadil a on s novopečeným pacientom vyrazil na chatu.
O mesiac ma opäť zavolal k sebe generál. V kancelárii bola opäť tá istá žena, no tvár jej žiarila radosťou. Vedľa nej stál už zdravý mladý muž. Nebolo na ňom poznať ani náznak predchádzajúcej choroby. Prišiel ku mne, podal mi ruku a poďakoval. To isté urobil aj generál s matkou. Chlapec, ktorému nikto nevedel pomôcť, sa za menej než mesiac úplne zotavil. Oni to považovali za zázrak. Keby len vedeli, koľko takýchto zázrakov za svoj život starý otec dokázal!
Neskôr som sa deda opýtal, čo vlastne chlapcovi bolo. Ukázalo sa, že kvôli extrémnej záťaži z ťažkého štúdia na medicíne mal nervové zrútenie. Mozog bol preťažený informáciami, a tak akoby vypol a zastavil ich vnímanie. Dedo to okamžite pochopil chlapca zobral na chatu a dal mu poriadnu dávku fyzickej práce: ráno vstávať o ôsmej, poliať sa studenou vodou, najesť sa a rúbať drevo celý deň, len s pauzami na obed a večeru. Unavil ho tak, že večer len spadol do postele a tvrdo spal. Po určitej dobe si mozog úplne oddýchol a opäť začal fungovať, ba ešte lepšie ako predtým.
Za celý čas mu dedo nedal ani jednu tabletku, len vytrvalú fyzickú prácu.
Takýto bol príbeh, na ktorý vždy s obdivom spomínam.
